Veda je na Slovensku len trpená

František Gahér, rektor Univerzity Komenského Štefan Luby, predseda Slovenskej akadémie vied Hlavnými postavami februárového Klubu Nového slova boli dvaja významní predstavitelia slovenského vedeckého života. Na stretnutí sa diskutovalo predovšetkým o vzdelaní, o spojení vedy a vzdelania, o vede na Slovensku, sčasti o prípravách novely vysokoškolského zákona, o financovaní školstva a o ideách do budúcnosti. Súčasnosť veľmi optimistická podľa hostí Klubu nie je. František Gahér: Najväčší problém vedy a výskumu na Slovensku je podľa mňa v ich mieste v povedomí spoločnosti. Tam sa dajú nájsť aj odpovede na otázku, kto na Slovensku vedu podporuje. Že veda a výskum nie je zábavka, musíme spoločnosť presvedčiť my. Presvedčiť o tom, že hoci veda primárne napĺňa ľudskú zvedavosť, je zároveň cenná aj pre spoločnosť; cenná ako máloktorá iná ľudská aktivita. Štefan Luby: Od skončenia druhej svetovej vojny, ktorá, ako sa hovorí, bola rozhodnutá intervenciami vedy – napríklad vynálezom radaru, zdokonalením pancierov tankov, skončila sa atómovým bombardovaním Hirošimy a Nagasaki a v Kórejskej vojne sa výrazne premietli biotechnológie, vedu podporovali nielen rôzne organizácie, ale aj vlády. Podporujú a financujú ju však rôzne. Na Slovensku zatiaľ nevnímame významný potenciál vedy tak ako inde. Môže to súvisieť s tým, akú dlhú má veda u nás tradíciu a kedy vznikli prvé vedecké inštitúcie. Presvedčenie o tom, že vedu potrebujeme, ešte nie je všeobecne zakotvené v našom povedomí. Absolútne však nesúhlasím so zjednodušujúcou tézou, ktorá sa prezentuje v posledných rokoch – teda že ak vedci chcú na svoju činnosť viac prostriedkov, musia o tom presvedčiť daňových poplatníkov. Nikde na svete sa nerobí nijaká vedecká koncepcia tak, že by daňoví poplatníci vyšli s transparentmi pred úrad vlády a žiadali by viac peňazí napríklad na rozvoj nanotechnológií. Prezident Clinton napríklad na predloženie národného nanotechnologického programu nepotreboval súhlas daňových poplatníkov, ale kvalifikované stanoviská odborníkov. Tie sa síce vypracúvajú aj na Slovensku, prijímajú ich vlády aj parlamenty, ale potom ich dajú do zásuvky. To sa stalo aj s poslednou koncepciou vednej a technickej politiky. Teraz sa pripravuje ďalšia. Uvidíme, ako to nakoniec dopadne. To naznačuje, že veda sa na Slovensku nepodporuje dostatočne. Š. Luby: Slovensku sa snažíme vytvárať imidž krajiny, ktorá vede verí a podporuje ju. V skutočnosti to však v nás nie je. Vidieť to aj z toho, že len čo vznikne nejaký finančný problém, automaticky sa škrtne z príspevkov na vedu. Často dostávam otázku, kedy niekto zo Slovenska dostane Nobelovu cenu. Samozrejme, ak by sme mali jedného či dvoch nobelistov, bolo by mnohé oveľa ľahšie. Ale cesta k Nobelovej cene sa nedá naoktrojovať. Stále sa nevieme vymaniť zo základného problému – či bolo prv vajce alebo sliepka, teda či sa najprv dajú peniaze a potom budú výsledky, alebo naopak. Preto je podľa mňa veda na Slovensku iba trpená. V najvyspelejších krajinách sa veda podporuje troma percentami hrubého domáceho produktu, v menej vyspelých, napríklad priemer EÚ, má dve percentá, a v najslabších do jedného percenta. Kde je to do jedného percenta, tam je podľa mňa veda trpená, kde do dvoch percent, tam je potenciálna, kde je to do troch percent, tam má perspektívu. A podľa týchto kritérií je veda na Slovensku zatiaľ len trpená. Tak to bolo za predošlej vlády a príliš veľa sa nezmenilo ani za