Reklama
Reklama

Nový Turkmenbaši hlási príchod

Neočakávaná decembrová smrť nesmrteľného Saparmurata Nijazova poodhalila závoj nad utajovaným vnútropolitickým životom Turkmenistanu. Dovtedy ho prezident pred nezasvätenými úzkostlivo skrýval.
Počet zobrazení: 684

Neočakávaná decembrová smrť nesmrteľného Saparmurata Nijazova poodhalila závoj nad utajovaným vnútropolitickým životom Turkmenistanu. Dovtedy ho prezident pred nezasvätenými úzkostlivo skrýval. Možno aj preto sa začali experti prikláňať k názoru, že postsovietska zmena elít bude mať v mnohých krajinách Spoločenstva nezávislých štátov veľa spoločného a že turkménsky variant sa môže stať, aspoň v Strednej Ázii, modelovým. V susednom Kazachstane a Uzbekistane majú podobne „veční“ prezidenti Nursultan Nazarbajev a Islam Karimov o čom rozmýšľať. Demokracia totiž nie je, a nakoniec ani nemôže byť, len jednorazová voľba. Demokracia je dlhodobý vývoj politických inštitúcií, ktoré všetci traja tak úspešne likvidujú (samozrejme, ako mnohí ďalší – A. Lukašenko v Bielorusku, E. Rachmonov v Tadžikistane, či I. Alijev v Azerbajdžane). V Turkmenistane sa na svoje prvé a alternatívne prezidentské voľby pripravovali klasicky. Opozíciu, ktorá sa pokúsila vstúpiť do procesov, ihneď eliminovali a paralyzovali ešte viac ako dosiaľ. Podľa turkménskej pobočky Helsinského výboru (www.tmhelsinki.org) zastrelili v januári 2007 vo väznici Ovadan-Depe počas špeciálnej operácie dvadsaťtri väzňov, ktorí sa oneskorene, ale predsa dozvedeli o smrti S. Nijazova a iniciovali pokus o vzburu. Uvedenú informáciu zverejnila šéfka turkménskej pobočky Tadžiguľ Begmedova žijúca v exile v Bulharsku. Neslávne známu väznicu dal postaviť exprezident, ktorý ju pravidelne navštevoval v sprievode svojich podriadených, aby videli, ako sa môže pri malom zaváhaní a náznaku neposlušnosti zmeniť ich život. V súčasnosti je jednou z exkluzívnych väzenkýň bývalá generálna prokurátorka Gurbanbibi Adžanovová, ktorá bola v roku 2002 hlavnou žalobkyňou v kauze atentátu na S. Nijazova. Keď bola akcia ukončená a všetci obvinení odsúdení, sám prezident ju označil za skorumpovanú osobu – a ďalšie je už jasné aj neznalcovi pomerov v Turkmenistane. Sexteto Redžepova Počas svojho neobmedzeného vládnutia vytvoril S. Nijazov vzorec moci, ktorý v krátkodobom horizonte bude ťažké zmeniť. Smrť vodcu síce na chvíľu podmienky na možné zmeny vytvorila, lenže nasledujúci vývoj optimistov zošnuroval. Dodržiac všetky pravidlá vlastnej Ústavy Turkmenistanu (ktorú predtým tí istí ľudia fatálne znásilnili) ponúkli verejnosti šesť kandidátov: Gurbangulu Berdymuchammedova, Amanjaza Atadžikova, Išmanguliho Nurijeva, Muchammentazara Gurbanova, Oramzmyrada Garadžajeva a Aširnijaza Pomanova. Šesť statočných spájali dve zásadné veci. Všetci, nehľadiac na vekové rozdiely (narodení od 1947 po 1962), boli a sú predstaviteľmi nijazovovskej nomenklatúry a za všetkými v rôznej miere stál Akmurad Redžepov, kontrolujúci to, čo je v Turkmenistane rozhodujúce – silové štruktúry. Ako absolvent Vysokej školy KGB v Moskve, ktorú ukončil v osemdesiatych rokoch, a ako šéf prezidentskej gardy bez prezidenta vie, čo v takýchto mocensky zlomových momentoch robiť. Hlavným aktérom sa rôznymi taktickými krokmi podarilo dosiahnuť to najdôležitejšie. Presvedčiť Rusko a svet, že demokratickosť volieb nie je vlastne až taká rozhodujúca. Možno potom. Dnes je rozhodujúca stabilita, a tú predstavoval v predvolebnom období