Ozlomkrky za krásou
Krátko potom, čo do redakcie Slova prišla v e-maili bez ďalších informácií poviedka Dominiky Lenkovej, som videla nový film kórejského režiséra Kim Ki-duka Čas. Témy oboch, poviedky pravdepodobne začínajúcej autorky a v súčasnosti jedného z najslávnejších režisérov sú si prekvapivo podobné. Ide možno dokonca o viac ako o nevysvetliteľnú synchronicitu. Práve z dôvodu tejto podobnosti sme sa rozhodli poviedku zaradiť a navzdory rozdielnemu statusu autorov obe diela porovnať. Kim Ki-dukov trinásty film Čas sa začína zábermi z operačnej sály plastického chirurga. Niekoľkí kritici, ktorých recenzie na film som čítala, ich programovo vnímajú ako vizuálne nepríjemné, odpor vzbudzujúce zábery, ako odkaz na násilie, ktoré stojí za „výrobou krásy“. Divák má údajne predpokladať, že film bude úvahou o posadnutosti súčasnej spoločnosti fyzickou krásou, v ktorej sú jej príslušníci dohnaní k tomu, aby sa správali ako narcistickí hrdinovia ochotní podstúpiť hocičo, aby dosiahli atraktivitu, hoci nakoniec sa im ich snaha často vyšmykne z rúk (napr. Darcy Paquet). Ako diváčka som film vnímala ináč. A ináč vnímam aj poviedku Dominiky Lenkovej. Krásu, fyzickú atraktivitu, ktorú pri povrchnej interpretácii možno chápať ako stelesnenie zla tzv. konzumnej spoločnosti, za ktorým sa ženú úbohé ženy (ale aj úbohí muži), pričom nikto si nevšíma ich vnútornú, hlbšiu krásu. Zdá sa mi však, že takýto prvoplánový, povrchný pohľad by obom, filmu Kim Ki-duka aj začiatočníckemu príbehu Lenkovej skôr uškodil. Kim Ki-dukov film chápem skôr ako systematickú úvahu o kráse všeobecne, počnúc fyzickou krásou, končiac krásou prírody (zábery z ostrova, príliv a odliv, ktorý odkrýva a prikrýva sochársky park) a prostredia všeobecne (interiéry, ktoré svojou sterilitou pripomínajú až počítačovú grafiku). Jednou z prvých scén filmu je žiarlivostná scéna medzi Sehie (Park Ji-yeon) a jej priateľom Jiwooom (Ha Jeong-woo). Obaja sedia v kaviarni, kde sú stálymi hosťami, a Jiwoo sa dá náhodne do reči s dvoma ženami, čo v Sehie vzbudí neprimeranú (?) žiarlivosť. Sehie kričí, obom ženám nadáva, ujde z kaviarne a v nasledujúcej ľúbostnej scéne nabáda svojho priateľa, aby pri milovaní s ňou myslel na obe neznáme. Sehie je posadnutá predstavou, že Jiwoo, ktorý deň čo deň vidí tú istú tvár a to isté telo, sa pri nej začne nudiť. Jedného dňa mu zmizne zo života, Jiwoo nájde prázdny byt, jej telefón je vypnutý a ani jej kolegyne o nej nič nevedia. Sehie sa podrobí plastickej operácii tváre, po ktorej je údajne celkom zmenená (nevýhodou pre európskeho diváka, ktorý má ťažkosti rozoznávať tváre s ázijskými črtami je, že tento základný vtip filmu vníma menej intenzívne). Približne tu sa končí prvá časť filmu. Druhá je ustavičným hľadaním Jiwooa a Sehie, pričom divák sa na ňom zúčastňuje z Jiwooovho pohľadu. Jiwoo sa cíti opustený a osamelý, v nasledujúcich mesiacoch sa stretáva s mnohými inými ženami. Kim Ki-duk si pritom preňho zámerne vyberá pekné prostredia. Akúsi plaváreň, v ktorej sa ľudia zoznamujú dotykmi nôh, ostrov za mestom, na ktorom je sochársky park, pričom sochy sú za prílivu zaliate vodou a za odlivu ponorené v piesku, byty protagonistov. Kým zo začiatku hľadá Jiwoo Sehie len implicitne, ako každý hľadá toho, koho nedávno stratil, aj keď racionálne vie, že ho/ju nikdy nenájde, dozvedá sa Jiwoo po čase o operácii Sehie a začne ju hľadať explicitne, naozaj. Film sa tu mení na mätúcu zmes stretnutí rôznych mužov s rôznymi ženami, pričom všetci niekoho hľadajú, a nikto nikoho nenájde. Divák popletený premenami a tvárami, ktoré už od začiatku rozoznával len s námahou, sa už cíti celkom zmätený a nevie, kto je kto. Ale práve tento zmätok snáď vytvára pocit beznádejného hľadania. Divák, ktorý sa nevyzná v tvárach filmových hrdinov, prežije na vlastnej koži zúfalstvo hľadania Jiwooa a Sehie, ktorí sa hľadajú uprostred mesta, v náhodných stretnutiach s inými mužmi a ženami a do poslednej chvíle sa nevie, či sa našli. Film má mnohé do očí bijúce nedostatky. Je napríklad nemožné, aby sa ľudia po operácii tváre nespoznali. Ľudia sa predsa, samozrejme, navzájom rozoznávajú aj na základe hlasu a reči tela. Najmä dlhoroční partneri by v ozajstnom živote museli ostať rozpoznateľní. V niektorých okamihoch sa stále mätúce (a navyše veľmi neuveriteľné) hľadanie stáva nudné. Divák viackrát odmietne film vnímať ako štylizáciu a vníma skôr umelosť, vykonštruovanosť celého príbehu. Spomenula som si na romány Japonca Haruki Murakamiho, v ktorých sú tiež časté očividné nezrovnalosti (napríklad radový zamestnanec knižnice v románe Kafka na pláži cituje grécke tragédie), ktoré však čitateľ v mene celkovej atmosféry (v prípade Kim Ki-duka) filmu odpúšťa. Film je plný emócií. Ženy v ňom kričia, plačú, nadávajú, útočia na iné ženy, voči ktorých pociťujú žiarlivosť, a na mužov, ktorých tieto ženy ohrozujú. Prekračujú tak všetky pravidlá „cool“ správania, nepredstierajú ľahostajnosť (pravidlo číslo jeden súčasného spoločenského kódexu). Postavy sa v mene krásy ničoho neboja. Ale krása tu nie je symbolom konzumu, spoločenského zla, toľkokrát kritizovanej povrchnej súčasnosti. Krása je niečo hlbšie, niečo veľmi bazálne, v mene čoho smú ženy kričať a hádzať sa o zem (v niektorých scénach doslova). Zdá sa mi, že poviedka Dominiky Lenkovej, hoci z hľadiska literárnej kvality by sa jej dalo vyčítať oveľa, oveľa viac ako Kim Ki-dukovi, je akýmsi dodatkom k téme krásy. A úzkosti spojenej s jej neprítomnosťou. Úzkosti, ktorá prekračuje hranice frustrácie z toho, že nie sme fotomodelky, že nemáme na drahé autá a značkové šaty. Lenkovej poviedka v niečom pripomína Krištúfkovu Amsterdam z novely Hviezda vystrihnutého záberu (Dominike Lenkovej ju odporúčam). Všetky postavy, Lenkovej znetvorená hrdinka, Amsterdam, aj žiarlivosťou zúrivé ženy Kim Ki-duka, bežia za krásou. My všetci asi bežíme za krásou. Nela Svetlá Autorka je publicistka
