Lekcie z masmediálnej politiky
Premiér Fico dostal v uplynulých dňoch veľmi poučnú lekciu z masmediálnej komunikácie a politiky. Nebola to prvá takáto lekcia. No a zdá sa, že ani posledná. Ide o to, že (parlamentnej opozícií naklonené, resp. pravicové) médiá začali útočiť na ministerku Tomanovú, podobne ako sa zvyčajne snažia škandalizovať členov vlády. Premiér, rovnako obligátne, vrátil útok novinárom tým, že ich obvinil z reprezentácie záujmov DSS. Problém bol v tom, že také jednoznačné to nakoniec nebolo – ministreka to nemusela vedieť, ale mohla si to zistiť skôr, ako média. To je však vedľajšie. Mediálna komunikácia – zavádzanie stereotypov Premiér nemôže sledovať všetky tieto operácie a potenciálne kauzy a o každej z nich sa plnohodnotne „doťahovať“ s opozičnými novinármi. Preto by to ani robiť nemal. Propagandistické pôsobenie médií určitého zafarbenia by mali blokovať iné subjekty. Ak to tak nie je, premiér sa iba trápne „ťahá za prsty“ s (voči nemu) opozičnými novinármi. Keďže to však objektívne nemôže zvládnuť, ľahko sa mu stane, že ho mladučká redaktorka z JOJ-ky múdro – a teda trápne – poučí, že „novinári nie vždy musia byť kúpení DSS- kami, ale občas môžu mať aj pravdu“. A to bez „ujmy“ na ich politicko-ideologickej orientácií. No a to je dôvod, prečo by masmediálnu politiku – čeliť niečej propagande – nemal pasívne robiť premiér. Pasívne sa to totiž nedá. To, čo sa tak múdro nazýva masmediálna komunikácia, spočíva v zavádzaní určitých ideologických stereotypov do spoločenského vedomia. Toto môžu úspešne robiť len médiá, pretože si to vyžaduje špecializovaný, hoci nevyhnutne nie zložitý postup. A ten nemožno nahradiť zjednodušenými vyjadreniami premiéra, ktoré sa tak skôr či neskôr stanú smiešnymi. Ten prvý stereotyp, ktorý médiá ani nemusia zavádzať, lebo to robí sám premiér, je obraz voči médiám nepriateľského premiéra. To je pre niekoho užitočný stereotyp, pretože odtrháva prejav od samotnej podstaty problému: vláda a takmer všetky médiá sú navzájom opačne ideologicky a politicky orientované, čo je výsledok dlhodobej a zatiaľ neveľmi prekonanej absencie mediálneho pluralizmu v rokoch Dzurindovej vlády. Na druhej strane nie je nikto Takto sa do povedomia ľudí zavádza celý rad stereotypov, napríklad o „úspešnosti DSS“. V kontexte s týmito stereotypmi sa potom hodnotia akékoľvek ďalšie politické vyjadrenia. Napríklad aj o „protivládnych“ novinároch. Oni sú v skutočnosti len opoziční, alebo jednoducho pravicoví. A pravica – z hľadiska svojej spoločensko-politickej orientácie – predstavuje záujmy (aj) akcionárov DSS. Tie si ich nemusia kupovať peniazmi v obálke, sú úplne iné a menej „konšpiratívne“ mechanizmy určujúce politickú orientáciu médií. Tá môže byť pluralitná alebo ideologicky homogénna. Premiér novinárov takto častuje síce oprávnene, ale bez toho, že by za jeho – inak pravdivými – vyjadreniami stálo niečo viac. Napríklad analýza jednofarebného mediálneho priestoru, v ktorom suverénne dominujú pravicovo orientované médiá, zatiaľ čo na strane ľavice nestoja takmer žiadne. Podstatným omylom je naivné až detinské chápanie mediálnej komunikácie členmi vlády. Dokonca si možno ani neuvedomujú význam modernej propagandy. Člen vlády tu nie je na to, aby svojimi anekdotami a poznámkami čelil stereotypom zavedeným protivníkovou propagandou, to sa nedá. Jeho komunikačný, a teda politický úspech je daný tým, do akej miery sú jeho anekdoty podporené zavedením príslušných stereotypov. Inak občania ani nemusia chápať, o čom hovorí, keď spomína pravicových novinárov, ošklbávanie občanov dôchodkovými fondmi či súkromnými monopolmi. Konkrétny význam týmto slovám vkladajú tí, ktorí kontrolujú médiá. A keďže sú takmer všetky ideologicky zamerané inak než premiér, je pochopiteľné, že „Fico je proti médiám“. Lenže, ak ľuďom nikto nevysvetlí súvislosti, vyznieva to odsúdeniahodne. Potom je jednoduché čitateľov manipulovať a za „prenasledovanie serióznych podnikateľov“ možno vydávať kritiku tých, ktorí netransparentne hospodária s peniazmi, ktoré im občania povinne odvádzajú každý mesiac zo svojich vlastných výplat. Stereotypy zavedené pravicovými médiami sú pritom v zjavnom rozpore s realitou, čo by mala byť pre kohokoľvek na druhej strane výhoda. Na druhej strane však nikto, kto by to chápal a vedel využiť, nie je. Žatva vlastných zlyhaní Preto je premiérova pozícia v tejto mediálnej komunikácií nevýhodná, často trápna až ponižujúca, no zároveň jediná možná, daná objektívnymi – nie subjektívnymi – faktormi a podmienkami. A to sa vzťahuje na celú Ficovu vládu. Preto má pre ňu, jej predsedu i jej hovorkyňu celý rad „expertných“ poučení a poučiek o tom, ako sa má komunikovať s médiami, alebo aj 150 mediálnych poradcov skoro rovnakú cenu ako žiaden. Podobne ako články kritizujúce nie práve ohromujúce Glendovej komunikačné schopnosti. A propos: kto ich má? Čo by vláda potrebovala a čo aj bolo – z hľadiska jej politickej pozície a významu – jej úlohou, je vytvorenie podmienok na reálny mediálny (a tým i politický) pluralizmus. Ten nevytvorila a dostáva trápne a v konečnom dôsledku zdrvujúce lekcie. Predstava, že to tak môže fungovať na večné časy bez toho, aby sa prejavila základná poučka – politická moc = ideologická moc – je absurdná. Je teda nanajvýš zvláštne, prečo Robert Fico neurobil niečo, čo mal urobiť v prvom rade. Určite by bolo veľmi zaujímavé poznať dôvody. Je isté, že súvisia s touto poučkou. Autor je študent politológie
