Nijaký politik vojnu s novinármi nevyhral

Ešte nikdy nestál slovenský premiér v takom obkľúčení nepriateľských médií ako ten súčasný. Dokonca aj počas svojho vrcholiaceho vyčíňania sa Vladimír Mečiar mohol oprieť o štátnu televíziu, benevolentný rozhlas a prinajmenšom o jeden denník. Teraz už nijaká strana nevlastní tlačový orgán. A novým vedeniam verejnoprávnej Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu pomohla podlampová aféra tým, že môžu omnoho obozretnejšie vnímať akýkoľvek náznak tlaku vládnych činiteľov. Napäté vzťahy medzi Smerom a novinármi majú dlhšiu históriu, ale v čase zrodu tejto strany si novinári u Roberta Fica podávali kľučku. Vzplanul totiž ako nova na politickom nebi a navyše bol prebehlíkom zo Strany demokratickej ľavice, ktorá síce pôsobila s pravicou vo vláde, ale sem-tam sa stavala na zadné. Tak ako Smer postupne uhýnal doľava a naberal na popularite, propagácia jeho predstaviteľov v médiách slabla – pravda, kým nešli proti svojmu predsedovi. V Smere si mysleli, že redaktorov vytrestajú tým, že ich nechajú počas volebnej noci na ulici. Samozrejme, že sa mýlili, lebo ešte nijaký politik, ktorý vyhlásil vojnu novinárom, túto vojnu nevyhral. Sťažovať sa na to, že drvivá väčšina pracovníkov médií je pravicovo založených alebo že si ich kúpili zahraničné korporácie, je veľmi povrchné. A omnoho pohodlnejšie, ako si priznať, že Smer nemá vypracovanú účinnú mediálnu politiku. Ak sa len za ňu nepovažujú dvojvetové reakcie hovorkyne predsedu vlády na slaboduché výpady bulvárnych plátkov. Ukázalo sa to už pri zostavovaní novej vlády, jej programu a potom v celom rade protirečení. Nielen medzi koaličnými partnermi na čele a Vladimírom Mečiarom (Ján Slota pritom hrdinsky už sedem mesiacov drží bobríka mlčania), ale i medzi členmi vlády nominovanými Smerom. Zásadové stanoviská vicepremiéra Dušana Čaploviča v politicko-ideologickej rovine a ich následnú korekciu Robertom Ficom možno ešte chápať ako hru na dobrého a zlého policajta. Iné názorové prestrelky sa však dajú ťažko vysvetľovať nedostatočným informačným tokom. Zďaleka nejde iba o priority zahraničnej politiky, ale aj o viaceré opatrenia v zdravotníctve, hospodárstve, o personálnej politike ani nehovoriac. To, že sympatie verejnosti voči Smeru dosahujú rekordnú úroveň, mediálnej politike tejto strany nepridá. Skôr naopak. Znamená to riziko, že spolu s preferenciami porastie aj samoľúbosť jej politikov. Veď prečo niečo meniť, keď sa nám tak darí... Lenže to nie je vďaka zvolenému prístupu k novinárom, ale napriek nemu. V rokoch hojnosti by si to hádam mohli dovoliť, ale čo sa stane, keď vládna koalícia či priamo Smer narazí na prvé vážne problémy? V poslednom čase síce cítiť, že sa Robert Fico správa k novinárom uvoľnenejšie, ale to na premyslenejšiu mediálnu politiku nestačí. Iste, normálnemu človekovi by išlo na nervy, keby v každých novinách o sebe čítal, aký je populista. Predseda vlády sa však musí držať nad vecou. A rozumne argumentovať. Populistický bol vraj volebný program Smeru. Keď sa však z neho do programového vyhlásenia vlády všetko nepresadilo, tak sa písalo o predvolebných podvodníkoch. Vládny program bol podľa tlače (a opozície) nezrealizovateľný. Keď sa však začal uskutočňovať, zase bolo zle. Vo vláde sú samí populisti. Vodičov chcú získať zlacneným benzínom, majiteľov bytov nižšou cenou za plyn, tých skôr narodených vianočným príplatkom k dôchodkom, chorých zrušením dvadsaťkorunových zajacoviek a lacnejšími liekmi, mladších výhodnými hypotékami a jednorazovými príspevkami za prvorodenca. Odchod slovenských vojakov z Iraku je tiež populizmus hrubého zrna rovnako ako premiérove výroky o efektivite bruselských rokovaní či o radarovej základni v strednej Európe... Prečo sa na to nepozerajú z opačnej strany? Čo ak za týmito vyhláseniami a konkrétnymi krokmi nie je len tzv. ľúbivá politika? Čo ak to R. Fico a ostatní okolo neho myslia naozaj vážne? A chcú skutočne pomôcť dôchodcom, ktorí najviac doplácali na predchádzajúce reformy, a v súčasnom populačnom vývoji vyjsť v ústrety mladým rodinám? Čo ak sú presvedčení, že energetické monopoly nemajú čo neobmedzene diktovať svoju cenovú politiku? Kto z novinárov pripustí možnosť, že v tom nie je iba úzkoprsé sebectvo, neskrotná túžba po popularite, narcizmus hoci aj cez mŕtvoly alebo kšeftíky pre rodinných, partajných či lobistických kamarátov? Väčšina to na základe svojich skúseností neuverí. Lebo takých politikov vo vládnych kreslách, ani tých ľavicových, na Slovensku dosiaľ nebolo. A to, že opäť skôr uveria tým, ktorí sa už sami zdiskreditovali, ktorí sa k nim správali arogantne a so zdvihnutým prstom komentovali každú ich otázku? To je vec novinárov, s tým sa musia vysporiadať sami. Vo vlastnom svedomí, a nie počas tlačových besied na úrade vlády. Autor je spolupracovník Slova