Poetky na Ars poetica

Zahraničné autorky, ktorých básne vám predstavujeme, ale aj mnoho ďalších, si budete môcť vypočuť naživo na Medzinárodnom festivale poézie Ars poetica 26. až 30. septembra v Bratislave. Bohdana Matijaš (1982) je poetka, redaktorka vydavateľstva a časopisu Krytyka a kyjevská korešpondentka Ukrajinského žurnálu v Prahe. Píše recenzie, pracuje na svojom doktoráte z literárnej teórie na univerzite v Kyjeve. Jej básnická kniha Nevyvolané fotky získala druhú cenu v súťaži vydavateľstva Smoloskyp (2004). V roku 2007 jej vyšla kniha Rozhovory s Bohom (2007). Básne na festival preložil Taras Muraško. Rozhovory s Bohom 4 vidíš ako sa mi zložito hovorí s Bohom poznám ho už toľko rokov a napriek tomu ho nedokážem osloviť jeho menom keby si sa ma opýtal čo má rád a čo zase nie nedokázal aby som ti odpovedať určite by som si musela čosi vymýšľať a ty by si mi aj tak povedal nevymýšľaj si dievčatko Boh nemôže mať rád broskyne v konzervách a nemôže nemilovať dlhonohé flamenco počuješ ako sa snažím hovoriť s Bohom vidíš ako občas ideme spolu do kaviarne sadáme si k oknu viem vchádzaš do obchodu naproti alebo sa zastavuješ vedľa novinového stánku kupuješ ranné noviny a akoby čítaš posledné správy ale v skutočnosti pozoruješ ako sa usmievam hľadiac mu do tváre alebo ako ma objíma okolo pliec keď vychádzame von a on ma na rozlúčku pobozká na čelo vraví pekný deň dieťa moje vraví že vždy ma bude volať dieťaťom aj keď už budem mať cez osemdesiat a keď už možno pri mne neostane nik kto by mi mohol tykať aj tak ma bude volať dieťaťom vidíš ako sa teším keď sa mi darí tento rozhovor odovzdávam svojim sestrám niekedy podvečer pozdravy od Boha alebo im píšem listy keď sú ďaleko odo mňa vidíš ako smútim ako sa začínam trápiť keď dlho neprichádza vtedy mi vravíš že nemôže prísť vždy kedy by som chcela pýtaš sa ma prečo niekedy môžem byť veľmi veselá a niekedy potrebujem tak veľa mlčať pýtaš sa prečo sa mi tak ťažko s tebou rozpráva vypočuj si ako zložito sa mi hovorí s Bohom a pritom ho poznám už toľko rokov ale aj tak nie som si istá koľko má rokov ani ako sa volá poznám ťa tak málo že určite by bolo takmer absurdné naučiť sa s tebou hovoriť lepšie ako s Bohom ktorý ma ešte stále musí učiť toľko vecí tak trpezlivo ma držať za lakeť keď sa pošmyknem na chodníku vo svojom ale aj v cudzích mestách a ktorý mi nikdy nič nevyčíta Boh dlhonohých flamenco a predavačov broskýň v konzervách Margret Kreidl (1964) sa narodila v Salzburgu. Od roku 1989 pôsobí ako spisovateľka na voľnej nohe. Píše dramatické hry, poéziu i prózu. Získala množstvo štipendií a cien (napr. pobytové štipendiá Literarisches Colloquium, Berlín, 1991; Akademie Schloß Solitude, Stuttgart, 1994; Cenu Reinharda Priessnitza, Viedeň, 1994; Cenu mesta Graz, 1996; Cenu mesta Viedeň, 2000; Cena Siemensu Viedeň, 2001). V roku 2003 bola writer-in-residence na Allegheny College, Meadville v Pennsylvánii. Vydala knihy Ich bin eine Königin. Auftritte (Som kráľovná, 1996); In allen Einzelheiten. Katalog (So všetkými detailmi, 1998); Süße Büsche (Sladké krovie, 1999); Laute