Čo po sebe zanecháva

Keď sa raz pýtali Margaret Thatcherovej, čo považuje za najväčší úspech svojej vlády, údajne odpovedala: „New Labour“. V istom zmysle mala pravdu – meradlom vplyvu thatcherizmu nepochybne bolo, ako veľmi sa musela britská labouristická strana zmeniť...
Počet zobrazení: 983
2-m.jpg

Keď sa raz pýtali Margaret Thatcherovej, čo považuje za najväčší úspech svojej vlády, údajne odpovedala: „New Labour“. V istom zmysle mala pravdu – meradlom vplyvu thatcherizmu nepochybne bolo, ako veľmi sa musela britská labouristická strana zmeniť, aby ho dokázala poraziť – podľa niektorých „modernizovať, podľa iných „zradiť ideály“. To isté by však po desiatich rokoch mohol s pokojným svedomím povedať odchádzajúci Tony Blair. Konzervatívcov dnes vedie líder, ktorý vystavuje na obdiv svoj environmentalizmus, starostlivosť o chudobných a liberálnosť v občianskych otázkach (ako sú partnerstvá homosexuálov) a súčasne sa nerozpakuje hovoriť, že verejné blaho je dôležitejšie ako bohatstvo. Možno je to len marketingový imidž a posun konzervatívcov „doľava“ nebude zďaleka taký silný ako posun labouristov „doprava“, ktorý prišiel s Blairom. Je to však opäť dôkaz vplyvu, ktorý na britskej politike zanechalo desaťročie blairizmu. V Británii sa bude ešte dlho diskutovať o tom (a čoraz viac bude musieť presviedčať aj Blairov nástupca Gordon Brown), či sa za tri volebné obdobia vlády labouristov podarilo urobiť dosť veľa. Posilnili sociálny štát zdecimovaný thatcherizmom, súčasne však prijali dogmu o „vždy efektívnejšom trhu“ a aplikovali ju aj na verejné služby. Pokúsili sa popasovať so zahanbujúcim dedičstvom chudoby (najmä detskej), ktoré im odkázala vláda Železnej lady, zo sociálnych programov však mala prospech skôr stredná trieda a sociálne rozdiely v spoločnosti ďalej rastú. Británia dnes má ekonomiku hodnotenú ako jednu z najdynamickejších v EÚ, pre mnohých ľudí však neznamená kvalitné pracovné miesta, ktoré by boli zárukou sociálnej bezpečnosti. A v zahraničí Blaira hodnotia najmä meradlom jeho zahraničnej politiky. A tak cez oponu nutnej oficiálnej diplomatickej slušnosti presvitá fakt, že zlyhania prekrývajú úspechy. Blair ako britský premiér dokázal dostať boj proti chudobe (najmä proti chudobe v Afrike) opäť medzi globálne politické priority. Aj jeho pričinením sa klimatické zmeny vyvolávané človekom považujú za jednu z najväčších celosvetových hrozieb – do poslednej chvíle sa snaží presadiť globálnu dohodu o ich zmiernení. Napriek týmto úspechom však bude ešte dlho žiť v pamäti ako premiér, ktorý pomáhal vláde Georgea Busha destabilizovať globálny systém krátkozrakým a nezodpovedným spôsobom vedenia „vojny proti terorizmu“ a ktorý sa bez protestu pridal k jednej z jeho najväčších medzinárodnopolitických chýb – útoku na Irak v roku 2003. Zdá sa, že všetky chyby Blairovej zahraničnej politiky vyplývajú z toho, že dlhodobý predpoklad britskej zahraničnej politiky – „pevné partnerstvo s USA“ – interpretoval ako „spojenectvo s USA za každú cenu“. Teda aj za cenu, že prestane byť partnerstvom a britské záujmy v Európe i globálne poškodzuje. Najčastejším argumentom britského premiéra bolo, že úzkou spoluprácou s Bushovou administratívou (vrátane zásady „nekritizovať verejne“) získava taký vplyv na rozhodovanie vo Washingtone, ako nijaký iný európsky politik. V skutočnosti by takáto taktika mohla fungovať počas imaginárneho „tretieho Clintonovho obdobia“. Agresívne jednostranná zahraničná politika administratívy Georga Busha nemala záujem o partnerov diskutujúcich o politických cieľoch a prostriedkoch. Potrebovala spojencov, ktorí jej krokom dajú aspoň nejakú legitimitu. Blairovým zlyhaním bolo, že na túto hru pristúpil. V skutočnosti nemohol v takej snahe uspieť. Británia sama, bez ohľadu na silu „spojeneckej vernosti“, nemohla byť partnerom, ktorého rady by Washington počúvol. Tým môže byť len jednotná Európska únia. Lenže aj v tejto oblasti sa odchádzajúci premiér krútil v kruhu protirečení. Blair zdedil krajinu, ktorá bola na okraji európskej politiky. Skeptický postoj konzervatívnej vlády ku všetkému, čo údajne „ohrozuje národnú suverenitu“ (inak povedané – neochota prijať spoločné pravidlá zo strachu, že budú mať len obmedzený vplyv na ich tvorbu) sa prenášal do verejnej mienky aj tónu správ v médiách. Blairove vlády deklarovali, že chcú tradičný britský euroskepticizmus prelomiť, pretože len krajina, ktorá verí v európsky projekt (aj keď názory na jeho podobu sa môžu líšiť), si v ňom môže nárokovať na vplyv na jeho vytváranie. Po desiatich rokoch je Británia nepochybne dôležitejším európskym hráčom. Lenže aj teraz stojí často v tábore skeptikov a proeurópske rozhodnutia musí verejnej mienke, ovplyvňovanej stále prevažne euroskeptickou tlačou, vysvetľovať ako „nutné zlo“ či ich prijímať takmer tajne. Blair teda nepochybne vytrhol krajinu z jej euroizolácie, posilnil jej pozíciu v európskej politike, spravil z nej dokonca vzor pre niektoré (nové) členské krajiny, nerozhodol však vnútropolitický zápas o jej (mimo)európsku budúcnosť. V konečnom dôsledku bude „Blairovo politické dedičstvo“ hodnotené vo veľkej miere podľa toho, či to, čo príde po ňom, bude lepšie, alebo horšie. A najmä pre koho.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984