Za dobrotu na žobrotu

Aj keď je môj príbeh smutný, sťažovať sa nechcem. Chcem len upozorniť na to, že napriek silným medzinárodným záväzkom z oblasti ľudských práv, ktoré Slovensko prijalo, prax je v tejto krajine diametrálne odlišná. Hoci napr. podľa Európskej sociálnej charty „každá osoba bez primeraných zdrojov má právo na sociálnu a lekársku pomoc... a každá staršia osoba má právo na sociálnu ochranu“, môj prípad svedčí o tom, že obeta v prospech skutočného zabezpečenia dôstojnosti jedného člena spoločnosti vedie k situácii, keď ten, čo sa obetuje, stráca nárok na vlastnú dôstojnosť. Mám šesťdesiatjeden rokov, som žena a o svoje postihnuté dieťa sa starám už tridsaťštyri rokov. Dieťa, ktoré má mieru funkčnej poruchy podľa lekárskeho posudku deväťdesiat percent, potrebuje celodennú opateru. Keď som sa slobodne rozhodla starať sa oňho a umožniť mu žiť dôstojný život, vedela som, že sa pripravujem o kariéru, spoločnosť, štandardný príjem v rodine. Neuvedomila som si však, že sa sama pripravím aj o dôstojný život v starobe. Spoločnosť ma zaradila do skupiny ľudí, ktorí síce majú ľudské práva, ale tie sa nemusia a často sa ani neodrážajú v platných normách nášho štátu. Rodina sa postará... Hoci žijeme v 21. storočí, stále ešte existujú predsudky o poslaní ženy, matky, rodiny a jej funkcii v spoločnosti. Niektoré funkcie sú nám dané, iné získame alebo na ne v živote narazíme. To, že som žena, do akého rodinného a príbuzenského prostredia som sa narodila, akej farby pleti a rasy som, si nevyberám sama. Na druhej strane funkcie v spoločnosti sú akýmsi zoznamom, v ktorom sa nachádza každá profesia a činnosť. Všetky tieto funkcie a úlohy sa navzájom nevylučujú, dokonca sa často prelínajú, prinášajú rôzne možnosti a kombinácie správania, rozmanité roly, rôzne príležitosti a rôzne obmedzenia. Takto som sa aj ja svojím dobrovoľným rozhodnutím konať dobro inému človeku dostala do pozície ženy, ktorá vykonáva množstvo funkcií naraz. Som ženou, matkou, vdovou, opatrovateľkou, ošetrovateľkou, kuchárkou, práčkou, učiteľkou, rehabilitačnou sestrou a tak ďalej... . Hoci neustále pracujem viac ako 8 hodín denne a práce mi neubúda – skôr pribúda – moja činnosť je spoločnosťou považovaná za samozrejmú, dokonca povinnú. Namiesto mzdy almužna Svojím konaním som stratila prax v oficiálnom zamestnaní, ale zároveň som nadobudla prax v zamestnaní, ktoré spoločnosť – keďže som rodinný príslušník – nepovažuje za potrebné odmeňovať a brať do úvahy ako normálne zamestnanie. Za svoju prácu som dostávala príspevok za opatrovanie. Ten je však kompenzáciou nie mojou, ale môjho syna, keďže môj syn potrebuje celodennú starostlivosť a tá sa mu môže na základe posudku poskytnúť formou sociálnych služieb alebo starostlivosti prostredníctvom rodinných príslušníkov. Roky do dôchodku sa mi za vykonávanú starostlivosť o syna síce započítavali (hoci v súčasnosti je to už inak), ale doteraz mi nie je jasné, z akého vymeriavacieho základu sa vypočítaval môj dôchodok, keďže za moju prácu v produktívnom veku som bola ohodnotená najnižším sociálnym dôchodkom. Hoci moje vzdelanie stavebnej techničky nie je zdravotníckeho zamerania, mojou vizitkou je kvalita mojej práce – napr. to, že u môjho syna nikdy nenastali zdravotné problémy z preležania (dekubity), a to napriek tomu, že je len ležiaci pacient. O kvalite mojej opatrovateľskej starostlivosti v prirodzenom prostredí hovoria aj lekárske záznamy môjho syna. Nebránim sa ani kontrole zo strany sociálneho pracovníka, ktorý často posudzuje našu situáciu iba od stola. Chcela by som poukázať na to, že príspevok za opatrovanie by nemal byť a ani by sa nemal nazývať príspevkom. Mal by sa považovať za riadnu mzdu s náležitými odvodmi, aby sme my, ľudské bytosti starajúce sa o svojich blízkych, neboli neskôr odkázané na sociálnu pomoc, ale aby sme sa naopak samé mohli zabezpečiť a postarať o svoju budúcnosť v neproduktívnom veku. Nemáme záujem dostávať vyrovnania, ktoré nám nezabezpečia dôstojný život. Právo je, chýba politická vôľa Hoci by tu bola možnosť vyriešiť tento problém a zamestnať sa v sociálnych službách ako opatrovateľ, nie je to možné pre všetkých. Máme síce na to právo, ale nie je nárokovateľné, vynútiteľné. Koľkí z rodinných príslušníkov sú takto zamestnaní? Zákon situáciu takýchto ľudí nerieši, ba niekedy mám pocit, že ich skôr znevýhodňuje. Aj keď sa to oficiálne nehovorí, bráni nám v tom príbuzenský vzťah a výška percent zdravotného postihnutia opatrovaného. Len v Košickom samosprávnom kraji je evidovaných na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny okolo dvetisícšesťsto rodinných príslušníkov, ktorí sa starajú o svojich blízkych. Za svoju starostlivosť dostávajú príspevok za opatrovanie, ktorý sa im podľa v súčasnosti platného zákona započítava do dôchodku iba desať rokov. Koľko rodinných príslušníkov o tom vie? Zistia to až v čase odchodu do dôchodkového veku. Koľko z nich sa ocitne v hmotnej núdzi? Koľkí rodinní príslušníci sú zamestnaní obcou alebo mestom pri poskytovaní opatrovateľských služieb? Hoci obec či mesto môže použiť päť percent svojich financií na sociálne služby, sleduje niekto, či túto možnosť využíva? Kompetentní si vytvárajú svoje vlastné normy – všeobecne záväzné pravidlá, ktoré poväčšine zohľadňujú finančnú situáciu a potreby obce iba z hľadiska základnej a technickej infraštruktúry. Hľadisko človeka a jeho potrieb ich, súdiac podľa konania, priveľmi nezaujíma. Keďže finančné prostriedky na sociálne služby nie sú viazané, je možnosť použiť ušetrené prostriedky na stavbu domu smútku, alebo vybudovať chodníky pre svojich voličov. Je to viditeľnejšia činnosť, než podpora sociálnych služieb, z ktorých sa efekt prejaví až neskôr. Podporuje ich v tom aj súčasný zákon, či možnosť tvoriť špeciálne normy. Peniaze na sociálnu starostlivosť? Neefektívne! Vo väčšine prípadov sa rodinným príslušníkom, ktorí poskytujú starostlivosť svojím blízkym, odporučí, aby sa uchádzali o príspevok za opatrovanie na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny. Údajne sa tak deje preto, že by sa vraj nemohli súčasne starať o svoju blízku osobu a ešte o iného klienta zaevidovaného ako žiadateľa o sociálne služby. Takáto požiadavka ale nie je v zákone nikde uvedená. Zároveň rodinným príslušníkom vysvetlia, že na základe posudku, v ktorom je uvedené, že ich blízky potrebuje dvadsaťštyrihodinové opatrovanie, obec alebo mesto nemá toľko finančných prostriedkov, aby to mohla zaplatiť. Preto sa im radí žiadať o príspevok za opatrovanie. Obec alebo mesto to nič nestojí, zamestná iba dve či tri opatrovateľky a zvyšné peniaze určené na sociálne služby sa môžu využiť „efektívnejšie“. Mne