Paare. Szenen Bilder Listen (Hlučné páry, 2002); Mitten ins Herz (Do stredu srdca, 2005). Mnoho jej diel bolo inscenovaných (Berlín, Amsterdam, Graz, Viedeň, Linz) a preložených do slovinčiny, francúzštiny, atď. Žije vo Viedni. Básne na festival preložila Ľubica Somolayová. Rýchle strely 1 Žiarivožltá ženská topánka. Fľakaté orchidey na vlh- kých miestach. Vysoké húštiny papradia. Na brehu sa modro trblietajú vážky. Lesné jazero. Margaréta má veľké, úzko krojené, zelené morské oči. Horská bystrina pení. Margaréta a jej svetlé mokré vlasy. Tmavovlasý nevlastný brat. Na divej lúke stojí traslica. Urastený tmavovlasý nevlastný brat. Vzduch je studený a vlhký. Margaréta si upevní uvoľnený dlhý zlatý prameň vlasov. Nevlastný brat vyťahuje ihly z vlasov-nespratníkov a vlasy v hodvábnych vlnách padajú na plecia. Margaréta si vzdychne. Výstrel. Monika Rinck (1969) sa narodila v Zweibrückene. Študovala religionistiku, históriu a literárnu komparatistiku v Bochume, Berlíne a Yale. Vydala knihy: Verzückte Distanzen (Uchvátené odstupy, 2004), Fumbling with Matches. Herumfingern an Gleichgesinnten (Zápolenie so zápalkami. Pohrávanie s rovnako zmýšľajúcimi, 2005), Ah, das Love-Ding (Ach, tá lásky-vec; eseje, 2006), Zum Fernbleiben der Umarmung (K nedostaveniu sa objatia; 2007). Publikuje v časopisoch, antológiách a internetových magazínoch. Autorsky sa spolupodieľa na predstaveniach Edit Kaldor a skupiny My Socalled team (Môj takzvaný tím). Je autorkou scenára k projektu Le PingPong d’Amour (Ping-pong lásky). Prekladá z angličtiny a maďarčiny (v spolupráci s Orsolyou Kalasz). Žije v Berlíne. Básne na festival preložila Nóra Ružičková. pivónie vo všetkých fázach riasenia hniezdia trsy, stlačené balíčky, nahusto, tesne a nemo, chúli sa v pukoch nutkanie k tučným omámeným stredom, purpurovým a/alebo bielym, sklonené kvety bývajú chrbtom k sebe na rastlinných stonkách a kvitnú si doguľata. keď začalo pršať, na steble vo veľkej ruke držala som ťažkú hlavu a vyháňala detstvo do vlhkého povetria, ostré výkriky, chcenie, svätodušné vábenie, ktoré sa stalo vášňou. rozmanité túžby sa vynárali a znova mizli. keď som počula šepot ich tisícich kvetov, chcela som zmoknutú ružu čuchrať, húžvať, plieniť, chcela som jej šklbať kvety, rozhádzať ich, rozšliapať ich, volať priateľov, poďte a pozerajte, čo tu ja mám, tučné veľké kvetinové čudo, guľatú mačkohlavu, bielu a bezokú, ja, ja, ja chcem tú mačaciu hlavu, ktorá nie je žiadnou mačkou, prehnať cez bláznivú svorku svojich predstáv. zničené a dochytané, nie nezranené nechala som vznešené ruže meravo strnúť uprostred tých dráh, ktorými sa detstvo náhli. Galina Nikolova (1978) sa narodila v Terveli, v Bulharsku. V roku 2001 získala titul magistry v odbore kulturológia. Prvé básne publikovala ako 15-ročná. Odvtedy sú jej texty často publikované v bulharských časopisoch a antológiách. Vydala dve zbierky poézie: Prvá z nich, Passing away (Umieranie), zvíťazila v súťaži organizovanej Spoločnosťou slobodných básnikov v roku 2000. Táto kniha získala aj cenu divákov na XXVI. Národnej konferencii spisovateľov-študentov. Jej