Otec nemeckého socializmu

„Purpurový okraj farbí na krvavo červeno vzdialený horizont, ktorý sa spája s novým svetlom, hmla a mraky stúpajú, kopia a vrhajú sa proti ranným zorám, na chvíľu zahaľujú jeho žiaru – no žiadna moc na Zemi nemôže zastaviť pomalý a majestátny východ slnka, ktoré už o hodinu bude stáť na oblohe viditeľné celému svetu, jasne svietiace a hrejivé.“ Obraz svitania, ktorým ohlásil Ferdinand Lassalle (1825 – 1864) v Berlíne príchod budúcej epochy, uviedol zároveň do života nový príbeh oslobodenia. Kľúčovú úlohu v príbehu oslobodenia mal zohrať proletariát – mladá a fascinujúca sila vynárajúca sa z odvrátenej, politicky mlčiacej strany spoločnosti. Za dva roky, ktoré mu zostávali do predčasnej smrti, prebudil svojou emancipačnou víziou k životu nemecké socialistické hnutie. Vznik politickej strany robotníctva v Nemecku pod autoritatívnym Lassallovým vedením bol jedným z konkrétnych dôsledkov hlbokých sociálnych zmien, ktorými prechádzala industrializujúca sa spoločnosť. Kľúč k úspechu – lacná pracovná sila V priebehu devätnásteho storočia sa začalo ukazovať, že na najnižších poschodiach spoločnosti sa utvára sociálna trieda, ktorú čoraz viac spájali individuálne osudy a vyhliadky jej príslušníkov – priemyselný proletariát. Bol jedným z plodov prevratných modernizačných zmien, ktoré zasiahli všetky sféry súdobej spoločnosti. Ich zásadným akcelerátorom bola priemyselná revolúcia šíriaca sa v Európe zo západu na východ. Symbolom doby sa stala továreň a kľúčom k úspechu lacná pracovná sila. Nastupujúca éra voľného obchodu pôsobila na tradičnú agrárnu spoločnosť rozkladajúco a vťahovala široké vrstvy obyvateľstva do vznikajúceho systému masovej výroby. Na perifériách miest, v robotníckych kolóniách, sa v biednych životných podmienkach koncentrovali prvé generácie priemyselného proletariátu – schudobneného vidieckeho a mestského obyvateľstva, existenčne odkázaného na námezdnú prácu. Ich mzda podľa jednoduchého ekonomického kalkulu patrila k výrobným nákladom a bezprostredným záujmom zamestnávateľa v rastúcej konkurencii bolo skresať ju na minimum. Pri existencii celej armády nezamestnaných a naopak, pri absencii akýchkoľvek sociálnych istôt pre tých, ktorí o prácu prišli, mohla byť mzda minimalizovaná až na hodnotu nevyhnutnú na holé prežitie. Rovnako nič neobmedzovalo neúnosné predlžovanie pracovného času či využívanie detskej práce. Zvonku neregulovaný a vnútorne konfliktný vzťah práce a kapitálu výrazne tvaroval podmienky života spoločné pre novú rastúcu chudobu sveta bez majetku, vzdelania, práv, a tým aj životných šancí a viedol k prvým prejavom kolektívneho odporu. V priemyselných strediskách začalo vznikať robotnícke hnutie, spočiatku lokálne a profesijne roztrieštené. V miestnych hospodárskych bojoch postupne nadobúdalo sebavedomie, no inak bolo ešte neisté a vo svojich snahách jednotne artikulovať aj svoje politické požiadavky ideovo zmätené. Rešpektovaný Svet politiky bol najnižším vrstvám, prirodzene, vzdialený. Práve sem však bola sústredená pozornosť spoločnosti. A bolo len otázkou času, kedy konflikt prameniaci v ekonomickej sfére spoločnosti nájde politickú artikuláciu v podobe jednotného hnutia a programu, ktorý jednohlasne vyjadrí záujem státisícov ľudí z tovární a slumov. Inou otázkou však bolo, kto poskytne hnutiu slová, jazyk, idey, hodnoty a napíše vlastný ideologický príbeh, dostatočne presvedčivý, aby sa v ňom robotnícka trieda spoznala ako jednotné spoločenstvo ľudí s rovnakým osudom a cieľom. Nastával čas vzrušujúceho spojenia sociálneho bytia a politických ideí, hnutia a jeho ideológie a v prvom rade nevzdelanej a bezprávnej chudoby sveta s inteligenciou, „vyzbrojenou vzdelanosťou celého storočia“. Takto sa aspoň videl Ferdinand Lassalle, ktorý sa stal ústredným ohnivkom tohto spojenia v Nemecku. Lassalle mal všetky predpoklady stať sa výraznou osobnosťou svojej doby. Keď ho ako mladého devätnásťročného vzdelanca stretol v Paríži spisovateľ Heinrich Heine, neskrýval svoje sympatie. Najviac mu imponovala Lasallova sebadôvera aj určitá samoľúbosť, v čom videl znaky dieťaťa novej éry, bez pokryteckej skromnosti a sebazapierania, typických pre predošlú éru. „Pán Lassalle je mladý muž s vynikajúcim duchovným nadaním; dôkladné vzdelanie, široké vedomosti s veľkým kritickým zahrotením, štedrým darom výrečnosti, spája sa v ňom energia vôle a schopnosť činu, ktorá vás ohromí.“ Rešpekt si získal ako vo vedeckom svete, tak neskôr aj vo svete nemeckej politiky, ktorému od začiatku šesťdesiatych rokov dominoval železný kancelár Otto von Bismarck. Imperatív poznania Cesta nadaného intelektuála k robotníckemu hnutiu a k socializmu nebola priamočiara ani neprerušovaná. Je to prirodzené, Lassalle z robotníckeho prostredia nepochádzal a to, že spojil svoj osud a schopnosti s kolektívnym spoločenským outsiderom, nevyplývalo z nutnosti danej jeho vlastným sociálnym pôvodom – bolo jeho politickou voľbou a imperatívom poznania. Ako syn židovského veľkoobchodníka s hodvábom z Wrocławi už v pätnástich odmietol pokračovať v obchodníckej tradícii. Neznamenalo to však preňho vydedenie. Rodina jeho rozhodnutie venovať sa filozofii a filológii rešpektovala a podporila. Lassalle vstúpil do sveta vedy práve v období, keď bola nemecká intelektuálna klíma nasýtená duchom nového svetského náboženstva – Heglovou filozofiou. Jej tieň však Lassalle nikdy neprekročil. Vo svojom filozofickom mystériu načrtol Hegel predstavu vývoja svetových dejín smerujúcich k uskutočneniu vlády rozumu a naplneniu idey slobody. Vzdelané kruhy nemeckej spoločnosti boli jeho odkazom doslova omámené. Nepokojné roky pred revolúciou 1848 sa stali inšpiráciou k novým a radikálnym interpretáciám starého majstra, ktoré v protiklade k jeho konzervatívnym politickým záverom volali po revolučných premenách spoločnosti. V ovzduší vzývania zmien sa ocitá Lassalle v krúžku mladohegelovcov – politických radikálov – a publikuje v novinách Neue Rheinische Zeitung, redigovaných Karlom Marxom. V duchu demokratického liberalizmu a socializmu sa zúčastnil aj revolúcie, čo mu – oficiálne za poburovanie robotníctva – vynieslo polročný pobyt vo vyšetrovacej väzbe. Bieda ako šťastie, štát ako dobrodinec Na rozdiel od Marxa si Lassalle z hegelovskej filozofie odniesol do porevolučných rokov vieru v štát ako záruku vývoja ľudského rodu ku slobode. Podobu jeho teórie poznačila orientácia na túto ideu, najmä myšlienka, že jedine v dokonalom štáte zavŕši idea slobody svoj vývoj v dejinách a spolu so spoločnosťou bude emancipované aj ľudské indivíduum. Zatiaľ čo táto špekulácia priviedla Hegela k politickému konzervativizmu a predstave, že tento vývoj bol zavŕšený v „slobodnom“ pruskom štáte, pre Lassalla sa stala ešte len hudbou blízkej, ale predsa len budúcnosti. Zároveň mu bolo už dlhšie jasné, kto mal prevziať štafetu svetodejinného vývoja k slobode z rúk tretieho stavu – vtedy už politicky emancipovanej buržoázie. Bol to proletariát, ktorý sa ako štvrtý stav napriek najponižujúcejšej biede nachádzal „v šťastnom položení tým, že to, čo tvorí ich vážny osobný záujem, súhlasí s tepajúcim pulzom dejín, s hnacím princípom života mravného rozvoja.“ Vláda tohto štvrtého stavu sa mala stať „krvou mravnosti, kultúry a vedy“. A štát sa mal postarať, aby sa tento vývoj ľudského rodu k slobode naplnil. Oddanosť vízii štátu, ktorá prerastala až do všenemeckého patriotizmu, bola u Lassalla s robotníckou otázkou nerozlučne spätá. Štát predstavoval jedinú silu, ktorá mohla kontrolovať bezuzdné pôsobenie princípov voľného trhu s jeho katastrofálnymi dôsledkami v sociálnej sfére. Pripisoval štátu v tomto ohľade možnosti, ktoré samotné, na kolektívnu obranu zamerané robotnícke hnutie dosiahnuť nemohlo. Lassalle spolu so zakladaním masového socialistického hnutia v Nemecku vytváral nefalšovaný kult štátnej autority ako jediného obrancu proti modernému barbarstvu, ktoré stelesňoval dravý ekonomický liberalizmus. Volebná nesvojprávnosť robotníkov neuspokojila S týmito názormi si Lassalla našlo robotnícke hnutie. V dekáde nasledujúcej po revolúcii 1848 nastalo v Nemecku obdobie relatívnej ekonomickej prosperity. Na čas sa stala oporou pre vratké režimy, ktoré udusili posledné iskry socialistickej agitácie z obdobia revolúcie a s ňou aj akékoľvek náznaky politicky zameraného robotníckeho hnutia. Naopak, začiatkom šesťdesiatych rokov začala s robotníctvom koketovať liberálna strana s úmyslom dostať ho pod svoje krídla a využiť vo svojom „svätom“ boji za pokrok. Socialistické utópie, ktoré nachádzali medzi robotníctvom živnú pôdu, sa snažila vytisnúť vlastnými receptmi riešení sociálnych a ekonomických problémov. Nemeckí liberáli nepovažovali za nevyhnutné rozšíriť volebné právo na najnižšie vrstvy. Boli presvedčení, že oni tak či onak zastupujú ich záujmy a záujmy celej spoločnosti, v mene ideí slobody obchodu, minimálneho štátu, zmluvných vzťahov, spolčovania, vzdelania či individuálnych práv. Namiesto rozšírenia volebného práva a plného členstva v strane bolo zástupcom robotníctva ponúknuté len „čestné členstvo“. Program samozvaných zástupcov najnižších vrstiev preto významnú časť robotníctva nepresvedčil. Nepovažovali dôkladné aplikovanie liberálnych ideí v spoločnosti za dostatočný všeliek na také sociálne neduhy, akými boli nízke mzdy, dlhý pracovný čas a mizerné pracovné podmienky v továrňach. Nespokojnosť s daným stavom vyústila do hľadaní vlastných riešení a tu vstupuje na scénu Lassalle so svojím politickým programom. Roku 1862 predniesol berlínskym robotníkom prorockú prednášku, v ktorej osvetlil spätosť dejinného procesu s robotníckym hnutím a jeho význam pre budúcnosť ľudstva. Bol za ňu opäť súdne stíhaný. Po vydaní niekoľkých brožúr k sociálnej otázke ho výbor pripravovaného všeobecného robotníckeho zjazdu v Lipsku požiadal o účasť. Zjazdu venované Otvorené odpovede obsahovali hlavné zásady jeho názorov, ktoré sa vzápätí stali kostrou politického programu vznikajúceho nemeckého socialistického hnutia. Stredobodom novej politickej teórie bol argument o „krutom železnom zákone miezd“. Na svojom agitačnom ťažení v nasledujúcich rokoch všade zdôrazňoval, že mzdy robotníkov nikdy nie sú a nebudú väčšie ako je potrebné na to, aby práve prežili. Toto bol základný problém ich biednej existencie a poznatok, ktorý do sveta robotníckej triedy vniesol zo sféry politického a ekonomického myslenia. Mali si ho hlboko vryť do vedomia ako fundament svojich politických snažení. Podľa Lassalla nebolo potrebné vymaňovať sa z krutého kolobehu kapitalistického podnikania revolúciou, ako to navrhovali iní socialistickí apoštoli. Stačilo len zharmonizovať konfliktný vzťah medzi prácou a kapitálom tým, že podnikať začnú sami robotníci prostredníctvom výrobných družstiev. Myšlienku manchesterskej ekonomickej školy o mzdovom zákone tu zlúčil s riešeniami navrhovanými francúzskymi socialistami Luisom Blancom či P. J. Proudhonom. Čo však bolo najdôležitejšie, v tejto neľahkej úlohe mal podať pomocnú ruku racionálne fungujúci štát. Prirodzenú koalíciu medzi robotníctvom a „čistým ohňom všetkej civilizácie“ – štátom, namierenú proti „barbarskému liberalizmu“, malo zaručiť všeobecné hlasovacie právo. Predovšetkým s touto požiadavkou demokratizácie volebného práva sa Lasalle obrátil na Bismarcka. Po založení Všeobecného nemeckého robotníckeho spolku v máji 1863 poslal železnému kancelárovi jeho stanovy. Nazval ich ústavou svojho kráľovstva, „ktoré mi možno budete závidieť“ a pokúsil sa s ním vyjednávať. Všeobecné volebné právo prezentoval ako zdroj podpory a legitimity silného autoritatívneho štátu. Naopak, štát mal v rámci obojstranne výhodného vzťahu zohrávať rolu vľúdneho a otcovsky starostlivého diktátora zabezpečujúceho si svojimi sociálnymi opatreniami priazeň širokých más. Zrod kolektívnej identity Dnes sa často zvykne zamieňať liberalizmus s demokratizmom. Práve Lassallova misia a to, čo jej predchádzalo, poukazuje, že medzi nimi neexistovala nijaká nevyhnutná väzba. Zatiaľ čo nemeckí liberáli odmietali plnú demokratizáciu spoločnosti, Lassalle sa u Bismarcka pokúšal presadiť svoju predstavu „sociálnej a revolučne ľudovej monarchie“. Lassallove evanjelium, hoci neveľmi originálne, poskytlo nemeckému robotníckemu hnutiu na čas presne to, čo práve potrebovalo – zjednocujúcu ideológiu, posúvajúcu jeho záujmy do sveta politiky. Ak bola schopná plniť funkciu politickej ideológie, nebola pravdivostná hodnota Lasallovej teórie v tomto zmysle až taká dôležitá. Poskytla triede, ktorá sa v súdobej spoločnosti domáhala slova, stavovské uvedomenie a základ kolektívnej identity. Definovala jej spoločné politické úlohy aj nepriateľa. Určila jej miesto v prítomnosti a predovšetkým mu načrtla budúcnosť. Hoci v krátkom čase, ktorý mu zostával do romantickej smrti v súboji roku 1864, nezískal pre svoje hnutie viac ako päťtisíc stúpencov, o polstoročie neskôr mala sociálna demokracia vyše štyri milióny voličov. Jej program sa síce už dávno niesol v znamení omnoho liberálnejšieho marxizmu, no vlastný rodokmeň strany siahal do roku 1863 – k Ferdinandovi Lassallovi. Autor je historik