Čomu (a komu) prospeje lesný zákon
Po tom, čo sa doteraz prezentovalo v médiách, by sa zdalo, že hlavným problémom zákona o lesoch a slovenského lesníctva sú cyklisti, prípadne zber šišiek v lese. Je neuveriteľné, koľko nekompetentnosti hraničiacej s hlúposťou si občania mohli prečítať či vypočuť. A to nie od hocikoho, ale z úst našich zákonodarcov. Nezaostávali však za nimi ani mnohí novinári. Ako sa politik dokáže strápniť, predviedol v parlamente takpovediac v priamom prenose poslanec Ivan Mikloš. So šiškou v ruke strašil občanov, že im hrozí státisícová pokuta, ak by ju ich dieťa prinieslo z lesa. Pritom je známe, že práve jeho rodná strana (Demokratická strana) presadzovala úplnú privatizáciu pôdy vo vlastníctve štátu, vrátane lesnej. Privatizácia lesníctva Našťastie, tieto predstavy konzervatívcov nenašli širšiu podporu. Inak by tú šišku mohol zdvihnúť iba ak v mestskom parku. Pretože súkromný majiteľ by zrejme zakázal vo svojom lese zbierať čokoľvek. Tak, ako je to naozaj bežné v zahraničí. Nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva je posvätná. Pri sledovaní tej čudnej polemiky okolo novely zákona o lesoch som nadobudol dojem, že niekto zámerne prišiel s témou, ktorá je pre lesníctvo okrajová. Inak celá novela nič prevratné nepriniesla, len opravila či doplnila niektoré nepresnosti zákona o lesoch. Výrazným zásahom – možno povedať prelomom – v lesníckej legislatíve bol samotný zákon o lesoch č. 326 z roku 2005. V ňom sa presadili viaceré zmeny v ponímaní lesa blízke pravicovým politikom. Aj keď treba povedať, že nie v najextrémnejšej podobe, ak ide o privatizáciu štátnej lesnej pôdy. Na druhej strane však vtedajšie vedenie štátneho podniku Lesy Slovenskej republiky nekompromisne presadzovalo privatizáciu takmer všetkých lesníckych činností. Je pre mňa nepochopiteľné, že na rozdiel od tohoročnej búrlivej diskusie k novele zákona o lesoch, prešiel zákon v roku 2005 takmer bez povšimnutia verejnosti a politikov vrátane vtedajšej opozície, ktorej súčasťou boli aj sociálni demokrati. Pritom v zákone bol viditeľný jednoznačný posun k chápaniu lesa ako objektu podnikania, na úkor jeho trvalo udržateľného rozvoja. Liberálna novela Podľa tohto zákona má lesný hospodársky plán v podstate už len formu odporúčaní a záleží len na majiteľovi lesa, či sa ním bude riadiť. Oproti minulosti zostala v lesnom hospodárskom pláne záväzná iba výška ťažby dreva. Takže ak niekto ešte aj v súčasnosti hovorí, že lesný hospodársky plán je garantom obhospodarovania lesa v súlade s jeho mnohostrannými funkciami, reálny vplyv plánu na starostlivosť o les značne preháňa. Samotné vyhotovovanie lesných hospodárskych plánov prechádza od budúceho roka v celom rozsahu na neštátne subjekty. Lesoprojekt, ako štátna príspevková organizácia vyhotovujúca lesné hospodárske plány dlhé desaťročia, tento rok prakticky zaniká. Štát sa takto vzdal rozhodujúceho nástroja na presadzovanie štátnej lesníckej politiky. Už len dodávam, že sa to deje v čase pôsobenia ľavicovej vlády... Spomínaný zákon z roku 2005 je v porovnaní s predošlým liberálnejší a ako som už uviedol, pravicovejší, čo nakoniec zodpovedá spoločensko-politickej situácii v období, v ktorom bol prijatý. Preto som očakával, že novela prinesie zmeny zodpovedajúce deklarovanému politickému charakteru terajšej vlády. Žiaľ, nestalo sa. Podľa platného zákona napríklad nie je užívateľ povinný robiť výchovu mladých lesných porastov. Teda prerezávky a prebierky tak, ako ich predpisuje lesný hospodársky plán. Ide o činnosti, ktoré neprinášajú zisk a zvyšujú náklady, ale pre kvalitu lesných porastov sú veľmi dôležité, čo je lesníkom dobre známe. Od výchovy mladých lesných porastov sa odvíja aj ich odolnosť voči poveternostným vplyvom v dospelosti. Pripravujú ďalšie predaje Spoliehať sa na to, že robiť takéto neziskové práce je vo vlastnom záujme majiteľa lesa je iluzórne. Hoci sa nájdu aj zodpovední vlastníci, ktorí nepozerajú len na okamžitý zisk. Sotva však možno takýto prístup očakávať od nájomcov lesov. Je nezodpovedné, že zákon o lesoch ani iné právne normy nevytvárajú účinné zábrany proti devastácii krátkodobo prenajímaných lesov. Ani tým, že by sa takéto, zväčša špekulatívne prenájmy zo zákona, zakázali. To sú len niektoré zo skutočných problémov, od ktorých riešenia či neriešenia závisí, ako budú naše lesy vyzerať o pár desaťročí. Zdá sa však, že niekomu vyhovuje stav, keď sa namiesto skutočných problémov riešia pseudoproblémy. Lesníctvo u nás nepatrilo k prioritám ani jednej z doterajších vlád. Ale je pravda, že najviac sa do lesov investovalo pred rokom 1990. Infraštruktúra, akou sú lesné cesty, škôlky, drevosklady, či budovy z tohto obdobia slúžia lesnému hospodárstvu dodnes. Štátnemu i neštátnemu. Poznám len málo prípadov, že sa niečo vybudovalo v posledných desiatich až pätnástich rokoch. Štátna podpora lesníctvu sa výrazne znížila a zanikli aj viaceré verejnoprospešné programy z minulosti. Spomeniem len protipovodňové úpravy malých vodných tokov, protilavínové úpravy, výsadba vetrolamov, zalesňovanie spustnutých a zdevastovaných pôd, protierózna výsadba a ďalšie. V tomto kontexte vyznievajú dosť kuriózne slová hovorkyne ministerstva pôdohospodárstva, že na dotácie farmárom v budúcom roku prispejú aj lesníci predajom nepotrebného majetku v hodnote pol miliardy korún. O čo zasa prídeme? Autor je lesný inžinier
