Reklama
Reklama

Vždy som mala akési šťastie

V ten deň, o ktorom chcem písať, sa už od samého rána sypali na človeka samé smutné správy. Predpoveď počasia sľubovala záťažový stupeň číslo tri. Mrholilo a bolo tak nepríjemne vlhko chladno.
Počet zobrazení: 1089
11-m.jpg

V ten deň, o ktorom chcem písať, sa už od samého rána sypali na človeka samé smutné správy. Predpoveď počasia sľubovala záťažový stupeň číslo tri. Mrholilo a bolo tak nepríjemne vlhko chladno. V Prahe sa v ten deň chystala posledná rozlúčka s Karlom Svobodom. Na nešťastí hudobného skladateľa sa bohato už niekoľko dní pásol slovenský i český bulvár, no smrť úspešného a nadaného človeka bola sústom i pre tzv. seriózne noviny. V českých Lidových si do hudobného skladateľa utrel ústa známy hudobný kritik Jan Rejžek. Téma, ktorú nadhodil, okamžite uchvátila aj slovenských pozorovateľov, ktorí neprešli peklom pokušenia, a preto v pohodlí víťazov bohorovne ustavične súdia. V takýto deň som mala naplánované dve stretnutia. Jedno s úspešnou mladou novinárkou, šéfkou novozaloženého bulváru, to druhé so starou paňou, ktorá prežila taký obyčajný život, a predsa naň potrebovala omnoho viac síl ako ktokoľvek z nás. S mladou šéfredaktorkou sme sa spolu s kolegami z Tlačovej rady Slovenskej republiky chceli porozprávať o etike. Máme to v popise práce – Asociácia vydavateľov periodickej tlače nás s týmto úmyslom do Tlačovej rady zvolila. Na základe podnetov od občanov máme kultivovať slovenské mediálne prostredie. Bez kompetencií. Naše výroky sú morálnym apelom, ktorý zvyčajne nedoľahne k sluchu dotknutých. A ak doľahne, aj tak sa nič nedeje. Šéfredaktori nie sú povinní naše rozhodnutia ani len uverejniť. A tak sa pokúšame s nimi hovoriť. Hľadieť si do očí, aby sme mohli – azda – doľahnúť svojím hlasom k ich sluchu. S takým úmyslom sme si pozvali aj onú mladú dámu. Naše pozvanie prijala, prijala aj ponúknutú šálku kávy. A potom nám stručne vysvetlila, že si vyprosí, aby sme jej prácu v súkromnom médiu hodnotili. Podľa jej ponímania je etika všetko, čo zvyšuje náklad. Zdôraznila, že v súkromnom médiu môžu robiť to, čo sami uznajú za vhodné, ak neporušujú zákon. O tom, že medzi písanými paragrafmi a spoločnosťou majú fungovať aj nepísané mravné pravidlá ani počuť! Ako vravím – od rána nepríjemný deň. Nemalo zmysel polemizovať s takým do krajnosti vybičovaným sebectvom. Čo mi prinesie prospech, to je etické a basta! Plná prázdnoty z tohto stretnutia so sebavedomou hlúposťou som sa vybrala do bratislavskej Ľudovej kolónie, kde na mňa čakala pani Mária. Zazvonila som pri domčeku v radovej zástavbe s predzáhradkou. Dom je úzky, dolu jedna izba s kuchyňou a sociálnym zariadením, hore na poschodí spálňa. Ako to len tá pani zvláda, čudovala som sa v duchu, keď mi otvárala dvere osemdesiatštyriročná starenka. „Ja som mala v živote vždy nejaké šťastie,“ usmiala sa nad mojím údivom. „Aj teraz mám vynikajúcich susedov, tí mi vždy so všetkým pomôžu.“ A akoby na potvrdenie jej slov, pri dverách o chvíľočku, keď sme už sedeli v obývačke plnej fotografií a drobností, zazvonil úctivý pán, mladistvo vyzerajúci penzionovaný profesor. Priniesol pani Márii nákup. „Každý deň sa zastaví, on, alebo jeho pani. Vynikajúci ľudia,“ pochvaľuje si pani Mária. „Veľmi sa o mňa zaujímajú, ak mám problém, môžem kedykoľvek zavolať. Hovorím, ja som mala v živote vždy nejaké šťastie.“ Usádza ma do kresla, nábytok má rozložený tak, aby sa vždy niečoho pridržala, ale palicu nepoužíva. Z kuchyne prinesie vo fľaši vaječný koňak, na tácke s háčkovanou dečkou servíruje, ponúka. „To sú poháriky z Talianska, boli sme tam s manželom na výlete. Dvakrát do roka sme chodievali na dovolenku, synovec nás vozieval autom. Žili sme mesiac v Bratislave, na striedačku vo Viedni. Ale môj Kurty bol aj tak najšťastnejší tu, v tomto byte.