Odišla slovenská operná diva
V umení je veľmi riskantné robiť kvalitatívne rebríčky a vyhlasovať niekoho za „naj“. Napriek tomu zostane v týchto dňoch zosnulá sopranistka Margita Česányiová aspoň pre mňa najväčšou sopránovou opernou hviezdou Slovenského národného divadla. Snáď mi toto tvrdenie odpustí jej predchodkyňa a prvá slovenským školstvom odchovaná operná speváčka (po rodičoch však česko-maďarského pôvodu) Helena Bartošová, ktorá na dosky SND vstúpila o osem rokov skôr ako Česányiová, a ktorej umenie som mohol sledovať už len v necelom poslednom desaťročí jej umeleckej dráhy. Opojná farba hlasu Pokiaľ ide o Česányiovú, jej slávnu operetnú éru poznám len z historických análov. Nezažil som ani jej výkon v inscenácii Beethovenovho Fidelia z roku 1951, za ktorú dostala v nasledujúcom roku Štátnu cenu. To bol vtedy pri preferencii českých umelcov, javom ozaj ojedinelý. Našťastie, Beethovenova jediná opera sa v SND opäť uviedla v roku 1960. To už som bol pravidelným návštevníkom mnohých a predovšetkým „jej“ predstavení, a tak som sa mohol presvedčiť, že speváčka nie je len unikátnou interpretkou diel môjho obľúbeného majstra Verdiho, ale že skvele zvládne aj repertoár nemecký. Vari ešte lepšie než Leonóra z Fidélia to dokázala jej Senta z Wagnerovho Blúdiaceho Holanďana. A keďže musím priznať, že som nikdy nepatril k nadšeným obdivovateľom veľkého nemeckého reformátora opery z Bayreuthu, moje pravidelné návštevy tohoto opusu súviseli predovšetkým s jej fenomenálnym výkonom predovšetkým vo veľkom duete s Holanďanom v druhej polovici druhého dejstva. Česányiovej hlasový materiál nebol obrovský, no vďaka „správne nastaveným rezonátorom“ tak pôsobil a krásne sa dokázal preniesť aj cez ten najsýtejší zvuk orchestra. Opojná bola jeho tmavá až temná farba, krásne legato a schopnosť dosahovať dramatický účinok rýdzo zvukovými kvalitami vokálnej interpretácie. Nedá mi nespomenúť v tejto súvislosti niekoľko príkladov z jej interpretácie Verdiho Aidy (1959). Tak mäkko nasadený posledný tón v závere prvého obrazu som na tomto mieste nepočul od nijakej inej speváčky. V „nílskom“ obraze v duete s Amonasrom zasa prišlo vyvrcholenie v oblasti dramatického výrazu, ktorý však nebol nijako vonkajškový, postavený na lacnom efekte, ale naopak, vnútorne hlboko precítený. Keďže od polovice päťdesiatych do konca šesťdesiatych rokov speváčka vlastne nemala v odbore dramatického sopránu v súbore SND rovnocennú alternantku, bola nesmierne vyťažená. Prechádzala od jednej nádherne zvládnutej úlohy k ďalšej a je len ťažko dodať im dodatočne nejakú významovú hierarchiu. Pri všetkej úcte k jej verdiovským kreáciám (okrem spomínanej Aidy, prvotriedna bola jej Amelia z Maškarného bálu, Elizabeta z Dona Carlosa, ba aj lyrickú Desdemonu z Otella dokázala kreovať podmanivo), k jej slovenskej zložke repertoáru (Katrena z Krútňavy, Zuza z Jánošíka, Milena zo Svätopluka) zvlášť by som chcel vyzdvihnúť jej tri ďalšie kreácie: Česányiová mi napríklad pomohla objaviť krásu listovej scény z Čajkovského Eugena Onegina, ktorú som dovtedy pokladal za nudnú, a v záverečnej scéne opery potom jej dramatické tóny priam vyrážali dych. Ďalšie dve úlohy, v ktorých jej výkon hraničil s dokonalosťou, bola Milada zo Smetanovho Dalibora (1957) a Recha z Halévyho Židovky (1965). Svojská rozlúčka Svojská bolo aj rozlúčka umelkyne s divadlom, ktorému odovzdala svoje najlepšie sily. Pri obnovenej premiére Verdiho Trubadúra (v roku 1974) generálka veštila pohromu, a tak vedenie súboru (ktoré ju predtým nechalo odísť do dôchodku málo dôstojným spôsobom) ju povolalo, aby v záskoku zvládla obe premiérové obsadenia. To bola jej jediná (aj keď neplánovaná) rozlúčka z javiskom, na ktorom pôsobila od roku 1932. Rozlúčka významná aj pre mňa, pretože som svoj obdiv k umelkyni vtedy vyjadril svojou prvou opernou recenziou na stránkach denníka Ľud. Od tých čias sme o Česányiovej prakticky nič nepočuli, aj jej niekoľko nahrávok sa vytratilo z rozhlasového vysielania. Len pred jedenástimi mesiacmi si na ňu spomenul Divadelný ústav a zorganizoval (pri jej 95. narodeninách) výstavu jej fotografií v historickej budove SND. V týchto dňoch teda Margita Česányiová definitívne odišla do dejín slovenskej opernej interpretácie, kde jej miesto zostane trvalo jedinečné a nezmazateľné. Autor je publicista
