O šikanovaní

V piatom ročníku ZŠ bol medzi učiteľmi i žiakmi veľmi obľúbený žiak Peter. Mal výborné známky, napriek tomu, že jeho výkony neboli až také excelentné. Tento idol triedy mal vo zvyku „prefackať“ každého, o kom predpokladal, že je silnejší ako on. Rôznymi žartíkmi testoval i dievčatá. Raz prišlo do triedy nové dievča. Nová spolužiačka bola trocha zvláštna a nápadne sa bála. Pri Petrových „testoch“ sa celá chvela a plakala, čo bola pre nášho baviča voda na mlyn. S ľahkosťou svoje nápady vylepšoval: najprv sa jej len vyhrážal, že ju zbije, neskôr pritvrdil a vyhlásil, že ju dá zabiť. Táto hra sa všetkým tak páčila, že sa do nej postupne zapojila celá trieda. Raz, keď sa začal Peter znovu „hrať“, pritvrdil od začiatku. Dostala pár štuchancov, potom do nej strčil, až padla na zem. Dievča ležalo a plakalo od strachu, ale väčšina ostatných žiakov sa pridala k Petrovi. Tancovali okolo nej a celí vzrušení vykrikovali: „Zabijeme ťa, zabijeme ťa!“ Po tomto incidente život v triede plynul pokojne ďalej. Len to zvláštne ustrašené dievča už nikdy do školy neprišlo. Nasledujúci rok prišlo opäť nové dievča a tiež bolo trochu zvláštne. A situácia sa opakovala. Nie síce tak dramaticky, ale o to vytrvalejšie. /upravené podľa Kolářa/ Povokujúco a zároveň zarážajúco znie otázka: Aj vy posielate každé ráno svoje dieťa do pekla? V poslednom čase ju môžem vidieť na mnohých billboardoch a iných propagačných materiáloch v rámci celej Bratislavy. Málokomu v prvej chvíli napadne, že značne expresívnym výrazom peklo autori označujú školu či inú inštitúciu, ktorej denno-denne s dôverou zverujeme svojich potomkov. Oproti tomu slovo šikana či šikanovanie, má vo všeobecnom ponímaní jednoznačne veľmi negatívnu konotáciu. Máme tendenciu bagatelizovať problematiku, o ktorej hovorí a nepripúšťať si jej aktuálnosť i v našich životoch. Predpokladáme, že existuje len vo väzniciach alebo v najhoršom prípade na učňovkách či učilištiach. Už len samotné slovo šikana naháňa hrôzu, a fakt že z nej máme strach (a oprávnený) vytvára ideálne podmienky na to, aby existovala a aby sa vyskytovala čoraz častejšie. Samozrejme, že omnoho strašnejšie sú situácie, ktorým sú pravidelne vystavované jej obete a nevyhnutné psychické i fyzické následky, čo zanechávajú. I prípady iba mierneho šikanovania, ktoré nie je na pohľad nijako dramatické, sú z hľadiska škôd na zdraví veľmi nebezpečné. Potreba dieťaťa po bezpečí a ochrane je dlhodobo ochromovaná, V škole sa necíti dobre, no napriek tomu ju musí denno-denne navštevovať. Takýto psychický tlak – mierny, ale sústavný – zaťažuje organizmus i adaptačné schopnosti dieťaťa a môže vyústiť do rôznych neurotických alebo psychosomatických ochorení. Túto súvislosť si autori iniciatívy za boj proti šikanovaniu veľmi jasne uvedomujú, a preto si myslím, že právom prirovnali miesto, kde k nemu dochádza, k peklu. Šikana bola, je a ...? Šikanovanie, bohužiaľ, nie je novým fenoménom. V rôznych formách pravdepodobne existuje odkedy sú ľudia nútení žiť vo väčších či menších spoločnostiach a odkedy sa prirodzeným vývinom delia na silnejších a slabších. Aj