“ A porozpráva, ako sa raz vrátili, ona stála opretá o kredenc, Kurty ju od radosti, že sú už doma, zozadu objal, a obaja spadli. „Viete, ja bez opory nemám rovnováhu, a Kurty mal sto kíl,“ smeje sa. S Kurtym sa zoznámila dávno, v tridsiatom šiestom, keď bola s rodičmi na návšteve u tety vo Viedni. Máriini bratranci mali priateľa, on mal vtedy dvadsaťjeden, ona šestnásť. A od tých čias si písali, vždy boli v kontakte, aj keď iba písomnom. Vymieňali si pohľadnice na sviatky, písali si o rodinných záležitostiach. Ona vedela, že Kurt skončil štúdium práva, bol advokátom, oženil sa, mal dve deti. Mária sa vtedy starala o mamičku, aj ju doopatrovala. Kurt s manželkou vychovali obe deti, potom mu žena ťažko ochorela a zomrela. „Bolo mu smutno, nechcel byť sám. Mal v okolí niekoľko dám, ktoré by sedemdesiatštyriročnému pánu doktorovi rady robili spoločnosť, ale viete čo on? Rozprával sa o svojej samote s pomocníčkou v domácnosti, hovoril jej aj o mne, a tá mu vraví: a čo jej nezavoláte, či by vás nechcela? Dokonca mu vytočila číslo. Ja zdvihnem slúchadlo, on sa predstavil. A povie: ich liebe dich, Maria, du wilst – no, že či sa chcem za neho vydať... Mne to vyrazilo dych. Božemôj, veď áno, ja ho tiež ľúbim, prechovávam k nemu hlboký cit, ale či môžem súhlasiť? Chvíľu bolo ticho, a on potom sklamane povie – ja viem, asi ma nechceš... No, chcela som ho. Mala som šesťdesiatdeväť rokov. A vidíte, zase ma postihlo veľké šťastie. Vtedy, po telefóne sme sa zasnúbili a potom som sa za Kurtyho vydala, starala som sa o neho ešte ďalších pätnásť rokov. Päť rokov mal, chudák, Alzheimera, ale boli sme šťastní.“ Pani Mária mi ukazuje manželskú fotografiu, dvaja zrelí ľudia sa k sebe túlia, hlavy strieborné, ale oči rozžiarené. Na ďalšej fotografii pani Mária a Kurt vo vlaku, cestujú na dovolenku. Potom už smutnejšie zábery, Kurt v nemocnici a pani Mária ho drží za ruku. „Keď bol chorý, povedala som, Kurty, nebudeme chodiť hore do spálne, ja ti usteliem tu, na gauči a sama si rozložím tri stoličky, na ne dám matrac. Mne to stačí, ja som bez protéz celkom maličká.“ Potiahne si kvietkovanú modrú šatovú zásteru a zakryje kĺby dvoch kožených nôh. Lebo pani Mária prežila takmer celý svoj život na nich. To januárové ráno roku 1935 má stále pred očami. Bývali s o oteckom učiteľom, mamičkou a dvoma bratmi a dvoma sestrami v Lábe, navštevovala meštianku v Bratislave. Denne nasadala na bicykel, aby sa odviezla z Lábu do Plaveckého Štvrtka, odtiaľ vlakom do Bratislavy. V ten januárový deň mala v škole odpovedať, veľmi sa ponáhľala, aby nezmeškala vyučovanie. Počula v diaľke pískať vlak, zaprela sa do pedálov, nechala za sebou staršieho brata a hnala sa na stanicu. Keď dorazila, vlak už stál na nástupišti, pán výpravca zapískal odchod, ona zhodila bicykel a naskočila na schodík pohýnajúcej sa mašiny. Bolo tma, pol siedmej ráno, na schodíku námraza. Klzko. Noha sa jej pošmykla, a ona zreteľne počula, ako sa lámu kosti. Nič necítila, iba počula. Uvedomila si, že sa musí schúliť, pritiahnuť ruky k telu. Potom videla červené svetielka vlaku miznúceho v diaľke, utíchajúci hrmot a seba na koľajniciach. Nikde ani živej duše. Bola pri vedomí, bolesť necítila, no pohnúť sa nevedela. Našiel ju tam starší brat, ktorý ten nešťastný vlak nestihol. Zbuntošil vlakvedúceho, odniesli ju do čakárne, zabalili do deky, obviazali krvácajúce rany. Na druhý deň noviny priniesli správu o nešťastí i s poznámkou, že trinásťročné dievčatko stratilo veľa krvi a pravdepodobne neprežije. Ale ona prežila. O dve hodiny prechádzal stanicou rýchlik do Bratislavy, ktorý inak v Plaveckom Štvrtku nestojí. Naložili ju, stále pri vedomí a už s veľkými bolesťami, krvácajúcu. V štátnej