Kapitalistické problémy Číny
V Pekingu sa schádza Národný ľudový kongres a pozornosť zahraničia sa sústreďuje najmä čínsku vojenskú moc. Minimálne rovnako zaujímavý je však iný fakt – (údajne) komunistický režim v Číne musí čeliť rovnakým vnútorným sociálnym problémom, ako trhovo-kapitalistické ekonomiky. Národný ľudový kongres nie je rozhodovacím ani legislatívnym orgánom. Jeho rokovania väčšinou nemajú nijaké konkrétne výsledky, odsúhlasuje len rozhodnutia vedenia komunistickej strany. Podľa pozorovateľov je však užitočný na to, aby zistil, ktoré otázky sú prioritami vládnej elity. Pozornosť zahraničia sa sústreďuje najmä na čínsku vojenskú moc – prednedávnom Čína úspešne odskúšala protisatelitnú raketu a vláda vyhlásila, že vojenské výdavky tohto roku vzrastú o 17,8 percenta, teda asi o 35 miliárd eur. Čínske zbrojenie však treba vidieť v správnej perspektíve – vojenské výdavky USA majú byť tento rok asi desaťkrát vyššie (o viac ako 500 miliárd eur), a to v nich ani nie sú zahrnuté operácie v Iraku a Afganistane. Dosah čínskej ozbrojenej moci je teda v lepšom prípade stále regionálny. Čínu však nerobí svetovou mocnosťou armáda, ale ekonomická moc. Dvojciferný hospodársky rast vyvoláva v Európe a USA nejednoznačné pocity – Čína je veľkým potenciálnym trhom, zásobárňou lacnej pracovnej sily, presne z toho dôvodu však ohrozuje prežitie priemyselnej výroby v západných krajinách v stále väčšom počte sektorov. K tomu teba prirátať environmentálne obavy – ak by mali Číňania rovnakú spotrebu ako priemerný Európan, či dokonca Američan, viedlo by to rýchlo ku globálnej environmentálnej katastrofe. V rastúcej čínskej ekonomike môžu „vyspelé krajiny“ ako v zrkadle vidieť neudržateľnosť vlastných vzorcov výroby a spotreby. Na Národnom ľudovom kongrese ohlásil premiér Wen Džibao o niečo pomalší plánovaný rast – 8 percent. Hovoril však aj o problémoch čínskej ekonomiky – a je zaujímavé, že sa v podstate zhodujú so sociálnymi problémami v kapitalistickom tábore. Časti jeho úvodného prejavu by sa dali ľahko pomýliť so slovami európskeho politika: „Mali by sme sa... vyhnúť snahe len o rýchlejší rast... Vzor hospodárskeho rastu je neefektívny. Najjasnejšie to vidno v nadmernej spotrebe energie a vážnom environmentálnom znečistení... Musíme... zabezpečiť sociálnu rovnoprávnosť a spravodlivosť a zabezpečiť, aby ovocie reforiem a rozvoja zdieľali všetci ľudia.“ Podoba nie je náhodná. Čínske vedenie síce deklaruje vernosť komunistickej ideológii, berie ju však značne eklekticky. Čína je úspešným hráčom globálnej ekonomiky a svoj vysoký ekonomický rast a rýchlu modernizáciu stavia na využívaní obrovskej zásoby lacnej a relatívne kvalifikovanej pracovnej sily a environmentálnych zdrojov a politickej moci schopnej (zatiaľ) potlačiť prejavy vnútorného odporu. Cenou sú však rastúce rozdiely medzi regiónmi, prehlbujúca sa priepasť medzi chudobnými a bohatými a hrozba vnútornej destabilizácie. Aj čínska vláda priznala minulý rok výbuchy sociálnej nespokojnosti vo viacerých oblastiach. Politické prežitie čínskeho režimu dnes neohrozuje vonkajší nepriateľ, ale vnútorné protirečenia systému, ktorého nevyhnutnú historickú porážku režim ešte pred nedávnom hlásal, a ktorý dnes buduje.
