Dielňa na výrobu vzťahov
Prechod spoločnosti od klasiky k hypermoderne sa neuskutočňuje všade podľa predstáv hypermodernistov. Nové, často nepochopiteľné až zvrátené trendy síce zachvacujú podnikavcov, a to aj vo sfére kultúry, ale poctivo vypiplané tradície, ktoré sme dlhé roky budovali, sa akosi nechacú poddať a vymykajú sa zo súčasného balastu žijúc si ďalej po svojom. Zoskupeniam, ktoré si osvojili zvyk učiť sa a zdokonaľovať, nestačí konzum televíznych divákov. Dostupnosť amatérskej techniky im otvorila dvere do trinástej komnaty. Naučili sa filmovú reč a išli ďalej. Začali nakrúcať vlastné témy. No a odtiaľto je už iba krôčik k tomu, aby sa predstavili verejnosti a zmerali si tvorivé sily s rovnako zapálenými vyznávačmi zvuku a obrazu. Nadobudnuté skúsenosti nechcú ani tvorcovia, ani organizátori premrhať a ani opustiť. V tom je tajomstvo trvania a úspechu amatérov. Do svojho diela vkladajú svoje prostriedky, vedomosti, ducha a rozum. Preto nemôžu nič stratiť a spravidla vždy niečo nachádzajú. Toto hľadanie a nachádzanie je chlebom i vodou kumštu. A niet rozdielu v intenzite amatérskeho či profesionálneho snaženia. Miera ľudskosti však prevažuje u amatérov. A tým je daná aj miera úsilia. Jedným z tých miest, kde sa v tejto disciplíne súťaží, je Videoama v Piešťanoch. Zakladatelia – pionieri, ktorí dnes pracujú v tunajšej porote a v organizačnom štábe, začínali pred štyridsiatimi rokmi audiofónnymi pásmami, tvorili ich na diaprojektoroch, spriahnutých s hudobnou aparatúrou a mikrofónom. Ich programy boli často novátorské, témy objavné a postupy provokovali diváka a poslucháča k mysleniu a vnímaniu. Patróni, zriaďovatelia poskytli tejto tvorbe dostatočný priestor a využívali ju často aj vo vzdelávacej oblasti. Postupom času prenikla medzi hifistov filmová technika a amatérsky film už dokonale oslovil diváka. Dominuje ľudskosť O Videoame po pätnástich rokoch treba povedať, v čom je svojbytná a výnimočná. Predovšetkým táto prehliadka nenecháva talent v „štichu“ a tých pokročilých ustavične podpichuje, provokuje. Ako príklad postačí jedna zo špecialít piešťanskej Videoamy – tunajšia každoročná videorely. Organizátorský tím doručí súťažiacim pred každým ročníkom štyri témy, z ktorých si po príchode do Piešťan jednu vyžrebujú a v priebehu troch hodín musia podľa nej nakrútiť, zostrihať, ozvučiť a odovzdať hotový film. Okrem skúsených filmárov, ktorí posielajú svoje diela každý rok, môže svoje dielo poslať, a šancu prísť v septembri do Piešťan, má aj každý začiatočník. Tam sa dá vidieť veľa a veľa domyslieť, pochopiť, vyzbrojiť sa do ďalšej roboty – tvorby. A toto sú momenty, ktoré pred očami celého účastníckeho auditória prehlbujú vzťah k tvorbe. V čase, keď vzťahy dostávajú v spoločnosti na frak, to nie je nepodstatná črta. V tejto uzavretej spoločnosti, pripútanej na dva, tri dni k bielemu plátnu, som pred pár rokmi zažil skvelý sedemminútový animovaný film, ktorý vytvoril sedemdesiatdvaročný pán Šoukal z Martina. Porota v Piešťanoch je predovšetkým zaujatá svojím poslaním – usmerniť, hodnotiť a povzbudiť súťažiacich. Možno sa to v dnešných časoch zdá neuveriteľné, ale je to tak. Korektné vzťahy k účastníkom sú krédom organizátorov. Nejeden z nich strávi časť svojej dovolenky v tábore elektronikov, kde sa už žiaci základných škôl púšťajú do bádateľskej a tvorivej činnosti, do práce na kritickom dokumente, alebo rozoberajú dielo po výtvarnej, režijnej stránke, analyzujú autorský vklad do filmu. V Piešťanoch spravodlivo nadelia každému súťažiacemu z toho, čo mu patrí. Kritika tu nebolí, je liekom na nafúkanosť, najmä v takých prípadoch, keď si tvorca myslí, že už nemá čo zlepšovať a sebareflexia mu pokrivkáva. Nie je tu zvykom urážať sa, pretože každý má šancu pozrieť si celú svoju kategóriu a uznať, že prvý bol – prvý... Nejedno hobby sa premenilo na výnosný džob, nejeden amatér prevrátil oči nad cenami, ktoré mu zahatali cestu k jeho záľube. Prečo sa to zatiaľ nestalo filmárom? Možno aj preto, lebo ich rodina patrila medzi najkompaktnejšie a im nestačilo nejaké to víťazstvo v súťaži. Piešťanskí a bratislavskí otcovia Videoamy dávajú priestor všetkým generáciám tvorcov. Usporadúvajú letné sústredenia elektronikov, na ktorých sa pracuje s „kinom“, metodicky pomáhajú každému, kto o pomoc prejaví záujem. Cestou na výslnie Výpočet piešťanských krokov na piedestál tvorivosti by nebol úplný bez zmienky o jednom z tvorcov, ktorý svojou mnohoročnou filmovou zaujatosťou strhol celú obec, v ktorej žije. Inžinier Ivan Vredík zapojil do svojich tvorivých činov takmer každého spoluobčana. Zvolal ľudí súcich na slovo a vysvetlil im svoj scenár. O dva týždne sa pozbierali rekvizity a dva dni sa nakrúcalo odušu. Vznikli paródie na najznámejšie westerny a dostavil sa výsledok. Zoskupenie zo Žihľavy – časti obce Pôtor, nieslo názov Urtica – čo je žihľava v latinčine. A práve tieto paródie na svetovo známe filmové príbehy, posunuli Žihľavčanov až do Baden Badenu na európsku prehliadku Cimes. A nielen to. V Baden Badene naša tvorba bodovala tak prudko, že vedenie Cimesu v duchu svojich pravidiel poverilo usporiadaním európskej prehliadky Slovenskú republiku. A nebolo by múdre vynechať ani fakt, že fono a video umenie má v Európe významné postavenie, a preto slúži videoamákom ku cti reprezentácia Slovenska veľmi očividným spôsobom. Po hodoch však prišli dva suchšie roky. Ubudlo sponzorov, časť starších prestala nakrúcať a ako hovorí Ing. Štefan Toth, predseda usporiadateľského hifiklubu – vznikla obava, že aj túto prehliadku postihne osud mnohých podobných liahní talentov. Nestalo sa. Na tohtoročnej súťaži sa stretlo 43 diel, prišli aj nové tváre, deti sa zapísali svojimi prvotinami, ale aj svojou schopnosťou zmocniť sa techniky a použiť ju na výrobu hodnotných kultúrnych výtvorov. Kto a čím nás zaujal? Napríklad študent, ktorý sa pripravuje na profesionálnu dráhu v oblasti kultúry a umenia Ján Háber. V súťaži sa prezentoval jedenástimi výtvormi, ukázal, že v Akadémii umenia v Banskej Bystrici, kde študuje, neodpočíva, ale tvorí. Veď aj dostal prvú a druhú cenu v dokumente, vyhral s tímom videorely ocenenie za zvuk, druhú hlavnú cenu za kolekciu svojich dokumentov. Úspešnejšia bola iba Žihľava... teda – Urtica. Dvojica Plevo – Vredík brala prvé ceny v hranom filme, v malých televíznych formách a v digifóne. To posledné asi nepoznáte – je to kompozícia z pekných obrázkov a hudby. A ešte si povedzme kto ide na Cimes: Ján Háber s dokumentom, Urtica s hraným i krátkym filmom a s digifónom Vojtech Balaško. To je zaujímavý tvorca, železničiar, ktorý má možnosť cestovať. a tak cestuje s fotoaparátom po cudzine... O Videoame by sa dalo ešte veľa rozprávať. Ale – príďte na 16. ročník. Lepšie raz vidieť... Autor je publicista