súčasnej, aj keď nový vládny program je napísaný dosť veľkoryso. Veda sa však stále podporuje najmä verbálne. Možno sa nemali ako naučiť, že práve veda je prvok, ktorý všetkým hýbe. Hoci napríklad, ani jedna slovenská univerzita nefiguruje medzi 500 najlepšími svetovými univerzitami. Možno preto, že veda sa skôr organizuje v Slovenskej akadémii vied. F. Gahér: Nesúhlasím s tým, že veda sa robí najmä v SAV, pretože podľa produkcie jedného univerzitného učiteľa a jedného pracovníka v SAV by sme nedopadli vôbec zle. Naším cieľom síce môže byť dostať sa do prvej päťstovky, ale minimálne v strednej Európe sme konkurencieschopná univerzita a výsledky potvrdzujú, že v slovenskom priestore sme na tom výborne. Samozrejme, sme predovšetkým vzdelávacia inštitúcia a máme povinnosť učiť. Výskumných pracovníkov, ktorí by sa u nás venovali len vede a výskumu je na univerzitách veľmi málo. Kto a ako podporuje vedu a výskum na Slovensku? F. Gahér: Podľa Lisabonskej stratégie by sa krajiny EÚ mali do roku 2010 snažiť, aby výdavky na vedu a výskum predstavovali tri percentá HDP. Z toho by malo byť jedno percento z verejných zdrojov a dve zo súkromných. Skutočnosť je taká, že vlani boli výdavky na vedu 0,58 percenta HDP, z toho zhruba 0,1 percenta zo súkromných zdrojov. O tých však mám pochybnosti. Chýba tu teda jeden obrovský segment, ktorý je napríklad v USA, a to súkromné zdroje. A ako nás podporuje vláda SR a Európsku únia? V podpore vedy sme asi tretí najhorší v Európe; myslím že horší je už len Cyprus a Estónsko. Čo sa univerzity týka, v roku 2003 sme na všetky projekty z oblasti vedy a výskumu dostali z domácich zdrojov 40 miliónov a zo zahraničia, prakticky len z EÚ, 60 miliónov. Roku 2004 sa to zmenilo. Z domácich zdrojov to bolo 110 miliónov, zo zahraničia 52 miliónov. V roku 2005 bol tento pomer 156 miliónov k šesťdesiatim. Teda dve koruny z domu a koruna z EÚ. Predpokladáme, že teraz nastane obdobie, keď budeme z EÚ dostávať oveľa viac. Je to jedinečná šanca, ale aj obdobie s najväčším rizikom, že tú šancu premárnime. Prostriedky sú totiž rozdelené v rezortoch a vysoké školy či Akadémia, ale aj iné inštitúcie o ne budú môcť súťažiť. Nie sme si však istí, či sa pri tom budú transparentne dodržiavať podmienky a či sa budú peniaze anotovať tak, aby to bolo pre Slovensko najlepšie. Zjednodušene – hrozí, že z týchto peňazí minieme viac na pestovanie kapusty alebo stavanie diaľnic, a že na vedu a výskum zostane málo. A po skončení tohto obdobia možno nebudeme mať dobré podmienky na ďalšiu súťaž, na to, aby sme boli konkurencieschopní. A neskôr? F. Gahér: Potom už bude neskoro, pretože v ďalšom období nám EÚ už dávať nebude. Skôr bude od nás brať. Pritom nejde o presvedčenie jednoduchých ľudí, ale o presvedčenie prezentované v politických rozhodnutiach. Keď predchádzajúca vláda prišla s veľmi razantným projektom Minerva, bolo to pre nás ako svetlo v tme. Samozrejme, máločo sa z toho dalo naplniť, ale očakávam, že také čosi sa musí realizovať. Jeden nositeľ Nobelovej ceny za fyziku povedal o výskumoch na amerických univerzitách, že ak by ich nebolo, Američania by sa živili pestovaním sójových bôbov a sprevádzaním turistov po Grand kaňone. Znamená to, že aj USA potrebovali vedecké inštitúcie a výhodu získali práve v oblasti vedy a výskumu. Samozrejme, nemyslím si, že veda a výskum sú len technologické a technické poznatky. Práve naopak. Moderná spoločnosť žije pod hrozbou hodnotových problémov a kríz, a ja osobne si