kVapKa ViTriOlu
Vladimír Palko je rozhodne osobnosť. Čo osobnosť – rozložitý, monumentálny, minuciózny, multidimenzionálny, filigránsky zauzlený fenomén. Jeho bystré esejisticko-policajtské oko neúnavne sleduje dianie, jeho bystrá myseľ zinterpretuje už aj nezinterpretovateľné, jeho jazyk sa nezľakne strmých slov, nijaký ľavicový liberál či relativista ho nezastraší, do kúta nezaženie. Vladimír Palko, odhodlane zvierajúci svoj excalibur, sa vysloví k umeniu, športu, filozofii, dejinám, politike, bezpečnostnej situácii v krajine, k duchovne ukrízovanej Európe. K islamu, hoci nie je ani orientalista, ani religionista. Vystačí si s nešťastnou, dnes už nebohou, no za svojho života určite dosť frustrovanou Orianou Fallaciovou. Palko je naozajský geroj: Nebojí sa povedať, z čoho všetkého sa mu tá jeho kresťansky huňatá srsť zježí. Z toho, čo vo svete vidí. V tom svete, ktorý, podľa Palka, stvoril boh. Boh kresťanov. Palkov boh. Vladimír Palko je skrátka pašák. Šaman. Viťúz. Figliar. Loptoš jeden. Všeznalec. Ezermester. Čiže: komplexný fenomén. Alebo nie? Články, ktorými Vladimír Palko zahlcuje nemenej pozoruhodný mediálny úkaz – takmer otvorene politicky, sexuálne, nábožensky, etnicky a rasovo neznášanlivý (moslimovia, Arabi, Turci, homosexuáli, ľavicoví liberáli asi nie sú dielom boha, ich boha, kresťanského boha, boha uzurpovaného kresťanmi) Impulz (revue pre modernú katolícku kultúru) hovoria skôr o opaku, nie o komplexnosti. Palkovo videnie javov súčasného sveta je trestuhodne zjednodušujúce, pudiace k nenávisti a neznášanlivosti – nevadí, trest mu vymeria boh, jeho boh, boh ním uzurpovaný a spotvorený. Svojich démonov si vezmeme so sebou do hrobu a odtiaľ aj na druhý svet. No ale aby bola aj zábava, uvediem zopár príkladov Palkových excelentných myšlienkových pochodov. V súvislosti s možným vstupom Turecka do EÚ Palko natoľko nedokáže ovládnuť svoju nenávisť, že v súčasných Turkoch vidí rovnakú hrozbu, ako v tých, ktorí zničili Byzantskú ríšu. Ako správny demagóg zamlčí napríklad krutosti Byzancie voči ostatným národom a náboženstvám. Turkom vyčíta, že z Hagie Sophie si urobili mešitu. Neuvedie však, že cenné byzantské mozaiky v nej nezničili a že v podstate vo svojej ríši tolerovali aj iné náboženstvá. A neuvedie ani to, ako stredovekí kresťania nemilosrdne kynožili predstaviteľov tzv. pohanských kultov. Veľkoryso si nevšíma, ako kresťania doslova zomleli antickú civilizáciu. Ako každý fanatický kresťan, aj on rád opomína fakt, že kresťanstvo má mnoho predislamských perzských prvkov a islam zase určité kresťanské črty. Palkovi teda prekáža, že v Turecku predvládol islam, nevadí mu však brutálne vyhnanie Maurov kresťanmi z Iberského polostrova. Palkov meter je dvojaký a evidentne sa tým rád hrdí, ako aj rád prevádza svoju afinitu (ba až lojalitu) k poklesnutému politikovi G. W. Bushovi, ktorý už evidentne smeruje do prepadliska dejín. Palko delí obyvateľov planéty na ľavicových liberálov, moslimských teroristov a pravoverných kresťanov: „Ľavicový liberál nikdy, naozaj nikdy nepripustí možnosť, že zápasíme s islamom ako takým. Jednak je preňho islam vítanou konkurenciou kresťanstva, ktoré tento liberál nemá rád, a zvyčajne býva zaskočený tým, že islam môže byť nevítanou konkurenciou aj pre ľavicový liberalizmus.“ A čo ak si Palkom vyfabrikovaný strašiak, ľavicový liberál pomyslí, že islam je hrozivý nie ako konkurencia kresťanstva, ale ako fundamentalistický spojenec zákerne fundamentalistického kresťanstva? Palkovi ani nenapadne (nemá ako, pretože mu chýba EQ – emočná inteligencia alebo aspoň malinký náznak empatie alebo ak už ničoho iného, tak aspoň fantázie), že môžu existovať aj iné, možno aj pomerne široké vrstvy mierumilovných ľudí, ktorí netúžia patriť do žiadnej zo spomínaných skupín a netúžia ani vlastniť a presadzovať nijakú ideológiu. Keďže Vladimír Palko a jeho rétorika sa takmer v ničom neodlišujú od propagandistickej magmy vojnových štváčov, my ostatní, čo nemáme taký hlas ako Palko, a ani nestojíme na takých tribúnach ako on, si zrejme máme uvedomiť, že patriť niekam bude o chvíľu znovu povinné, že stádovitosť je opäť raz imperatív doby. Lebo boh, ich boh, boh nimi uzurpovaný, nimi spotvorený a zneužívaný, je už raz taký: je bohom žiarlivým a trestajúcim, bohom zástupov, a nie jednotlivcov a osamelých jazdcov. Keď čítam Palka, mám pocit, že svetový požiar je naozaj možný, že o chvíľu sa všetci ocitneme vo veľkofilmoch s jednoduchými (rozumej: militantnými) posolstvami (300, Pearl Harbour, Pán prsteňov) a hromadami dymiacich mŕtvol.