detská agresivita je známym problémom a v rôznom rozsahu proti nej bojuje každá škola. V súčasnosti sa však rapídne znižuje vek obetí i agresorov už na mladší školský vek (1. stupeň ZŠ) a pribúda v nej bezohľadnosť a brutalita. Viaceré štatistiky, napr. Unicef alebo Štátna školská inšpekcia, potvrdzujú, že zárodočné štádia šikanovania existujú takmer všade a každý piaty žiak sa s ňou už v nejakej podobe stretol. Množstvo detí preto odchádza denne do školy zo strachom pred úškrnmi, buchnátmi, posmeškami, ohováraním a pod. Vracajú sa so stratenými alebo zničenými vecami, otrhanými oblečením, ktoré musia hodnoverne zdôvodniť prekvapeným a často i nahnevaným rodičom. Kampaň zameraná na odhaľovanie a odstraňovanie šikany je nesmierne užitočná a prospešná najmä pre rodičov, učiteľov, vychovávateľov, metodikov a pod. Mala by pomôcť rodičom rozoznať už aj prvé subtílne a nenápadné signály, ktoré vysielajú postihnuté deti. Naučiť učiteľov, ako vytvárať v triednych kolektívoch atmosféru, v ktorej je akékoľvek týranie neprípustné, prípadne odborne riešiť prípady odhaleného šikanovania. Ucelený a zrozumiteľný prehľad poskytuje knižka Bolest šikanování autora Michala Kolářa. Neostáva v nej len pri zjednodušenom vymenúvaní rôznych foriem, príčin či dôsledkov šikanovania. Naopak, na problematiku sa pozerá ako na komplexný, viacrozmerný problém a ponúka i komplexné prístupy na jeho riešenie, pričom sa sústreďuje najmä na základné a stredné školy. Učiteľka ma šikanuje Tieto slová ste asi počuli od svojich detí už viacerí, a tak viete, že nejde pravdepodobne o nič viac, ako o nečakané a neželané vyvolanie pred tabuľu, alebo o požiadavku, aby sa dieťa v škole prezúvalo. Bohužiaľ, je to často jediná súvislosť, v akej sa slovo šikanovanie otvorene a priamo vyslovuje, a kde navyše ani nie je pravdivé. Netvrdím, že využívanie moci, ktorú učitelia nad deťmi majú, je správne, ale obvykle o šikanu nejde. Nezhoduje sa totiž s jej základnými charakteristikami, medzi ktoré patrí, že šikanovanie sa odohráva na úrovni rovnocenných sociálnych rolí. Tým sa od šikanovania odlišuje napríklad bossing – zneužívanie moci v rámci vzťahov nadradenosti a podriadenosti, alebo syndróm CAN – týranie dieťaťa rodičom. Ďalším znakom šikanovania je jednoznačný nepomer síl medzi obeťou a agresorom. Ide o jednoznačnú fyzickú prevahu (často napáda jedno dieťa celá skupina detí), alebo o psychickú silu agresora (napr. vodca triedy, žiak obľúbený v učiteľskom kolektíve atď.) v konfrontácii so slabším, menej nadaným, alebo nejakým spôsobom odlišným či hendikepovaným žiakom. Jednorazová bitka či konflikt sa tiež nemôže nazývať šikanovaním, pretože ďalšou podstatnou charakteristikou šikany je opakovanie incidentov. Ku psychickému či fyzickému teroru dochádza so železnou pravidelnosťou, z ktorej prakticky niet úniku. Čím viac sa snaží obeť škole vyhnúť, napríklad útekom do choroby, tým je návrat horší. Agresor si chce vynahradiť ušlú „zábavku“ z predchádzajúcich dní, a tak často pritvrdí. S týmto súvisí i posledný znak šikanovania, ktorým je jasný úmysel druhému ublížiť, či už psychicky