Reklama
Reklama

Dôsledné tajomstvá

Spisovateľ Jozef Špaček berie svoj život veľmi vážne. Keď mu raz bol zverený literárny talent, skúma ho dôsledne, nakladá s ním úsporne a nad jeho zdrojmi báda ako ktorýkoľvek iný vedec v laboratóriu.
Počet zobrazení: 830
480713 Ilustracne foto Rundadar2CB-m.jpg

Spisovateľ Jozef Špaček berie svoj život veľmi vážne. Keď mu raz bol zverený literárny talent, skúma ho dôsledne, nakladá s ním úsporne a nad jeho zdrojmi báda ako ktorýkoľvek iný vedec v laboratóriu. Povolaním gymnaziálny profesor literatúry ani iný byť nemôže, chcelo by sa povedať, keby sme nevedeli, že môže, (tak ako môže byť – pars pro toto – novinárom úplný neznalec písaného slova...). Jozef Špaček je znalec literatúry, pozná svoj predmet zo všetkých možných uhlov, literatúre vidí pod sukne, známe sú mu jej finesy, a predsa sám dokáže priniesť ešte niečo nové, neočakávané, obohacujúce a neošúchané. Jozef Špaček je človek vážny, prísny na seba a prísny na každé napísané slovo. Literatúra v jeho podaní má farby a vône, chute a hmaty, je oblá i kostrbatá, vždy podľa úmyslu autora. Nezľahčuje si ani jednu jedinú vetu – každá musí mať podmet a prísudok na správnom gramatickom mieste, a každá musí byť v i v detailoch jasná. Ak hovorí o škole, čitateľ pocíti pach kriedy pri katedre, ostrý hrot kružidla zvyčajne zapichnutého do čiernej tabule, a v poviedke Kružnica smrti prekvapí, na čo sa môže kružidlo použiť... Ak hovorí o vinohradníkoch a vinobraní, ukáže i plechy pečenej sekanej, trdelníky, zázvorníky a oškvarkové pagáčiky i guláš v pätnásťlitrovom hrnci, aby nakoniec ponúkol obraz zničenej vinice a čiernych záškodníkov-škorce, čím čitateľa privedie k tomu základnému, čo mu chcel povedať: k sklamaniu, ktoré má vždy nejakú zjavnú príčinu a nedozerné následky. Spisovateľ čitateľovi ponúka zbierku poviedok s napohľad jasným názvom – Niečo o abecede. Kto vie, že autor je celý svoj profesionálny život zároveň učiteľom, ľahko by sa mohol dať zviesť. Ale v Špačkovom prípade nejde o klasickú literárnu abecedu, aj keď tá zohráva svoju rolu. Súbor desiatich próz je dôkladnou mozaikou súčasného života nehrdinských hrdinov, žijúcich svoj obyčajný a neopakovateľný život v malom historickom mestečku, obklopenom vinicami, pivnicami, a najmä tajomstvami. Každý príbeh sa rozbieha pozvoľna, autor akoby ťahmi štetca načrtne kontúry, potom rafinovane dôkladnými opismi nechá čitateľa hádať, kam asi svojím bezstarostným opisom postáv a udalostí pobeží, aby nakoniec ukončil príbeh potuteľným úsmevom, povzdychom, alebo dahlovsky tajomnou dramatickou pointou. Každá z postáv súboru poviedok, ktoré zaľudňujú mestečko Zákolie, je odrazu niečím zaujímavá, neopakovateľná. Nechce žiť len tak, naverímboha, povrchne, ako sa mu ponúka z rozličných sveta krajov. Ak je raz Gabriel Smolka (poviedka Splývanie, ale postupné) v Zákolí prišelcom, ale vyučuje dejepis, slovenský jazyk a latinčinu, tak si svoj domov musí vytvoriť dôkladným poznaním prostredia, v ktorom žije. A tak sa túla po vinohradníckych búdach, všíma si „zručné prsty s kladivkami a drevenými zátkami, okolo ktorých v mihu omotali vysušenú čepeľ kukuričného šúpolia, vzápätí na drôtik s háčkom nastokli pozdĺžne zložený sírny knôt, zvaný aj ajnšlok a po zapálení ho okamžite spustili do rozložitých útrob suda, vtlčúc do otvoru nachystanú drevenú zátku tak, že zvyšok drôtika trčal a pach síry už nebolo cítiť“. Alebo „inokedy ho núkali, aby sa pozrel do vyplakovaných sudov, nech si len všimne krásny iskrivý povlak z vínneho kameňa, bez ktorého sud nie je sudom, radili mu ovoňať, ako má byť cítiť zdravý sud, čakajúci na nové víno“. Ale Gabriel Šmolka pátra najmä po stopách ľudí, ktorí svojimi nohami miesili tú istú zem a svojimi činmi poznamenali svojich nasledovníkov – či o tom vedia, alebo nie. To sú tie kultúrne stopy, do ktorých vhupneme, a ak o nich nič nevieme, hrozí, že aj my sme vo svojom živote odsúdení nasledovať ich trápenia. To sú tie písmená kultúrnej a historickej abecedy, na ktoré nás chce spisovateľ upozorniť. Jeho hrdinu profesora Šmolku študent upozorní na Samuela Vrchovského, uhorského jakobína, väzneného