myslím, že jadro problémov, pred ktorými budeme stáť, bude práve tam. Už nejde o to vymyslieť ešte lepšiu raketu a ešte lepšiu strelu; ide o organizovanie spoločnosti tak, aby sme sa nevyvražďovali, aby sme boli slušní, spokojní s tým, ako žijeme a nemuseli byť svedkami ustavičných svetových konfliktov. Ako sa na vedu a výskum využívajú štrukturálne fondy EÚ? Š. Luby: Podarilo sa zabezpečiť, že sa pomerne zavčasu začala riešiť situácia aj okolo financovania Bratislavy, ktorá podáva niečo vyše polovice všetkých vedeckých výkonov na Slovensku. Stačí si iba porovnať ústavy SAV v Bratislave a v Košiciach; nevideli by ste medzi nimi rozdiely. My v Bratislave nie sme vlkolaci. Rozpočet delíme úmerne kvalite a výkonom ľudí, ich danostiam a potrebám. Z 1,1 mld. eur, ktoré sú určené na program Veda a výskum má v Bratislave ostať 300 miliónov, a to je isté pozitívum. Ak by sa to nestalo, obávam sa, že by sa tie prostriedky vôbec neboli vyčerpali. Iná vec je, a spomenul to aj pán rektor, či bude čerpanie z fondov dostatočne objektívne a transparentné. Do akej miery to ovplyvnia lobistické kruhy, ktoré už teraz ohromne cítiť? Lenže za správne veci sme schopní zalobovať aj my vedci. Budeme však musieť ísť otvorene do diskusie o tom, ako by sa štrukturálne fondy mali čerpať. Pán rektor hovoril o širšom ponímaní vedy. Nový predseda Akadémie vied Českej republiky, pán Pačes, má vo svojom programe heslo: „My tu nejsme jenom na to, abychom dělali nová, ozubená kolečka.“ Výskum teda nie je určený na jednoduché, reprodukčné, elementárne aplikácie. Súčasné technológie, napríklad mikroelektronika, majú istú schopnosť samoreprodukcie. Podľa Mooreovho zákona sa každých osem mesiacov zdvojnásobuje počet prvkov na čipe, počet operácií za sekundu a podobne. Ide to už asi štyridsať rokov podľa logaritmickej krivky stále nahor, a to už bez nejakého podstatného prispenia vedy. Veda pracuje pre budúcnosť. Výstupy musia byť vysoko inteligentné. Nemožno sa však sústrediť len na aplikácie, ako ustavične počúvame. Vede sa dokonca majú granty prideľovať podľa toho, či niekto predpovie, že dodá nejakú aplikáciu do dvoch, do piatich či do siedmich rokov. To považujem za nezmysel. V akadémii chápeme aplikáciu oveľa širšie. Znamená to technológiu, ale aj ochranu životného prostredia, zdravia ľudí, zvierat, ochranu prírody, zdravý spoločenský život a aj bezpečnosť obyvateľstva. A to je priestor, kde sa budú nielen naháňať nejaké senzory na ochranu, ale budú sa riešiť aj otázky revitalizácie spoločnosti. Tam budú mať veľkú úlohu psychológovia, politológovia, celé spektrum špecializácií. Je to klasický príklad toho, že aplikácie sú naozaj veľmi široké. A ako je v tejto súvislosti zabezpečená ochrana Národného referenčného rámca? F. Gahér: Myslím si, že otázka bola položená na nesprávnom mieste. My nerobíme Národný strategický referenčný rámec a ani nevieme, ako je zabezpečený. Máme, samozrejme, informácie ale z nich aj isté obavy. Š. Luby: Národný strategický referenčný rámec odovzdalo Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja a momentálne prebiehajú rokovania. Ide o to, aby bol do troch až štyroch mesiacov aj s istými korekciami odsúhlasený. Na jeho výzvy sa treba patrične pripraviť. Počuli sme, že minister školstva, ktorý mal obhospodarovať vyše jednu miliardu, chce vytvoriť implementačnú agentúru, ktorá by mala mať v konečnom dôsledku až dvesto ľudí, zatiaľ sa však hovorí o šesťdesiatich. V akadémii nemôžeme uvažovať o zriaďovaní