alebo fyzicky. Nejde ani o vybavovanie si účtov, ani o odstránenie konkurencie, ani o pomstu za urážku. Ide len o „zábavu“, „radosť“ z ubližovania druhému. Takýto popisný pohľad na šikanovanie je iste veľmi užitočný a nezastupiteľný, najmä na rýchlu identifikáciu neprípustného správania. V praxi je však často pohľadom jediným a môže viesť ku rýchlym, ale zároveň zjednodušeným riešeniam – napríklad okamžité preradenie žiaka alebo obete na inú školu, čo nemusí byť vždy najvhodnejšie riešenie. Okrem toho vytvára z agresora brutálne monštrum, ku ktorému si už len ťažko vytvoríme nejaký aspoň minimálne pozitívny vzťah, nutný na to, aby bolo možné pomôcť i útočníkovi. Peter ma šikanuje Kolář vo svojej knihe uvádza ďalšie dva pohľady na šikanu, ktoré i toto tvrdenie čiastočne relativizujú. Prvým je vzájomná väzba – obojstranný vzťah medzi agresorom a obeťou – ktorá je založená na strachu, blízkemu všetkým ľuďom. Tí „silní“ svoj strach zakrývajú tým, že ho vyvolávajú u tých „slabých“. Pocit, že majú moc, že môžu druhých ovládať, zastrašovať a manipulovať funguje ako droga – je nutkavý a dávku treba zvyšovať. Táto vlastnosť šikanovania paradoxne niekedy celý kolotoč zastaví – útočníkovi či útočníkom sa miera agresivity vymkne z rúk a pravda sa konečne v plnej miere odhalí. U obeti vyvoláva stupňujúce sa násilie často opačnú reakciu akoby sa dalo očakávať. Aktivizujú sa u nich sebazničujúce tendencie, ktorých výsledkom môže byť až extrémna forma závislosti – až identifikácia s agresorom. Obdivuje ho a považuje za najlepšieho kamaráta, visí na každom jeho slove a geste. Vzťah medzi obeťou a agresorom prirovnáva Kolář obrazu dvoch boxerov v ringu, z ktorých jeden má výraznú prevahu. Slabší, ktorý je na konci zo silami, sa pokúša klinčovať – zakliesniť sa do silnejšieho súpera, objať ho, byť mu čo najbližšie, pretože iba tak mu nehrozí, že ho sok priamym úderom zrazí k zemi. Aj nešťastný žiak tuší, že neunikne, a tak sa pri útočníkovi drží čo najbližšie, aby vstrebal čo-to z jeho víťaznej eufórie. Tento fenomén by mali poznať najmä učitelia a nemali by sa nechať zmiasť faktom, že podozrivý útočník a jeho obeť vyzerajú často ako najlepší priatelia, ktorí na seba navzájom nedajú dopustiť. Z toho tiež vyplýva, že pri skúmaní spornej situácie sa nesmie pripustiť priama konfrontácia útočníka a obete. Ďalším pohľadom, ktorý sníma vinu výlučne z Petra, je pohľad na šikanovanie ako na poruchu vzťahov v triede. Je prakticky nemožné, aby sa násilie dialo v úplnej anonymite, aby ostatní spolužiaci nevedeli, alebo aby aspoň netušili, čo sa odohráva. Preto šikanovanie nikdy nie je len záležitosťou útočníka a obete, a preto je aj možné, že nie je okrajovou úchylkou, ale bežnou realitou i na výberových školách a gymnáziách. Prítomnosť asociála alebo sadistu teda, bohužiaľ, vôbec nie je nevyhnutná. Šikanovanie sa môže rozbehnúť aj v celkom bežnej a nenápadnej triede. Stačí ak je v kolektíve (a to je v takmer každom) žiačka či žiak, ktorý je neobľúbený, niečím zvláštny, je tzv. čiernou ovcou. Spolužiaci obeti spočiatku nemusia ubližovať zjavne agresívnymi