Brána k Orientu

Turci v nedávnych parlamentných voľbách potvrdili svoje smerovanie k miernemu religionizmu aj k európskemu spoločenstvu. To sa však k možnému vstupu Turecka do Európskej únie stavia pomerne rezervovane. Slovensko v tomto postoji nie je výnimkou. Sú však obrazy nebezpečenstva, ktoré vo „vyspelých“ Európanoch vyvoláva zmienka o Turecku, úplne presné? Čosi o tom azda napovie pohľadnica z návštevy tureckého Marmarského regiónu. Vládne tam prozápadná orientácia a najmä podpora dnes už opozičnej Republikánskej ľudovej strany (CHP). Cesta do Turecka naprieč Maďarskom, Srbskom a Bulharskom sa zdala nekonečná, ale vybavovanie víz a transportu cez posledný hraničný priechod ju absolútne prekonalo. Čo je to naozajstný nekonečný príbeh, ukázala až bulharsko-turecká hranica. Potvrdenia, kontroly, pečiatky, listovanie v pasoch a ľudia, ktorí po anglicky nerozumejú, prípadne rozumejú minimálne. Doklad o zaplatení za nálepku v pase, ktorá predstavuje vízum by však aj pri porozumení bol privysokou požiadavkou. Ale ak ste žena a jeden z colníkov vám navrhne, aj keď pravdepodobne len zo žartu, schôdzku a vzápätí rovno sobáš, dá sa prekonať aj to. A s úsmevom. Krátko po tejto epizóde sme sa ocitli a usadili v Edirne. V meste, kde sa z vyšších budov dá dovidieť do Bulharska aj do Grécka a kde nám priatelia Turci pripravili ubytovanie v internáte strednej pedagogickej školy. Veľké železné postele boli pre nás po dlhej ceste tým najkrajším miestom na svete. A po čase nám už neprekážali ani sprchy bez vetrania, ani nášľapné toalety. Kulisa a atrakcia Spev z reproduktora blízkej mešity nás zobudil len v prvé ráno. Toto zvolávanie na modlitbu, ktoré sa opakuje päťkrát denne, sme veľmi rýchlo prestali registrovať – rovnako ako naši tureckí priatelia. Tí si nielen absolútne nevšímali spev, ale aj do mešít, ktoré pre nás boli najväčšími atrakciami, ich s nami bola ochotná vojsť len hŕstka. Ostatní dávali prednosť posedávaniu na chladných kamenných schodoch pri vstupoch do chrámov. Menšie a menej známe mešity boli vzdušné, plné zvláštnej atmosféry, keď aj v tichu počuť jemné melódie. V najchýrnejších z chrámov však o takejto atmosfére nemohlo byť ani reči. V istanbulskej Modrej mešite som sa jedno dopoludnie spolu s ostatnými predierala so svojím igelitovým vreckom s topánkami, ktoré som si pri vstupe musela vyzuť tak ako všetci naokolo, davom turistov zo všakovakých častí sveta. Lenže leto, uzavretý priestor a zápach spotenej obuvi vytvárali kombináciu, ktorá nás nútila aj z tých najatraktívnejších zastávok turistických chodníčkov ujsť skôr, ako sme si plne uvedomili ich monumentálnosť a nádheru. Obchod a tradícia Monumentálnosť a nádheru chrámov nám za pomerne lacný peniaz boli pred najobľúbenejšími pamiatkami ochotní sprístupniť na obrazoch a pohľadniciach nie najčistejší predavači suvenírov. Ja som si namiesto obrázkov kúpila miniatúrny korán. Zvláštne, ako sa dá z náboženstva spraviť predmet biznisu. A všade na svete. Stačí si spomenúť len na naše púte... V Turecku sa veriacim aj turistom ponúkajú koráliky moslimských ružencov, Alahovo oko pre šťastie či ceruzky s nápismi výnimočných výrokov Mohameda – to všetko v rôznych farbách, z rôzneho materiálu, aby si to človek mohol prípadne zladiť s odtieňom hoci aj posteľnej plachty. Do mešít Turci návštevníkov priam lákajú. Môžete sa dokonca aj fotografovať, a ak ste čistí, aj s koránom v rukách. Ženám je však dovolené vojsť len so zakrytou hlavou a ramenami. Problémy môžu robiť aj krátke sukne. V prípade potreby však majú pre odhalené turistky pripravené biele plášte a šatky, ktoré spoľahlivo zakryjú inkriminované miesta. Mne sa táto požiadavka ani na chvíľu nezdala obmedzujúca. Mohutnosť kupol islamských chrámov vo mne vzbudzovala rešpekt a šatku z hlavy som sa z úcty neodvážila odložiť ani