druhá kniha sa volá Alongside (Pozdĺž, 2004). Galina získala ceny na Plovdivskej básnickej akadémii, v rámci národnej súťaže mladej poézie Veselin Hanchev, atď. Už šesť rokov po sebe vychádzajú jej básne v bulharskej antológii Lyrický festival poézie. V roku 2005 sa jej texty stali súčasťou nemeckého katalógu bulharskej kultúry Donumenta 2005. Jej poézia bola preložená do maďarčiny a nemčiny. Básne na festival preložila Viera Prokešová. niekedy môžeš ísť vlakom tak dlho že aby si prišiel tam kam si nečakal cestou prejdeš cez podchod ako ti bolo písané hoci to nie je napísané na lístku zaplatíš pri dverách toalety do ktorej už viac nevojdeš potom prejdeš celú cestu späť obchádzajúc hlboké miesta aby si dorazil tam odkiaľ si vyšiel aby si vstúpil do brány šliapal po schodoch ako za posledné dva roky stovky ráz aby si batožinu postavil na zem vybral kľúče a vtedy uvidíš že zmizli dvere a nemôžeš vojsť do predchádzajúceho života Alexandra Petrova (1964) sa narodila v Leningrade, študovala v Tartu, emigrovala do Jeruzalema a od roku 1998 žije v Ríme. Dostala sa do finále ceny Andreja Belija (1999). Jej dve zbierky ruskej poézie sú Liniia otryva (Bod objektivity, 1994) a Vid na zhiteľstvo (Licencia na život, 1999). Tretia zbierka čoskoro vyjde v Moskve. Vydala aj filozofickú operetu Pastukha Dolli (Pastierka Dolly), filozofickú hru v desiatich dejstvách, rozprávku o klonovaní v pastorálnom prevedení. Jej texty vychádzajú v mnohých ruských periodikách, boli preložené do taliančiny, hebrejčiny a angličtiny. Publikovala v mnohých antológiách a zúčastnila sa niekoľkých medzinárodných literárnych festivalov. Básne na festival preložila Mária Kusá. * * * Mlčanie dreva spieva: „Les vzbĺkol.“ Nemohol som si s ním cez slzy zaspievať Svojou nerečou. Ja, ako krajčírik bratov Grimmovcov, Som prirástol k jeho stvolu (a aby ho vietor neodniesol – žehličku držal v ruke). „Zdalo sa, že pamäť je ťažšia ako liate olovo. Ale pamäť to je odliatok, mierka, vec, a ty si už nie ten. Oheň a vietor celkom vzal, čo bolo zo všetkého najmilšie. Namiesto toho dal piesok a popol.“ Tak spieva drevo. Irina Veleva (1971) sa narodila v Berlíne. V roku 1991 ukončila nemeckú strednú školu v Sofii. Neskôr, v roku 1999, si vzdelanie doplnila o nemecké štúdiá na sofijskej univerzite Sv. Klimenta Ohridského. Začala učiť nemčinu a zároveň prekladať poéziu a prózu. Je autorkou troch básnických zbierok: Apokalypsa (1992), Auto-nekrológ (1997) a Stretnutia a rozlúčky (2004). Všetky mali pochvalné ohlasy. Irinine texty boli publikované v mnohých časopisoch a novinách, rovnako ako aj jej preklady z nemčiny. Básne na festival preložila Viera Prokešová. Oko pohlcuje Oko uchová filmové pásy okamihov, kým sa zmenia na spomienky. Oko si sadá, otvára sa a filmuje. Je modré a chce byť iba jedno, aby sa mu do jedného objektívu vošli slová, ľudia, predmety. moje oko sa rado hrá na kameru. počúva aj myšlienky, snaží sa neprepásť nijakú podrobnosť. Neverí na opakovanie. večer sa stáva kinom. Izba tiež. Oko sedí na stoličke a všetko pohlcuje. Texty vybrala Svetlana Žuchová