to pripadá ako diskriminácia v rôznych podobách – jednak úradníci príbuzných nabádajú, aby sa o svojich blízkych starali neoficiálne, jednak sa tak často nepriamo dáva pokyn, aby sa rodinní príslušníci nezamestnávali, a nakoniec sa takýto prístup priamo realizuje v praxi. Máme možnosť zmeniť svoju situáciu? Aj keby sme mali záujem zamestnať sa ako profesionálni opatrovatelia pri svojich blízkych iba na osem hodín, často sa nám to nedarí. Závisí to od všeobecne záväzného nariadenia príslušnej obce alebo mesta. Spoločnosť však v súčasnej dobe považuje náš záujem pracovať ako opatrovatelia v sociálnych službách za požiadavku nemorálnu. Poukazuje na príklady zneužívania takejto možnosti v minulosti, na to, že sa týmto spôsobom riešil problém nezamestnanosti. Je zaujímavé, že keby nešlo o rodinného príslušníka, nezamestnanosť by sa takto znižovať mohla. Alebo keby sme si vymenili svojich blízkych pri opatrovateľskej starostlivosti, tento „problém“ by sa náhle vyparil. Mzda za opateru? Nemorálne! Aj v sociálnej oblasti to však, žiaľ, funguje ako v médiách – len negatívna správa sa považuje za dobrú a vhodnú správu. Pri navrhovaní zákonov, noriem, pravidiel v sociálnej oblasti sa postupuje podobne. Tí, čo sa správajú zodpovedne, nie sú odmenení, ale potrestaní – sú odsúdení k chudobe. K akej spoločnosti to vedie hľadiska výchovy? Zachovala som sa nemorálne, keď som sa rozhodla starať o toho, kto moju pomoc potrebuje? Ako sa zachoval štát? Morálne? Neprejavuje sa kultúra spoločnosti tým, ako sa správa k sociálne slabším skupinám? Podporujú navrhované a schvaľované zákony tieto skupiny, alebo dávajú mladším pokoleniam návod na budovanie nových, sebeckých priorít života? Bude sa chcieť mladá generácia postarať o sociálne slabších, keď vidí príklady súčasnej doby? Byť citlivý k problémom ľudí „tam dole“ Som presvedčená, že zákony, ktoré robia ľudia, sa netvorili so zlým úmyslom. Často si ich tvorcovia vyberú pre riešenie ľahšiu, finančne výhodnejšiu cestu. Ale aj zákonodarcovia sú len ľudia, ktorí sa môžu aj zmýliť. Preto by sa mali zaujímať aj o problémy, ktoré vidno iba zdola a neriešiť len dôsledky, ale hľadať aj príčiny, ktoré problémy spôsobujú. Možno by iba jediným slovom mohli zmeniť situáciu ľudí, ktorí si zaslúžia byť za svoju činnosť ocenení a nie trestaní – doslova uvrhnutí do stavu chudoby. Ľudí nemožno vnímať iba pasívne, „tolerovať“ ich, ale aj aktívne ich spoznávať a vychádzať v ústrety ich potrebám. Týmto by som chcela vyzvať všetkých, aby sa zapojili do boja proti chudobe, aby podporili v tejto kampani človeka – ľudskú bytosť, ktorá sa zodpovedne stavia k svojmu životu a aj k životu iného. Bariéry, ktoré nám bránia dopracovať sa k slušnému životnému štandardu, sú na predsudkoch založené zákony a iné normy. Bohužiaľ, naše problémy zatiaľ neriešila ani jedna vláda. Všeobecná deklarácia ľudských práv, článok 25 Každý má právo na takú životnú úroveň, ktorá by mohla zabezpečiť jeho zdravie a blahobyt aj zdravie a blahobyt jeho rodiny, vrátane potravy, ošatenia, bývania, lekárskej starostlivosti a nevyhnutných sociálnych služieb; má právo na zabezpečenie v nezamestnanosti, v chorobe, pri pracovnej nespôsobilosti, pri ovdovení, v starobe alebo v ostatných prípadoch straty zárobkových možností, ktoré nastali okolnosťami nezávislými od jeho vôle.