nemocnici ju operovali, jedna noha bola amputovaná takmer od bedra, druhá nad členkom. Mária o tom nevedela. Po operácii videla iba zafačované chodúle, ba i koleno ju svrbelo koleno, i palec na nohe. Prosila mamičku, nech ju pod obväzmi poškrabká, a až sestrička jej povedala: nie, ty tam nemáš nohu, ale spravíme ti nohu umelú. Keď jej pán Brill, majster na protézy, robil odtlačok kýptikov, plakal do gypsu. Ale Mária neplakala, nechcela spôsobovať žiaľ svojim rodičom. Bola odhodlaná naučiť sa chodiť a nebyť nikomu na ťarchu. „Otecko mi povedal, moja, ty nebudeš môcť robiť nijakú manuálnu prácu. A my sa raz pominieme, preto sa musíš učiť a zamestnať sa niekde v úrade.“ A tak sa Mária učila. Najprv stáť na tých cudzích chodúľoch, ktoré mala teraz na-miesto nôh, potom urobiť prvý krok, pridŕžajúc sa stola a všetkému, čo bolo nablízku. A nakoniec prvá prechádzka, prvý výstup po schodoch. Zmaturovala, naučila sa po francúzsky a po nemecky, ba i latinu zvládla, potom si urobila účtovnícky kurz, a otecko jej cez inšpekciu na ministerstve školstva vyjednal účtovnícke miesto. „Ak reflektujete na miesto v učtárni, príďte sa osobne predstaviť,“ dostala Mária odkaz. Miesto voľné bolo, lenže učtáreň sídlila v budove na treťom poschodí. Ako by to zvládlo dievča bez nôh? Denne toľko schodov? Kto by ju nosil? „Dali mi vypočítať nejaké príklady, zadali úlohy, tie som zvládla, a potom pán riaditeľ povedal: no a teraz nám ukážte, ako by ste sa vedeli dostať na prízemie.“ Tak im to ukázala! Protézy pána Brilla fungovali, a ona si už zvykla ovládať ten jemný, hoci cudzí mechanizmus. Nesmela zabudnúť zaisťovať kolenný kĺb, v mechanizme protézy má páčku, ktorú treba stlačiť, inak by sa jej noha podlomila a nekontrolovane obrátila. „Ja som behala už v internáte, bývala som u Uršulíniek, triedu sme mali na treťom poschodí a jedáleň na prízemí, keby som nevedela prejsť tie schody, bola by som hladná,“ smeje sa pani Mária. A veru sa jej ten tvrdý tréning zišiel! Po prijímacom rozhovore – a prijímaích krokoch – povedal pán riaditeľ: „Už zajtra môžete nastúpiť, ste prijatá.“ Odpracovala v tej učtárni na ministerstve, neskôr na povereníctve školstva, keď zrušili povereníctvo, tak v charite a neskôr opäť na ministerstve, celý svoj pracovný život. Nikomu nebola na ťarchu, naopak, keď jej zomrel otec, vzala si k sebe mamičku a na tých svojich kýpťoch ju doopatrovala. Ba musela prežiť ešte jednu amputáciu. Kýpeť nad členkom sa zapálil, svalstvo sa zmenilo, ak by nebola pristala na skrátenie, skončila by na vozíku. „Tak som si vybrala. A dobre som urobila. Veď som sa potom ešte aj vydala a prežila s mojím Kurtym veľké životné šťastie! A keby som bola na vozíku, ako by som sa o neho mohla starať, keď ochorel? Žili sme si ako v raji, jeden druhého sme šanovali, pri nákupoch bol Kurty obozretný, nechcel, aby som niečo niesla, a ja som zase nechcela, aby on nosil sám ťažké veci, tak sme si to trhali z rúk, niekto by si mohol myslieť, že sa hádame,“ smeje sa pri spomienke pani Mária. V časoch kultu zdravia a mladosti, vypchatých tiel a natiahnutých koží sedí oproti mne dôstojná pani. Spomeniem si na začiatok tohto dňa a spýtam sa: „Pani Mária, čo je podľa vás v živote najdôležitejšie?“ Pozrie sa na mňa spýtavo, asi nerozumela, čo sa pýtam, zopakujem otázku. „No, keď môžete byť nápomocná, aby bol ten druhý šťastný, nie?“ Pozná niekto lepšiu odpoveď? Odprevádza ma po troch schodíkoch a zamyká za mnou dvere domčeka v Ľudovej kolónii. Dnes už nik nepríde. A zajtra? Zajtra zase stretne dobrých ľudí. „Ja som mala v živote vždy nejaké šťastie,“ počujem ju v duchu. Nie, nebude to s naším svetom ešte také zlé, myslím si. A teším sa. Autorka je novinárka a spisovateľka

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama