Pokus o privatizáciu Boha

Henry D. Thoreau vo svojej eseji Občianska neposlušnosť píše: „Najlepšia je taká vláda, ktorá vládne čo najmenej.“ V súvislosti s chystanou novelou zákona o registrácii cirkví by sa mohol Thoreauov výrok parafrázovať: „Dobrá je taká vláda, ktorá náboženským spoločnostiam čo najmenej zasahuje do ich práv a slobôd.“ Tesná previazanosť náboženstva so štátom nepriniesla v histórii nič dobré. Preto by malo ísť o obojstrannú snahu – štát nech nezasahuje do vnútorných záležitostí cirkví a náboženstiev a ony nech od štátu nič nepožadujú. Je to čistá hra. Ak by sa teda zákon o registrácii cirkví mal novelizovať, v prvom rade by mal reflektovať skutočnosti, ktoré vedú k uvoľňovaniu vzťahov (progresu), a nie k posilňovaniu (regresu). Predkladatelia novely Ján Podmanický a Ľudmila Mušková vykročili opačným smerom, podmienky chcú ešte pritvrdiť. „Ide o ochranu pred tým, aby sa u nás zaregistrovali rôzne nebezpečné sekty a nebodaj si nárokovali na podporu štátu,“ povedala pre agentúru SITA Mušková. „Objavili sa recesistické skupiny, ktoré si robili posmech z náboženstva a chceli zneužiť dieru v zákone,“ uviedol zase Podmanický v rozprave k pripravovanej novele. Autori návrhu taktiež svorne argumentujú snahou o udelenie registrácie iba pôvodným cirkvám a náboženským skupinám, ktoré kultúrne obohatili slovenský región. Komu zveriť právo rozhodovať o práve Poznámky o potenciálnom nebezpečenstve zaregistrovania sekty či skupinky recesistov sú však nedostatočné. Pretože nik nemôže zaručiť, že nejaké bizarné teleso nenaverbuje nakoniec dostatočný počet členov. Novela mu v tomto prípade bude možnosť registrácie sťažovať, ale ju neeliminuje. Zabrániť nežiaducim spolkom pri ich registrácii môže jedine religionisticky erudovaná inštitúcia (napr. Ústav pre vzťahy štátu a cirkví), ktorá by mala pri rozhodovaní štátu pôsobiť ako poradný orgán a cez svoje sito neprepustiť recesistov ani extrémistov. Registrácia len „tradičných“ cirkví a náboženských spoločností, ktoré formovali kultúru tohto regiónu, je tiež diskutabilná. Otázka znie, akou mierou sú pre Slovensko tradičné Starokatolícka cirkev, Cirkev československá husitská či Cirkev adventistov siedmeho dňa. Ich pôsobenie na našom území nie je o nič staršie než pôsobenie bahájskych či moslimských komunít. Ak máme vychádzať z argumentov predkladateľov novely a byť konzekventní, tak ako prví majú právo na registráciu vyznávači staroslovenskej predkresťanskej viery (združení v súčasnosti okolo vedomca Miroslava Švického), pretože táto viera je na našom území najpôvodnejšia. Novela požaduje od cirkví, ktoré sa budú chcieť v budúcnosti zaregistrovať, dvadsaťtisíc dospelých členov. Mala by teda trištvrtina zo súčasných štátom uznaných sedemnástich cirkví v záujme spravodlivosti stratiť svoju registráciu? Prax je diskriminujúca Najzávažnejším argumentom proti sprísňujúcej novele by však pre zákonodarcov mal byť fakt, že už súčasný stav je pre neregistrované spoločenstvá diskriminujúci a pravdu majú tí, ktorí sa v tomto smere obrátili s podaním na Ústavný súd. Poslanci Mušková a Podmanický v predkladacej správe tvrdia, že cirkvi a náboženské spoločnosti môžu slobodne pôsobiť aj bez registrácie. V abstraktnej rovine sa opak ich slov dokazuje ťažko, ale v praxi je celá vec vypuklá. Napríklad Bahájska viera je oficiálne svetové náboženstvo, ktoré je podobne ako kresťanstvo pre spoločnosť prínosom. Má na Slovensku približne dvesto veriacich, ktorí však okrem súkromného stretávania nemajú nárok takmer na nič. Vysvetľuje hovorkyňa Bahájskeho spoločenstva v Slovenskej republike Andrea Poloková: „Neregistrované náboženské spoločenstvá nemajú možnosť vykonávať právne úkony a sú povinné ohlasovať svoje stretnutia na úradoch. Musím sa báť, že prídem na poštu a nevydajú mi list, ktorý je určený nášmu ,právne neexistujúcemu‘ spoločenstvu.