činmi. Často sú to rôzne kanadské žartíky, ohováranie, ignorovanie, urážanie obete, čo slúži ako ventil, zábavka, či zdroj odreagovania pre zvyšok triedy. Veľmi nepriaznivá situácia nastáva vtedy, ak začne násilie praktizovať hviezda triedy, vplyvný a obľúbený vodca a baví tým okruh svojich obdivovateľov. Ďalší vývoj veľmi závisí od miery celkového pozitívneho nastavenia skupiny a na postojoch žiakov voči šikanovaniu. Ak prevládajú predovšetkým ľahostajné vzťahy, rivalita, nepriateľstvo alebo strach, je takmer isté, že sa násilie v nejakej podobe zakorení. Naopak, kamarátstvo, základné morálne hodnoty a negatívny postoj ku ubližovaniu slabším má silu šikanovanie zastaviť. Paradoxne však často dodržiavanie morálneho pravidla „nebonzovať“ hrá do karát tým, ktorí nedodržiavajú žiadne pravidlá. Zbaviť sa Petra nestačí Najrýchlejšie a zároveň najbežnejšie riešenie šikanovania na školách (odstránenie agresora z kolektívu) je teda zároveň z dlhodobého hľadiska najmenej efektívne a nerieši podstatu problému. Preradenie hlavného agresora na inú školu nemá žiaden zmysel, ak ostáva všeobecný postoj žiakov k ubližovaniu iným zásadne nezmenený. Práve naopak, s útočníkom sympatizujú, ľutujú ho a sú presvedčení, že mu bolo ukrivdené. Je bežné, že si z neho vytvoria obraz akéhosi „padlého hrdinu“ a je len otázkou času, kedy na jeho pozíciu nastúpi niekto iný a všetko sa môže začať odznova. Hrozí i to, že aj žiaci, ktorí boli len nezúčastnenými divákmi bezprávia, strácajú ilúzie o spoločnosti, ktorá by mala každému svojmu občanovi zaistiť bezpečie a ochranu, fixujú sa v nich postoje pasivity a bezmocnosti, vytváranie názoru, že proti zlu sa aj tak nedá nič robiť. Je tiež možné, že v budúcnosti pri riešení problémov tiež použijú model násilia, keďže v ich osobnej skúsenosti sa vinníkom nič vážne nestalo. Ani náhly odchod obete – často z prirodzeného popudu rodičov, ktorí nechcú nič riešiť, nič vyšetrovať, len zobrať svoje dieťa do bezpečia – nie je pre triedu riešením. Ak chceme predísť tomu, aby si skazený triedny kolektív našiel novú obeť svojich hier, je nevy-hnutná komplexná náprava vzťahov v triede, v rámci ktorej treba poskytnúť prvú pomoc obeti či obetiam, ale aj agresorom. Tí totiž mnohokrát len opakujú správanie, čo poznajú z iných sociálnych vzťahov (napr. rodinných), kde sú oni v opačnej pozícii. Okrem toho je potrebné prípad podrobne prešetriť a zverejniť výsledky vyšetrovania, ako aj jasne vyjadrené stanovisko učiteľov i vedenia školy a oznámiť i dôsledky či formu trestu. Ťažisko práce by však malo spočívať v kvalitných preventívnych alebo intervenčných programoch zameraných na danú problematiku – zvyšovanie sebavedomia žiakov, podporovanie pozitívnych hodnôt, skvalitňovanie komunikácie a vzťahov v triede. Je zrejmé, že to nie je jednoduchá úloha, kladie nároky na učiteľovu osobnosť, skúsenosti a prirodzenú autoritu. Existuje však množstvo metodických materiálov, príučiek a k dispozícii sú i odborníci v centrách psychologickej a výchovnej prevencie. Ak sa tým podarí predísť niektorému násilnému činu, určite to stojí zato. Autorka je psychologička