v turistami preplnených mešitách, kde sa dostatočnosť zahalenia ženského tela nedala ustrážiť, takže mnohé turistky moslimský zákon ignorovali. V tej chvíli mi pripadali neuveriteľne vulgárne. Európska únia vyčíta Turecku neštandardnú nacionálnosť. Mestá marmarského regiónu sú naozaj z osemdesiatich percent vyzdobené nacionálnymi predmetmi. Turci sú hrdými občanmi. A hrdí sú najmä na zakladateľa sekulárneho štátu, ktorého rozhodný pohľad na každom portréte či soche akoby bol namierený do svetlej budúcnosti – tú na maľbách predstavuje svetlo žiariace do Atatürkovej tváre. Mustafa Kemal, zakladateľ republiky, ktorý si ako prvý zvolil priezvisko, a to Atatürk, teda Otec Turkov, je večne živou pýchou krajiny. Myšlienky demokracie, ale aj určité zmodernizovanie islamu – za čo si od niekoľkých pravoverných moslimov vyslúžil prirovnanie ku komunistom či prezývku Červený diabol, boli práve jeho výtvorom. Otec ťa vidí V edirnskej strednej pedagogickej škole na nás obraz uhladeného muža v elegantnom smokingu s cigarou v pravej a korálikmi na odčítavanie moslimských modlitieb v ľavej ruke hľadel zovšadiaľ. V každej miestnosti portréty, busty a výroky človeka, ktorý bol majstrom vo vzbudzovaní národnej hrdosti aj prostredníctvom slovných hračiek. Študenti sa ich na hodinách národných dejín, prípadne inojazyčne na hodinách cudzieho jazyka, dodnes učia naspamäť. Priemerný Turek ich ovláda zo päťdesiat, zaznamenaných je ich vyše tisíc. „Veľký brat“ nás, tak ako v Orwellovej knihe, stále pozoroval. Kemal nás nikdy neopúšťal. „Raz sa moje mŕtve telo premení na prach, ale Turecká republika zostane navždy,“ hovoril. Kult verzus duša národa Študent Orkun vysvetľuje: „Vďaka Kemalovi dnes naša krajina nie je Iránom ani Irakom, ale Tureckom. Zjednotil mnoho národností a vytvoril krajinu s tureckou identitou.“ Mustafa Kemal bol skutočne dôležitým ohnivkom v reťazi boja za slobodu, skutočne pozdvihol štát a skutočne obrátil jeho smerovanie na západ. Ako prvý prezident bol nesmierne významný, väčšina Turkov si ho váži. Takmer každý z našich priateľov mal doma jeho podobizeň. Ducha Turecka a význam národnej identity pre jeho obyvateľov čosi viac objasňuje aj Národný park na polostrove Gelibolu, známom aj ako Gallipoli. Roku 1915 bol dejiskom ťažkých bojov, keď sa tureckej armáde na čele s Mustafom Kemalom ako zázrakom podarilo odraziť útok nepriateľských síl. Obrovská stavba pôsobiaca na mňa ako by som malou myškou pod nadrozmernou stoličkou bez operadla, sa týči nad hrobmi s menami vyše päťsto tisíc vojakov, ktorí v ťažkých bojoch padli. „Dušu národa vidieť, keď je krajina v nebezpečenstve, zvyšok sú len frázy,“ povedal mi sprievodca Ahmet. A keď môj kamarát porovnal Kemalov kult so Stalinovým kultom, Ahmet sa urazil. Pamiatky pre študentov zadarmo Aj to bolo jedno z prekvapení. Kým my sme sa s otvorenými ústami prechádzali po chrámoch, sultánskych palácoch či múzeách, tureckí kamaráti zohnali aj pre nás študentské vstupenky, ktoré sú v Turecku bezplatné. Vzhľadom na to, že na západe Turecka je veľké množstvo pamiatok, malo to pre nás veľký význam. Za zmienku stojí napríklad Múzeum tráckej univerzity v Edirne. V tomto rozľahlom komplexe z 8. storočia bola najpozoruhodnejšia nemocnica. A ešte pozoruhodnejšie bolo, že už za čias Otomanskej ríše v nej pacientov liečili napríklad aj z depresií. Dávne medicínske praktiky sa v múzeu demonštrujú na plastových figurínach v tradičnom odeve. Počet návštevníkov tohto inak pomerne neznámeho múzea sa značne zvýšil pred troma rokmi, keď dostalo ocenenie od Rady Európy. Vskutku opustená sa zdala Trója. Trojposchodový kôň pripomínajúci legendárne dobytie mesta vytváral skôr dojem preliezačky na detskom ihrisku. Ruiny starobylého mesta a vyschnutá žltá kamenistá zem v čase našej návštevy iných turistov neprilákala. Zoschnutým chodníčkom medzi kopami kamenia sme sa prechádzali sami a ignorujúc legendu aj históriu, ustavične sme kombinovali, o čo sa tu toľkí vojaci v dávnych časoch tak chrabro bili. V Istanbule, meste, ktoré unikátne spája Východ a Západ, minulosť a prítomnosť, obmedzovalo náš pohyb napriek voľným vstupenkám množstvo turistov fotografujúcich tuším ešte aj steblá tureckej trávy. Mesto v nás však aj napriek preplnenosti vyvolávalo pocit farebnosti a neutíchajúceho prúdu energie. Výstava v Chráme Božej múdrosti Hagia Sophia, ktorý sa práve rekonštruuje, bola sčasti venovaná islamskej, sčasti kresťanskej kultúre v podobe ikon, ale vzdušnosť a majestátnosť priestoru, ktoré sa dali vycítiť z obrázkov v turistických sprievodcoch, sa v dave úplne rozplynuli. Istanbul je zmiešanina všetkého možného a zaberá obrovské územie. Po diaľnici sme mesto opúšťali vyše hodiny, a to nielen pre preslávenú nedisciplinovanosť tureckých vodičov, ktorí sa zjavne riadia heslom: kto neskôr príde, trúbi na ostatných. Nechcú prísť o osobitosť Turci si veľmi dobre uvedomujú, že s Európou, či už s geografickou alebo kultúrnou, ich spája iba neveľké územie pred prielivom Bospor. Vnímajú výhody členstva v EÚ, ale stále sa necítia európsky. Hoci značky na autách majú už rovnaké uloženie i modrý prúžok na boku, stále chýba dvanásť hviezdičiek a aj tínedžeri vedia, skadiaľ ktorý minister „priateľsky naznačil, že neodporúča členstvo Turecka v Európskej únii“. Silná národná hrdosť vyvoláva v Turkoch, ktorí nechcú stratiť svoju osobitosť a vzdať sa svojich zvykov, obavy z nariadení európskeho spoločenstva. Obavy Európanov z Turecka v EÚ zase ovplyvňuje fakt, že v Únii zatiaľ nie je nijaká krajina s väčšinou veriacich moslimov. Turecko sa však napriek tomu snaží, tvorí projekty, čerpá dotácie a vynakladá značné úsilie napredovať. Mnohé jeho praktiky však cestu k EÚ stále zahatávajú. Napríklad armáda predstavuje samostatnú inštanciu s vlastnou silou a nikto nevie odhadnúť, do akej miery a akým smerom sa táto sila v budúcnosti obráti. Vojaci a mier a... Raz večer sme sa s priateľmi vybrali večerať do príjemne vyzerajúcej reštaurácie v centre mesta na ostrove Gökçeada. Vojak so zbraňou v ruke pri bráne nepôsobil ako namosúrený vyhadzovač z večernej diskotéky, ale ani ako príjemný uvádzač. Ostrov cez deň obchádzali nákladiaky s chlapmi v maskáčoch. Policajti na jednom úseku turecko-gréckej hranice, kde sme sa raz ocitli, nám však napríklad natrhali ovocie. Vojaci... Mladí chlapci zo západnej časti Turecka sa boja – ak nenastúpia po maturite na univerzitu, čaká ich vojenská služba. A zvyčajne ich pošlú na východ, kde hrozia boje s Kurdmi, ktoré si už vyžiadali mnohé životy. Počas cesty po Turecku, ktoré sa pre mňa stalo bránou do Orientu a k nepoznanej tradícii, som trochu porozumela zakrytým hlavám v mešitách, moci stále silného hoci už toľké roky mŕtveho Atatürka aj potrebe udržiavať v štáte ležiacom pri vojnových centrách súčasného sveta povinnú vojenskú službu. Ale tak ako mnohí iní ľudia poznajúci túto, ale aj iné krajiny len z letmej návštevy, nemohla som, pravdaže, porozumieť všetkému. Môj pohľad ovplyvnil fakt, že som počas pobytu v tejto krajine bola obklopená prívržencami Republikánskej ľudovej strany, ktorá je od volieb opozičnou, hoci aj ona má v programe smerovanie k EÚ. Jej zakladateľ, Mustafa Kemal Atatürk, raz povedal: „Aký šťastný je človek, ktorý môže povedať, že je Turek.“ A Turci zo západu sú podľa mojej skúsenosti v postate celkom šťastní. Pravda, nielen oni, ale všetci Turci si zvolili nového prezidenta a ich voľba načrtáva ďalšie smerovanie krajiny. Aj oni sami sú však presvedčení, že bez podpory EÚ alebo USA sa v tejto krajine nik prezidentom stať nemôže. Veľmi dobre si totiž uvedomujú, že sú bránou k Iraku aj k Iránu. Autorka je študentka žurnalistiky