Zvolenské hry zámocké – jedna z ciest

Ak dva ročníky medzinárodného festivalu hudobného divadla, ale i väčšia časť inscenácií opery SND posledných dvoch sezón dokumentujú, že vedeniu bratislavskej opery je bližší taký model opernej inscenácie, ktorý exponuje do popredia divadelné, predovšetkým moderné režisérske postupy, tak operná časť Zvolenských hier zámockých predstavuje model opačný. Do centra umeleckého snaženia stavia jednak objavovanie nových operných titulov v rámci opernej klasiky, jednak na najvyšší piedestál pasuje operného interpreta – speváka. V oboch týchto snaženiach má festival naozaj niekoľko slovenských prvenstiev. Dramaturgia festivalu, potom, čo v polovici 90. rokov uviedla v slovenskej premiére tri tituly predverdiovského belcanta, sa v posledných rokoch zamerala na objavovanie dosiaľ na Slovensku neuvádzaných diel Verdiho z raného obdobia tvorby. V tomto roku sa obe dramaturgické línie prekrížili – skombinované aj v duchu tradícií banskobystrickej opery s objavovaním neošúchaných veristických titulov, akými boli v minulosti Adriana Lecouvreur, Lastovička, Edgar a tento rok Pucciniho Sestra Angelika a Leoncavallovi Cigáni. Festival sa začal koncertným uvedením Verdiho opery Lombarďania v medzinárodnom sólistickom obsadení, v ktorom mala byť ozajstným bonbónikom účasť gréckej sopranistky Dimitry Theodossiou. Predstavenie, ktoré sa pre nepriazeň počasia muselo preložiť do sály Zvolenskej činohry, potvrdilo očakávania a do histórie ZHZ, ale aj klasickej opernej interpretácie na Slovensku, sa zapíše ako vokálne vari absolútne najdokonalejšia produkcia. Zásluhu na tom mal nielen bravúrny výkon Grékyne, ozajstnej nasledovníčky legendárnej Callasovej (v porovnaní s ňou s trocha obmedzenejšou v rozsahu, no s príťažlivejšou farbou hlasu), ale aj skvelý mladý taliansky basista Riccardo Zanellato a kvalitný tenorista Maurizio Graziani. Úctu si zaslúžil aj výkon orchestra pod taktovkou Mariana Vacha a spojené zbory banskobystrickej Štátnej opery a Lúčnice, pretože táto Verdiho opera je zborovými výjavmi priam nabitá. Ako svoju premiéru uviedla (opäť v sále činohry a nie na zámockom nádvorí a znova v slovenskej premiére) banskobystrická Štátna opera dielo Vincenza Belliniho – operu Kapuletovci a Montekovci. Doteraz sa zo skladateľovej tvorby hrala u nás len Norma, Námesačná a Puritáni. Belliniho verzia príbehu milencov z Verony je ešte menej dramatická než Gounodov operný prepis a inscenovať ju je preto zahodno len s vynikajúcim speváckym obsadením. Túto podmienku bolo možné v našich pomeroch ťažko naplniť. Z javiskového tvaru sa dala akceptovať antikizujúca scéna Milana Ferenčíka, z hudobného naštudovania (s prižmúrením oka) výkony dvoch z trojice hlavných interpretov – Dušana Šimona (Tebaldo) a Miroslavy Kiseľovej (Romeo). Ďalší večer bol venovaný dvom kratším už spomínaným veristickým operám, premierovaným v Štátnej opere už v marci. Pucciniho Sestra Angelica (hrala sa už aj v Košiciach a v Komornej opere) patrí k najmenej uvádzaným majstrovým opusom, hoci druhá polovica diela je hudobne prekrásna. Úplnou novinkou bolo prvé slovenské uvedenie Leoncavallových Cigánov – diela napísaného (19 rokov po slávnych Komediantoch) podľa libreta voľne narábajúceho s Puškinovou predlohou. Dielo plné páčivej melodiky a náročných speváckych partov (čo platí najmä o parte Raduna) už po marcovej premiére väčšina ohlasov kritikov hodnotila pozitívne – jednak réžiu Andrey Hlinkovej, hudobné naštudovanie Pavla Tužinského, jednak spevácke výkony. Táto skutočnosť sa potvrdila aj na nádvorí zvolenského zámku, kde sme počuli tri pozoruhodné veristické kreácie: Matisovho superdramatického Raduna, spevácko-herecky vyvážený výkon Arménky Anny Ryan v úlohe Fleany a dramaticky účinné stvárnenie cigána Tamara Zoltánom Vongrejom. Okrem pekného hudobno-divadelného zážitku potešilo, že sa nám tu na Slovensku podarilo dokázať životnosť diela v zahraničí zatiaľ obchádzaného. Po režisérsky experimentálnom Verdiho Trubadúrovi v SND sme teraz vo Zvolene videli tradičnejšieho, no rovnako režijne málo vydareného Trubadúra (banskobystrická inscenácia je z minulého roka) s neobyčajne kvalitným kvartetom sólistov, ktoré takisto úrovňou predvýšilo obsadenie bratislavskej premiéry. O poznanie viac zaujali obe ženy: Poľka Agnieszka Zwierko ako Azucena, spievajúca neobyčajne farebne, Gruzínka Jano Tamar ako kultivovaná Leonóra s pastelovou farbou hlasu a zmyslom pre štýl. Taliansky tenorista Giorgio Casciari (Manrico) uchvátil predovšetkým údernou vysokou polohou a Chorvát Vitomír Marof zasa eleganciou vokálneho prejavu. Krok so zahraničnými spevákmi držal domáci Jozef Benci (Ferrando).Operu opäť kvalitne hudobne naštudoval Marián Vach. Operná časť ZHZ dokázala, že napriek všeobecnému úpadku krásneho spevu sa ešte stále nájdu vokálne kreácie, ktoré dokážu nadchnúť, ale i potvrdila, že v klasickej opere postavenej na vokálnom účinku sú režisérske tirády a modernizácie buď zjavne nepatričné, alebo aspoň podružné. Autor je hudobný publictista