“ Zástupcovia neregistrovanej cirkvi totiž nemajú pri akýchkoľvek právnych úkonoch ako preukázať, že ju zastupujú. Musia preberať osobnú a finančnú zodpovednosť za každé stretnutie na verejnosti. Často im odmietajú prenajať kultúrnu miestnosť a pri prenájme musia ručiť osobne vlastným majetkom za prípadné škody. Majú problémy s vydávaním knižiek, nemôžu vydávať príjmové a výdavkové doklady o ich predaji. Ďalšie zásadné ťažkosti nastanú, keď niektorý ich člen zomrie – musia riešiť, čo po smrti s účtom, na ktorom boli peniaze spoločenstva alebo čo s centrom, kde sa stretávajú, ktoré možno zdedia príbuzní, a nie spoločenstvo. Nemôžu zamestnať ľudí na charitatívnu činnosť spoločenstva. A tak by sme mohli pokračovať... Cudzinci v cudzej krajine Pripomína vám to postavičky nowhereman (človek nikto) či stranger in a stranger land (cudzinec v cudzej krajine)? Tak sa členovia neregistrovaných cirkví skutočne cítia. Ich viera tvorí ich základnú identitu, ktorú však nemôžu tvorivo rozvíjať. Aj pri základných spoločenských udalostiach, ako je svadba či pohreb, sú neregistrované cirkvi ukracované o svoj charakteristický rítus. Sobášiť na mestských úradoch môže ktorýkoľvek poslanec zastupiteľstva, pastori či zástupcovia neregistrovaných spoločenstiev majú väčšinou vysoké školy, ale štát im nedôveruje natoľko, aby im zveril spísanie sobášnej zápisnice. Sobáš tak musí prebiehať v prvom rade na úrade, až potom si môžu veriaci vyslúžiť svoj osobný, ktorý pred štátom nemá nijakú cenu. O pietnom akte rozlúčky so zosnulým hovorí opäť Andrea Poloková: „Čo sa týka pohrebu, tak tam sa veľmi ťažko dostane náš rečník. Máme možnosť usporiadať buď cirkevný, teda kresťanský pohreb, alebo úradný obrad. Je veľmi ťažké vysvetliť niekomu, že ešte pred vložením rakvy do hrobu sa chceme pomodliť.“ Neviem, akého vyznania sú pán Podmanický a pani Mušková, ale ako by vnímali, keby ich príbuzných pochovával trebárs židovský rabín, keby stáli o civilný obrad, či keby ich pochovával civilný rečník, keby chceli kresťanského kňaza? Necítili by sa ani v kútiku duše diskriminovaní?“ Poslanci by mali citlivejšie načúvať Navrhovaná novela je zlá. Slovensko by sa malo inšpirovať susedmi, napríklad Českou republikou a prijať model odstupňovanej registrácie. Štát má ponechať právo zaregistrovať sa každej normálnej a štandardne fungujúcej náboženskej skupine, aby mohla vystupovať ako právnická osoba. Tí, čo argumentujú, že sa predsa môže zaregistrovať ako občianske združenie, nepoznajú dostatočne legislatívu. Zákon totiž spoločenstvu, ktoré má v náplni vyvíjanie náboženskej činnosti, priamo zakazuje registrovať sa ako občianske združenie (Zákon o občianskych združeniach 83 / 1990 Zb. Zákon o združovaní občanov zo dňa 27. 3. 1990). Týmto základným zaregistrovaním právnickej osoby by však nemali vznikať žiadne nároky na finančnú pomoc od štátu, ani nároky na výučbu danej viery na školách či iné nadštandardné služby. Tie môžu byť ponechané cirkvám, ktoré štát chce preferovať a pustí ich do druhého kola, kde by kritériá na registráciu boli prísnejšie. Nezaregistrovaným náboženským spoločenstvám nejde o peniaze štátu, ako sa im najčastejšie úmyselne podsúva. Sú to väčšinou komunity, ktoré majú materskú základňu v zahraničí a na peniaze od slovenských daňových poplatníkov nie sú odkázaní. Niektorí (napr. Bahájske spoločenstvo) dokonca peniaze od nečlenov vôbec neprijímajú z dôvodu zamedzenia korupcie a prehľadnosti svojich finančných tokov. Poslanci by mali citlivejšie načúvať hlasom svojich duší a nesprávať sa ako autokrati, ktorí chcú rozhodovať o tom, komu jeho vieru dovolia žiť v slobodných a ľudsky prijateľných podmienkach a komu túto možnosť odoprú. Pokus o „privatizáciu Boha“ sa v histórii vždy končil fiaskom. Autor je kňaz Cirkvi československej husitskej medzititulky Slovo Článok bol pôvodne publikovaný v občianskom denníku Changenet www.changenet.sk