favorit A. Redžepova – G. Berdymuchammedov. Saparmurat Nijazov odišiel z tohto sveta, ale jeho režim zostal a s ním zostala nesystémová ekonomika krajiny sediacej na plynovej poduške. Stabilita nadovšetko Čo sa bude diať ďalej? Stabilizácia bude pokračovať, ale skôr či neskôr sa prejavia vnútropolitické a sociálno-ekonomické rozpory v krajine, vrátane krízy vo vnútri vládnucej elity. Nevyjasne-nosť vnútropolitického vývoja, ktorý využije na maximalizáciu svojej pozície v Turkmenistane Rusko, nenechá ľahostajným Turecko a Irán. Tu bude nový prezident pokračovať v rovnakej politike, ako jeho predchodca. Ide o taktiku vytvorenia atmosféry očakávania, t. j. občas verejne deklarovať niečo nádejné, a v praxi postupovať presne naopak. Nijazovský systém bude fungovať aj bez Nijazova. A aj keď dedičstvo diktátorov nebýva trvácny tovar, okovy plynovej rúry, ktorými sú spútané Turkménsko s Ruskom, ešte pár rokov vydržia. Show must go on Nový prezident, ktorý bol dočasným vládcom po smrti S. Nijazova, vedome zamrazil vnútropolitickú situáciu v krajine a zrejme bude v mraziacom procese pokračovať. Postupné reformy „v mene stability“ nebudú podstatne meniť situáciu. Ba čo viac, budú nasmerované na dosiahnutie osobných cieľov svojich iniciátorov. Taká je teda predbežná diagnóza Turkmenistanu niekoľko hodín po tom, čo sa skončila éra niekdajšieho Turkmenbašiho aj de jure – napriek tomu, že nový prezident v porovnaní s nebohým vyzerá ako liberál. Veď už stihol sľúbiť uvoľnenie prístupu k internetu a zvýšenie penzií. Prvá internetová kaviareň, ktorá by mala byť v budove ústrednej pošty v Ašchabade, je tesne pred otvorením, lenže o masovom používaní internetu, ktorý bývalý prezident roku 2000 zakázal, zatiaľ hovoriť nemožno. Tak ako má byť Tesne pred voľbami si urobila nemecká stanica Deutsche Welle tajný prieskum verejnej mienky v krajine. Z jej sondy vyplynulo, že osemdesiat percent respondentov si vraj želalo zvoliť za prezidenta osobu, ktorá bude podporovať demokratické reformy a šesťdesiatosem percent si údajne želalo voliť iného prezidenta. Nie z oficiálneho zoznamu kandidátov. Nedeľa jedenásteho februára 2007 sa napriek tomu zapíše do histórie novodobého Turkmenistanu. Krajina si pri účasti skoro deväťdesiatich deviatich percent voličov v 1 624 volebných okrskoch zvolila deväťdesiatimi percentami hlasov zúčastnených voličov za prezidenta Gurbangulu Berdymuchammedova. Exilová opozícia, ktorá nemala šancu zasiahnuť do volebného súboja, to, samozrejme, spochybnila. Buď sa mýlili experti Deutsche Welle, alebo bol dobre zvládnutý volebný proces. Lenže v tejto chvíli je to už jedno. Nového prezidenta štrnásteho februára na zasadnutí Chalk maschaty (Ľudového zhromaždenia) inaugurovali a zložil prísahu, ktorou okrem iného sľubuje, že bude konať tak, aby „vždy víťazil odkaz veľkého Turkmenbašiho a našich predkov...“ Potom dostal do daru Korán a knihu kníh Ruchnamu. Politická šou na úkor ľudí bude pokračovať. Tutanchamón už dávno konštatoval, že „všetko je tak ako má byť“, a to sa ani nevenoval politickej analytike Turkmenistanu. V politike je to totiž tak. Čo je možné, to sa časom stáva skutočnosťou. Ale pre objektivitu: Tieto (ne)voľby sa ukázali ako vážny faktor možného zrodu nového spoločenského vedomia v Turkménsku, Strednej Ázii a celom postsovietskom priestore. A to predsa nie je málo. Autor je spolupracovník týždenníka Slovo

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama