Zlodeji (14)

Práca v telekomunikáciách. Marisia a moje klamstvo mi neschádzali z mysle. Už dávno som nemusel nikomu klamať. Nestýkal som sa viac s ľuďmi, ktorým by na tom záležalo. Už dlho sa ma nikto nepýtal, čo vlastne robím. Otázka, ktorá sa nekladie. Ale stretnutie s Marisiou mi pripomenulo, aké to bolo kedysi. Inštinktívne ako dávno zabudnutá vôňa. Prísada, ktorú v kuchyni používala stará mama. Voňavka prvého dievčaťa. Prací prášok, ktorým kedysi voňali čerstvo vypraté periny. V posteli, v ktorej ste bezstarostne zaspávali. Chuť žuvačiek Pedro. Aj Marisia už vyzerala ináč. Neurčito staršia. Nie ako vtedy, keď bývala vo vedľajšej izbe. Keď sme spolu slávili Prvý máj. V parku, v ktorom stretla Januta. Toho, čo ma obral o úspory. Ktovie, či mi hovorila pravdu. Či sa aj jej život vychýlil z dráhy. Spôsobom, o ktorom sa nehovorí. Keď sme vyšli z čakárne autobusovej stanice, už nepršalo. Prázdne plastové poháre po kávach z automatu sme nechali na lavičke. Pred lietacími dverami sme sa rozlúčili. Pobozkali sme sa na líce a nesľúbili si, že si zavoláme. Nevymenili sme si telefónne čísla. Na tom sa nič nezmenilo. Tie plány, s ktorými som sem prišiel. O tom, ako to tu chodí, som počul veľakrát. O práci načierno, z ktorej treba vychádzať zadným vchodom. O spolubývajúcich, ktorí sa vzájomne okrádali. Každý každého ako v groteske. Poznal som prikázania. Úspory nespúšťať z očí. Zamykať dvere a doklady nestratiť z dohľadu. Tomu všetkému som sa chcel vyhnúť. Nebol som jedným z nich. Nejako som začať musel. Ale do roka a do dňa budem sám sebe pánom. Nijaké vysedávanie v kuchyni pri fľaši piva. Nijaké spievanie spoločných piesní. Nijaké spomienky na to, čo nás malo spájať. Po práci som sa nevracal domov. Chcel som pozorovať svet, ktorý bol mojím cieľom. Nestrácať čas v nevykúrenej kuchyni rozhovormi o minimálnej mzde. O šéfoch, ktorí z týždňa na týždeň platili menej. Nečinne čakať na začiatok ďalšieho pracovného času. Chodil som do stredu mesta a neprestával sa dívať. Takým ako ja patrili periférie. Okruhy, ktoré uzatvárali ligotavé centrum ako drevený rám vzácnu výšivku. Ako hrdzavé kliešte kus drahého kovu. Málokto opúšťal bezpečné predmestia. Ulice lemované ponurými domami, na ktorých sa nebolo prečo hanbiť. Centrom všetci opovrhovali. Vraj sú tam samí snobi. Muži s kravatami z obchodov vysvietených vianočnou výzdobou. Ženy v kožuchoch, so štíhlymi nohami. Tie, ktoré sa nestarali o protesty ochrancov zvierat a spokojne platili nákupy kreditnými kartami. Keď sa im prihovoríte, podozrievavo pevnejšie zovrú kabelku. Zrýchlia krok, keď počujú nebezpečne mäkký prízvuk. Ale ja som sa týchto ľudí nebál. Po práci som ich chodil pozorovať. Sľuboval som si, že do roka a do dňa budem jedným z nich. V byte, kde som býval s troma ďalšími, som si ani nevybalil veci. Nesmiem si zvyknúť, hovoril som si. Poľaviť v opatrnosti a z jedného roka sa stane polstoročie. Pripomínal som si to každý deň, keď som sa po práci viezol metrom do centra. V ten večer, keď sme sa s Marisiou rozlúčili pred autobusovou stanicou, sme išli každý opačným smerom. Cestou som premýšľal o tom, na čo sa zvyčajne snažím zabudnúť. Na časy, keď som chodil na univerzitu. Do sály s počítačmi, kde mali internet. Ako som čakal, kým sa niekto zabudne odhlásiť, lebo som nemal vlastné heslo. Zbieral som letáky s reklamami na jazykové kurzy. Počítal, z koľkej výplaty si ich budem môcť dovoliť. A naspäť domov som sa vracal peši. Študentská štvrť sa končila hlučnou ulicou, na ktorej do kruhu chodili električky. Obopínala centrum ako opasok. Prešiel som koľajnice a vnikol do starého mesta. Násilne tam, kam som nepatril. Ako keď palcom preliačite penovú loptičku. Varechou pichnete do nakysnutého cesta. Videl som výklady s nápismi o zľavách. Reklamy mobilných operátorov. Tisíce minút, ktoré som nemal s kým pretelefonovať. Obchody s elektronikou. Fotoaparáty, akoby si všetci chceli uchovávať spomienky. Značkové odevy a stánky so suvenírmi. Poháriky so zástavou krajiny a celozrnný chlieb s masťou a tradičnou údeninou z hôr. Vedel som, že tam nepatrím. Ale zaprisahal som sa, že do roka a do dňa budem jedným z nich. Čo asi robí Marisia. Samozrejme, že ma do nej nič nie je. A predsa som mal o ňu strach. Videl som, aké je ľahké zísť z každodennej cesty. Zvlášť, keď vás vedie niekto, ako ten jej Janut. Podvodník, ktorý sa u nej len hreje. Ktorý sa vkradol do mojej izby, lebo mal od nášho bytu kľúče. Rovnako, ako sa to stalo mne. Nebadane ako stmievanie. Ako pomalá zmena počasia. Do roka a do dňa sa nasťahujem do svojho. Lenže zrazu to boli skoro dva roky. Presťahoval som sa len z jedného bytu do iného. K iným spolubývajúcim, ktorých som dostal za cenu nájomného. V kuchyni iné riady a posteľná bielizeň s inou vzorkou. Ale stále ten istý život. Stále tí istí ľudia, ktorých som pozoroval pri stoloch drahých kaviarní. Pri pultoch barov, kde v sklenených vitrínach stáli podnosy s čerstvými chlebíčkami. Drobné paradajky prekrojené na polovicu. Plastovou paličkou prichytený krúžok uhorky. Prvotriedny syr z tunajších hôr. Prvýkrát to bola takmer náhoda. Náhle vnuknutie, ako keď vás v metre láka skočiť pod prichádzajúci vlak. Vtieravá myšlienka, ktorej sa sami zľaknete. Pre istotu sa chytíte lepkavého zábradlia. Odvrátite zrak. Ale koľajnice lákajú ako prúd vzduchu z vysávača. Keď som to spravil prvýkrát, cítil som sa rovnako. Nemal som v úmysle kradnúť. Ani vo sne mi nenapadlo, že skončím ako zlodej. Bola to vyššia moc. Ľudia, na ktorých som sa díval, sa nebáli. Kožené kabelky viseli na operadlách stoličiek. Moderné tašky z plastu pokrytého lakom. Ľudia, ktorí si nemusia dávať pozor. Objednávali si pri bare a telefóny ležali na opustených stoloch. Nechtami s priesvitným lakom klopali na sklá vitrín a ukazovali, ktorý zákusok si dajú. Otočení chrbtom k stolíkom so šálkou chladnúcej kávy a mobilom vedľa drobných prichystaných na prepitné. Prvýkrát to bola takmer náhoda. Tváril som sa, že som jedným z nich. Stačilo mať plášť s hlbokými vreckami a prejsť naprieč miestnosťou. Od vchodu po vešiaky v zadnom rohu miestnosti som míňal niekoľko prázdnych stolov. Iba sa načiahnuť. Zovrieť telefón v dlani a čo najobyčajnejšie vložiť do vrecka. Akoby som hľadal peňaženku. Nezmeniť prudko smer, a dlho sa nezdržiavať. Možno preto som to Marisii povedal. O Janutových vyhrážkach a peniazoch, ktoré mi ukradol. Lebo som vedel, aké je to ľahké. Nezapísať sa na jazykový kurz. Prestať zapínať počítač, lebo niet komu napísať mail. So žiadnym z telefónov, ktoré sa mi hromadili v izbe, som nikdy netelefonoval. Vyberal som z nich karty a prázdne ako ulity po mŕtvych mäkkýšoch som sa ich naučil predávať. Mal som plné vrecká peňazí. Byt s nábytkom, ktorý mi z obchodu doviezlo sťahovacie auto. Kľúče od bezpečnostného zámku. V garáži ojazdené auto. Preto som to Marisii povedal. Bol som pri tom, keď sa zoznámila s Janutom. Ktorý ju drží za ruku a vedie ktovie kam. Celkom jej poplietol hlavu. Keď sme sa rozlúčili, išli sme každý opačným smerom. Už nepršalo a vonku bola tma. Plášť som mal na sebe. Nemusel som sa ísť domov ani prezliecť. Zamieril som k najbližšej zastávke metra a šiel som do práce. Štrnásta časť uzatvára prvú časť románu Zlodeji. Kompletný príbeh vyjde v priebehu roka 2007 vo vydavateľstve LCA.