Zapadnuté prachom
„Zavřeni v kleci jsme otroky věcí, nikdo nevzpomene,“ spieval o dvadsaťročnom výročí augusta ’68 Karel Kryl, aby udrel do „pokoja“ znormalizovaného Československa. Ako by spieval dnes? Rozpráva sa skupinka mladých spoločenských vedcov. Kolektívne ovláda päť-šesť cudzích jazykov, má za sebou dlhoročné pobyty v krajinách od Nemecka cez Ghanu po Spojené štáty a Veľkú Britániu. Preberá sa všeličo – napríklad, ako zaprisahaní pravičiari z východoeurópskych krajín zažívajú šok pri študijných pobytoch v zahraničí. Protiklad medzi nepriedušnou uzavretosťou domáceho myšlienkového prostredia a otvorenou, pluralitnou spoločnosťou západnou prudko otriasa ich presvedčením a často vedie k obratu opačným smerom. „Ale ide tu aj o niečo iné,“ poukáže zrazu jeden z diskutujúcich. „Staršia generácia, ktorá si prežila najproduktívnejšie roky počas normalizácie, je hlboko poznačená režimom – a vie to o sebe. Trocha sa za to hanbí, trocha sa to snaží prekryť hlasným odsudzovaním – ale vie to. Tí mladí vyrastali práve v rodinách, kde vládla atmosféra konformity, prispôsobenia, dvojakého myslenia. Na nich sa normalizácia cez ich rodičov podpísala tiež. Lenže oni o tom vôbec nemajú potuchy. A to je to strašné. Z povrchného hľadiska konzumu sa môže zdať, že sú takí istí, ako ich rovesníci na Západe. Ale vzory správania, ktoré majú naučené, sú úplne iné. Kým tí starší sú si prežitého vedomí a aspoň nejakým spôsobom sa s ním snažia vyrovnať, tí mladí si myslia, že ich sa to netýka. Že oni sú už čistí a nepoškvrnení. A práve preto sú odsúdení chyby svojich rodičov zopakovať.“ Ryba nevie o vode, v ktorej pláva. Neuvedomí si ani, že sa pohybuje v bahne. Všimne si to, až keď sa zrazu akýmsi činom dostane do čírejšieho prostredia a pocíti rozdiel oproti tomu dovtedajšiemu. „Normálna“ spoločnosť nezaťažená minulosťou neexistuje nikde na svete. Pozostatky a mutácie fašizmu strašia v Taliansku dodnes. V Británii udiera do očí delenie na triedy, ktorého korene siahajú tristo rokov do minulosti a ktoré nikdy nenarušili revolúcie modernej doby. Francúzsko, ktoré si revolúcií zažilo až-až, si vďaka nim postupne vytvorilo tradíciu „republikánskej aristokracie“, elity, ktorá ovláda štát. Na nás sa podpísal august 1968 a to, čo nasledovalo. Po okupácii sa k moci dostali doslova presne tí, ktorých obyvateľstvo najviac neznášalo. Preto sa im nedalo veriť, nech by boli aj zlatoústi (a od toho mali veru ďaleko). Pokorení občania sa s ich vládou napokon zmierili, čo aj s nechuťou a odporom. Zmiereniu, či skôr apatii iste neuškodil pomerne stály vývoj k vyššej životnej úrovni, čo aj výrazne pomalší, ako v západných krajinách. No nadvláda dosadených stála na hrozbe cudzej sily, a keď sa sila vyparila, vyparila sa aj nadvláda. Čižma prestala dupať po ľudskej tvári, ale stopy na nej zanechala. Nádej, ktorá predchádzala augustu, sa možno na čas znova objavila v novembri. Dedičstvom dneška je však, žiaľ, oveľa väčšmi poaugustové roztrpčenie a sklamanie. „Zavřeni v kleci jsme otroky věcí, nikdo nevzpomene.“ Aká irónia, že Krylove slová sa hodia aj na dnešok, keď spomienka na Pražskú jar už nikoho nič nestojí. Zavrela sa nad ňou voda, je uzavretou vetvou vývoja, ku ktorej sa už nikto neobracia ako k inšpirácii. Pripomína sa nanajvýš tragédia augusta – nadšenie pred augustom sa však obchádza mlčky. Normalizácia to vyhrala. Najprv doslova, neskôr ako zlý duch, ktorý dodnes ťaží mozgy živých ako nočná mora. Víťazstvo však neznamená pravdu. A nádej má sklon sa vracať. Počkáme.
O názoroch obyvateľov Československa v roku 1968 viac v článku Miroslava Tížika Revolúcia bez násilia, kontrarevolúcia tankami