takýchto obrovských agentúr, ale aj my v tomto smere podnikáme nejaké kroky. Zriadili sme Referát na implementáciu štrukturálnych fondov, snažíme sa zriadiť nové pracovisko – Technologický inštitút, ktorého cieľom by bolo koordinovanie rozličných oblastí vedy, dotiahnuť isté techniky a technológie, ktoré by sa nedali urobiť, ak by sa o to jednotlivé ústavy usilovali na vlastnú päsť. Podotýkam, že v Česku sa kvôli štrukturálnym fondom idú len na pôde Českej akadémie vied zriadiť tri nové inštitúcie – aby boli schopní zabezpečiť investičný proces, výberové konanie a absorbovanie zdrojov. Na Slovensku je podľa mňa teraz potenciálne inkubačné obdobie. Aby každá inštitúcia, ktorá chce v štrukturálnych fondoch uspieť premýšľala, čo musí urobiť, s kým sa spojí a akým spôsobom bude pripravená na to, aby hneď na začiatku obdobia mohla okamžite predložiť nejaké projekty. Neviem, či si to ľudia uvedomujú, či skôr tak po slovensky pasívne nečakajú, kedy sa niečo neobjaví na internete. Ale vtedy už budú stratené najmenej štyri mesiace. Ako by bolo možné zvýšiť financovanie vedy a výskumu? F. Gahér: Predovšetkým sa treba pýtať, kto naozaj vedu podporuje. Veľké zahraničné firmy nie. Ktorá z veľkých zahraničných firiem má nejaké výskumné vývojové centrum? Samozrejme, najväčšiu zásluhu na tom majú práve daňoví poplatníci. Naším úsilím je, aby štát, ktorý je zaviazaný dávať dve percentá HDP na armádu a odporúča sa mu dávať jedno percento na vedu, ich skutočne dával. Navyše je potrebné vytvoriť aj legislatívne podmienky, aby prostriedky na vedu a výskum dávali aj súkromné firmy. Predchádzajúca vláda to nestihla urobiť, táto na tom pracuje. Je najvyšší čas, aby sa v tejto oblasti čosi urobilo. Š. Luby: Som presvedčený, že vlády musia dospieť k istému presvedčeniu o dôležitosti vedy. Aj súčasná, ktorá je ešte len v určitých transformačných osídlach. Čoho máme toľko ako Američania, Angličania či Francúzi? Uhlia, ropy, zlata? Jediné, čoho máme rovnako, sú percentá. Máme svojich slovenských sto percent a otázka znie: Keď môžu dať napríklad Fíni na vedu tri alebo štyri percentá, prečo ich nemôže dať Slovensko? Samozrejme mohlo by, ak by malo takú zdravú štruktúru spoločnosti ako Fínsko. Ale u nás množstvo peňazí stále odchádza cez rôzne konflikty, škandály, korupcie, nekvalifikované rozhodnutia, cez niekedy až prílišnú podporu a ústupky zahraničným investorom. Žijeme v období, keď musíme všeličo plátať, ale potom nemáme prostriedky na vedu, kultúru a vzdelávanie. Verím však, že ekonomika sa ozdravuje a postupne sa k tomu aj prepracujeme. Spomenuli ste súkromný sektor – ako môže na financovaní spolupracovať? F. Gahér: Musíme sa pustiť do prepojení s ním. Zatiaľ na to však univerzita nie je celkom prispôsobená, pretože sa tu robí len základný výskum. Ale aj u nás máme akési prvé lastovičky. Práve v tejto oblasti chceme pôsobiť ústretovo a vytvárať na to podmienky. Teda chceme oslovovať firmy, chceme vytvárať aj podmienky vo vnútri univerzity na užšiu spoluprácu so súkromným sektorom. Š. Luby: Veľké firmy si obyčajne technológiu prinášajú zo svojej materskej krajiny a od inštitúcií, ako sme my, nepotrebujú nič také, čo by mohlo zlepšiť výkony a podobne. Potrebujú skôr vedieť, ako sa etablovať v našom, pre nich novom prostredí, aké sú demografické predpoklady, trhové parametre a podobne. Ak my vytvoríme nejaké technologické alebo technické riešenia, snažíme sa na to upozorňovať skôr prostredníctvom rôznych výstav, veľtrhov. Príkladom môže byť problém, ktorý vyriešili práve naši vedci z Ústavu polymérov. Voľakedy sa všade navôkol stavali betónové škatule-budovy a aby sa to dalo robiť podľa plánu, muselo sa pracovať aj v zime. Preto sa do betónu pridávali množstvá kyseliny močovej. V súčasnosti, s odstupom času, začínajú jej výpary z budov unikať. Medzitým sa však začali sprísňovať hygienické normy, takže vznikol problém. A naši ľudia našli jednoduché riešenie. Na tie betónové plochy sa rozložia rohože napustené istou chemikáliou. Takýchto prípadov nie je veľmi veľa, ale zo desať z posledných rokov by som vedel uviesť. Malé a stredné podniky sa však na nás neobracajú. V tomto prípade je potrebný skôr tlak z našej strany. Naši podnikatelia nielenže výskum nepodporia. Sú ochotní ísť doňho len vtedy, ak je je s ním spojená aj štátna subvencia. Nakoľko sú projekty, ktoré realizuje SAV, užitočné pre spoločnosť? Š. Luby: Klasický rozpočet SAV, z ktorého sa však pokrývajú aj platy pracovníkov, čo predstavuje asi 70 percent je dnes okolo 1,4 miliardy. My ten rozpočet dokážeme potiahnuť do výšky dvoch miliárd s tým, že okolo 100 miliónov ročne čerpáme z projektov Európskej komisie, okolo 200 až 250 miliónov z rozličnej spolupráce s priemyslom, okolo 150 miliónov dostaneme od Agentúry na podporu vedy a techniky. A ešte sú tam aj ďalšie menšie položky. Z oblasti malých a stredných podnikov ide možno zhruba o 20 percent. A nakoľko v súčasnosti spolupracuje s externým prostredím, so súkromným sektorom Univerzita Komenského? F. Gahér: To je veľmi komplikovaná otázka. Musel by som mať prehľad o všetkých fakultách, prácach, diplomovkách. Mám nejaké zlomkovité poznatky a fakty. V každom prípade, expertízna činnosť prebieha. Prebiehajú povedzme oponentúry zvonku, napríklad i pracovníkov akadémie, hoci sú inštitúciou postavenou primárne na vedu a výskum. Prednášajú u nás hosťujúci profesori, ľudia a ich prednášky sa všeobecne považujú za veľmi cenné, a pre univerzitu to má veľkú hodnotu. Čísla by som však v tejto chvíli bez podkladov povedať nevedel Treba však hovoriť aj o výsledkoch vedy. Čo teda môžeme očakávať, ak zvýšime prostriedky na vedu? F. Gahér: Najprv by sme si mali povedať, čo sú výsledky a vedieť, čo sú výsledky základného výskumu. Určite to nie sú peniaze. Merať vedu peniazmi je veľmi nepriame meranie a vôbec nemusí byť presvedčivé, ale taká je aj metodika rozdeľovania prostriedkov na štátne vysoké školy. Ale je tam aj iné kritérium: publikačná činnosť. To sú výstupy. A výstupy sú aj patenty. Dalo by sa povedať, že ešte nemáme dobrú metodiku merania vedy. Ak hovoríme o budovaní vedomostnej spoločnosti, určite to neznamená len budovanie modernej firmy tak, aby v konkurenčnom prostredí, v globalizujúcom sa svete, vedela zabezpečiť trvalý zisk. To určite nie je rozhodujúci cieľ. Určite v tomto prípade existuje aj iná dimenzia, napríklad aby spoločnosť prežila, aby nezanikla, aby nevstupovala do vojen a podobne. To je hodnotová dimenzia toho zápasu, nie len mlynček na peniaze. Nehodnoťme vedu ako niečo, čo nám po jednej korune zo vstupu prinesie ďalšie z výstupu. To určite nie je dobrý pohľad. Š. Luby: V akadémii delíme výsledky asi do šiestich zásuviek. Po prvé sú to prínosy originálneho poznania, tie, ktoré sa publikujú v špičkových svetových vedeckých časopisoch. Tam máme v priemere ročne asi 1 500 takýchto výstupov, teda zhruba jeden na každého pracovníka. Ohlasov na ne je na jedného pracovníka okolo štrnásť – pätnásť. Nimi sa reprezentuje kvalita nášho potenciálu. Dá sa to vyjadriť zlomkom, na ktorý prišli americkí scientometristi – manželia Cohleovci, ktorí urobili rebríček výkonnosti krajín vo vedeckých výstupoch. Do čitateľa dali výstupy, do menovateľa vstupy. Slovensko sa na počudovanie ocitlo na pozoruhodnom a lichotivom ôsmom mieste na svete. Takže s tým, čo máme, odvádzame slušnú robotu. V poslednom čase stúpa aj počet nových patentov. Vlani ich bolo v rámci SAV najmenej desať. Keď ešte boli patenty zadarmo, patentovalo sa povedzme sto vecí, ale 90 percent ich ostalo v zásuvke. Mať teraz, keď sa za ne platí, desať slovenských a medzinárodných patentov nie je zlé. Zabezpečuje sa aj to, čomu hovoríme vedecký servis. V SAV napríklad prevádzkujeme Národnú seizmickú sieť, Národný jazykový korpus starostlivosti o kodifikáciu štátneho jazyka, vydávajú sa rôzne slovníky, zabezpečujeme encyklopedický program, monitoring rôznych chorôb, dokopy asi desať takýchto služieb. Chudobnejší príbuzní univerzít sme v doktorandskom štúdiu, odkiaľ sa tiež derivujú výstupy do praxe. Ročne u nás pracuje okolo 800 doktorandov a 600 diplomantov, no chceli by sme ich viac. Zabezpečujeme aj účasť Slovenska v medzinárodných inštitúciách, napríklad v Zürichu, v Heidelbergu atď. Príkladom môže byť kozmický výskum. Ide o využívanie záberov družíc, bez ktorých by sme ťažko vedeli robiť kartografiu a ekológiu, nevedeli by sme, koľko nám za posledný rok ubudlo lesov a pribudlo vybetónovaných plôch. Istá časť našich kapacít sa premieta do európskych projektov, kde pracujeme vo väčších svetových konzorciách. Napĺňame databázu projektov, ktorá je každému prístupná. Závisí len od šikovnosti našich podnikateľov, aby z toho čerpali. Tak sa snažíme dostať späť peniaze, ktoré pochádzajú z nášho vstupu do európskych fondov a ktoré sa potom derivujú do vedy, čo je asi päť percent. Nakoľko úspešne sa uplatňujú v praxi a pracujú v odboroch, ktoré vyštudovali, absolventi Univerzity Komenského? F. Gahér: Po roku zostáva z celého počtu absolventov nezamestnaných len päť. To je deväť stotín percenta zo všetkých, čo je veľmi nízka miera. Masarykova univerzita v Brne napríklad eviduje po roku nezamestnanosť absolventov až dve desatiny percenta. Či sa však tí naši uplatnia v oblasti, ktorá zodpovedá odboru, ktorý vyštudovali, nevie na Slovensku nik. Inicioval som, aby Rektorská konferencia robila v tomto smere výskum, keďže aj tu ide o akýsi súboj škôl. Napríklad podľa technických škôl produkujeme na univerzite niektorých absolventov zbytočne. Ale na toto tvrdenie nemajú nijaký argument. Aj tvrdenie, že automobilky potrebujú viac inžinierov, takže je potrebné dať viac peňazí na technické školy, je bez argumentov bohapustá demagógia. Nech sa teda urobí výskum. Prečo u nás nie je podpora vedy na takej úrovni, ako v iných štátoch? F. Gahér: Podľa programových vyhlásení chceli vedu podporovať takmer všetky politické strany. Stačilo by, keby splnili sľuby. Je však dôležité hovoriť o základnom výskume. Ak by sme ho nerobili, výskum by začal padať. Cenné je už aj evidovať to, čo sa robí vo svete. Aj na Univerzite Komenského musíme kultúru výskumu udržiavať aspoň na takej úrovni, aby sme vedeli, kde sa čo deje. A čo sa týka problému hodnôt, demokracia, to je podľa mňa technický rámec. To, ako sa naplní, vždy závisí od ľudí, výchovy, orientácie. Sama demokracia nie je nijaká spása. Rozhodujúci sú vzdelaní a hodnotovo vyzretí ľudia. Ako sme na tom v porovnaní s krajinami V4? Š. Luby: Asi 50 na 50 v porovnaní s Poľskom, Maďari sú na tom lepšie a najlepšie sa má v súčasnosti veda v Česku. Rozpočet Akademie věd ČR je triapolkrát vyšší ako rozpočet SAV, majú dvakrát toľko pracovníkov, a to v súlade so smernicou EÚ. Majú teda 1,75-krát viac prostriedkov ako Slovensko. Z toho treba odrátať platy pracovníkov, čo však nie je veľký rozdiel, aj keď sú v Čechách platení lepšie. Ak je na Slovensku udelený grant v priemere na pracovníka 200 tisíc, tam to môže byť okolo milióna alebo dvoch. Nedávno mi veľvyslanec istej západoeurópskej krajiny povedal, že Slováci veľa strácajú tým, že po každých voľbách vymenia nielen vládu a parlament, ale aj všetkých úradníkov do prvej, druhej alebo aj tretej roviny riadenia. „U nás je to tak,“ povedal, „že či som presvedčením konzervatívec alebo sociálny demokrat, ako zamestnanec štátu som lojálny voči vláde, ktorú reprezentujem.“ Z toho potom vyplýva kontinuita prenášania informácií, poznatkov a skúseností. Ale u nás sa po každých voľbách celý systém rozmetá a začíname odznovu. Tak mi napadlo obrátiť sa na našu vládu s požiadavkou, aby vyrátala, koľko na takom ustavičnom povolebnom rozmetávaní úradníkov strácame peňazí, a tie aby potom dala do vedy. Možno by nás práve to zachránilo. F. Gahér: Na porovnanie: Karlova univerzita napríklad dostáva na inštitucionálny výskum asi desaťnásobok toho, čo Univerzita Komenského. Ten rozdiel je ešte väčší ako pri Akadémií. Jedným z problémov, ktoré bude riešiť nový vysokoškolský zákon je zavádzanie centrálneho registra zamestnancov a študentov. Dotkne sa aj výšky motivačných štipendií, o ktorých by mala rozhodovať škola. Závažným krokom by malo byť spoplatnenie externého štúdia a obmedzenie počtu externých študentov z celkového počtu denných na 50 percent. Súhlasíte s takým riešením a ste naň pripravení? F. Gahér: Ak bude fungovať centrálny register študentov, bude to cenné. Dnes som však presvedčený, že údaje v databáze o študentoch, ktorí študujú na viacerých školách sa zdajú byť chybné. Pokiaľ ide o zamestnancov nemyslíme si, že učiteľ môže zabezpečovať kvalitné vzdelávanie, ak učí na troch či štyroch školách. Bolo by oveľa lepšie, keby učitelia boli dobre platení; na Slovensku by to mal byť jedenapolnásobok úväzku. Nech vyučujúci učí na jednej materskej škole a najviac polovicou úväzku na inej, ale nech je garantovaná kvalita. Motivačné štipendiá by mohli škole dať väčšiu slobodu, a to vítame. S tým, že množstvo študentov študuje v takých formách štúdia, ktoré sú nejako spoplatnené, prišlo ministerstvo školstva už pred vyše desiatimi rokmi. Odvtedy sa s tým však legislatívne neurobilo nič. Krok k zlepšeniu by bol, keby zo vzdelávania nesmeli ťažiť tretie subjekty. Podľa mňa by na kvalitnej univerzite nemalo byť viac externých študentov ako 30 percent. Naopak, doktorandov považujeme za motor dynamiky vysokej školy. Je to vlastne kádrový dorast; nechceme, aby od nás utekali. Z niektorých odborov by ich hneď brala aj Európa. Preto chceme podmienky pre nich skvalitňovať, nie zhoršovať. Je podľa vás spoplatňovanie externého štúdia správne, ak si mnohí študenti nemohli dovoliť denné z finančných dôvodov? Nezastavuje sa im tým cesta aspoň k istému vzdelaniu? F. Gahér: Dnes asi nikto nevie, koľko platia externí študenti takzvaným organizátorom štúdia. Veľa ich teda platí, ale nie škole. Ak by škola vyberala školné, nebude dostávať prostriedky zo štátneho rozpočtu, takže si jeho vyberanie zváži. Spracovala Lucia Mrázová