na Špilberku, rodáka zo Zákolia, a on potom neprestane po ňom pátrať, kým ho – nájde, stratí? Najmä ponúkne možnosť cítiť sa v tomto svojom Zákolí doma. O to ide – o pocity a ich hĺbku, nadobúdanú poznaním. Tajuplná, hlboko citová a v abecede pocitov dôležitá je poviedka Rudolfov list. Autor nám sprostredkuje zážitok z čítania neuverejneného textu poviedky Rudolfa Slobodu Uruov závet, ktorý mu živými rukami zabalil sám Sloboda a pošta ho do Zákolia (Skalice) doručila v deň, keď noviny priniesli za Rudom Slobodom – nekrológ (závet?). Tak sme všetci spojení – ani o tom nevieme. Mimoriadnym literárnym zážitkom sú Málo známe parentézy v poviedke Odklonený, kde sa autor blysne znalosťou literatúry, lebo nielen jeho hrdina, ale i on sám dokáže rekonštruovať text a nájsť jeho autora, s presnou charakteristickou literárneho výkonu. Tu Špaček nezaprie skúseného a vzdelaného literárneho recenzenta, profesiu v našich súčasných pomeroch takmer neznámu... Umne a vtipne je po tejto literárnej férii zaradená autobiografická poviedka Zlodej času (koniec recenzenta). Človek znalý slovenského literárneho života je zaskočený charaktermi známych ľudí, ktorých nové pomery po novembri 1989 odkryli v celej nahote. Autor sleduje, ako literatúru zasiahla droga politiky a politizovania, rád by ponúkol očistnú kúru, a tak napíše esej, v ktorej „vylial si srdce na všetko, čo ho ťažilo v súvislosti s týždenníkom – zmienil sa o reanimácii ľudáctva a tisoizmu pod zdanlivo inými, novými nálepkami, bral na zodpovednosť často literárne a odborne nekompetentných autorov nenávistných protičeských, protižidovských a protimaďarských výlevov. Postrádajúcich súdnosť, odbornú objektivitu a hlavne príslušnú mieru ľudskej tolerancie. Rezolútne odsúdil politické službičkovanie, ku ktorému práve v tomto období časopis dospel až príliš jednoznačne, hoci v záhlaví bolo jeho literárne nasmerovanie vymedzené úplne jasne. Priateľ Šaňo Humenník naznačil, že by tých päť flekov zrejme uverejnili na úvod záznamu besedy o potrebe tolerancie medzi tvrdo znepriatelenými spisovateľskými tábormi. Chodil vtedy recenzent ako v snoch, ako po sústavnom užívaní toho najlepšieho vína... Konečne prevraví do svedomia mocných, konečne sa prejaví ako zásadový a jednoznačne vyhranený intelektuál.“ Čakal náš autor darmo, a pri tom čakaní si nevšímal „že už na slnečnej strane brehov potoka smelo vyhúkli prvé hlávky žltučkého podbeľa a nad definitívne rozmrznutým poľom visel na jednom mieste ako na pomyselnej niti škovránok a trilkoval odušu.“ (Tak čo je v živote dôležité?) Poviedka sa končí opäť dahlovsky: náš intelektuál si pripadá vo svojej recenzentskej práci úplne zbytočný – a tak si vyhrnie rukáv montérkovej blúzy i flanelovej košele na pravej – tej silnejšej – ruke, a spustí cirkulárku, pozorujúc svištiaci oblúčik oceľového kotúča. Je rozhodnutý. (Načo sú nám recenzenti, načo sú nám intelektuáli...?) Vo svojich desiatich poviedkach nám Jozef Špaček ponúka svoje lekcie z tvorivosti, premýšľa dôsledne a dôkladne, spontaneitu občas zacvakne do strmeňov, občas jej popustí uzdu, píše zodpovedne a nápadito, vytvára svet zo známych kúskov, a ukladá ich do neznámych obrazov, vrství aj obnažuje, s jazykom narába citlivo, náročne, skúmavo i so znalosťou veci. Dá sa mu vytknúť trochu voľná redakčná práca s textom – lenže podľa tiráže vieme, že si bol redaktorom sám... Aké príjemné prekvapenie čítať literatúru, ak má človek možnosť porovnať ju s tým, čo vidí v kadejakých bulvároch a prehŕňa sa v kníhkupectvách, kde číta ledabolo naskladané vety roztáraných „celebrít“. Nielen pre ne by mala byť kniha Niečo o abecede povinnou lektúrou. Na literárnych seminároch začínajúcich prozaikov nám spisovateľ Vincent Šikula vždy zdôrazňoval, že spisovatelia by mali čítať ťažké knižky, lebo ani ich literatúra nemá byť iba bohapustá zábava. Literatúra je totiž život, a Jozef Špaček to vie. Jozef Špaček: Niečo o abecede, vydal ART PLUS – V. Kováč, Skalica 2006, návrh obálky, grafická úprava, koláže V. Kováč, tlač Západoslovenské tlačiarne, spol. s r. o. Skalica

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama