Tvrdo na nich!
Slovenský súd rozhodol, že Alžírčana Mustafu Labsiho vydáme do jeho „vlasti“, v ktorej bol odsúdený ako terorista. Pomôcť mu nemusí ani odvolanie na Najvyšší súd. Hoci sme hrdým signatárom medzinárodných dohovorov proti mučeniu a neľudskému zaobchádzaniu (a zlá situácia v Alžírsku v tejto oblasti nie je vôbec tajomstvom), Labsi má tú smolu, že je na ňom nálepka „terorista“. A tá vďaka masívnej propagande vo väčšine z nás vyvoláva iracionálne nutkanie odtiahnuť sa, podobne ako kedysi „triedny nepriateľ“ či „Žid“. Z „teroristu“ si mnohé vlády vytvorili veľmi flexibilný spôsob biľagovania nepohodlných jednotlivcov, či celých skupín. Mnoho nedemokratických režimov s radosťou prijalo „boj s terorizmom“ ako šikovný spôsob, ako sa vysporiadať s vnútornou opozíciou. V časoch, keď v tomto „boji“ aj údajne demokratické štáty znovu objavujú výhody nátlaku (rozumej fyzického či psychického mučenia) pri získavaní „dôkazov“, je prirodzené, že tie menej demokratické sa nedajú zahanbiť. Ak patria k správnemu táboru, tak im okrem toho nehrozí nič viac, než pár kritických slov, aj to často len zo strany mimovládnych organizácií. Koncept „teroristu“ sa podarilo do nášho myslenia vryť veľmi hlboko (dnes sa už v mene politickej korektnosti rozlišuje medzi teroristom a podozrivým z terorizmu, ale z hľadiska obsahu pojmu v tom veľký rozdiel nie je). Funguje ako myšlienková skratka, asociuje ohrozenie, stratu istoty, strach. A núti k reakcii – obrannej, rýchlej, iracionálnej. To neznamená, že neexistujú ľudia, ktorí páchajú takzvané teroristické činy. Lenže nálepku terorista dávame priochotne a prirýchlo, viac na základe iracionálneho strachu a priľahko zabúdame na to, že pri takomto rozhodovaní pravdepodobnosť chýb exponenciálne rastie. A čo je horšie, väčšinou nás to ani nemrzí. Veď sú to teroristi, „tí druhí“. A na nich treba ísť tvrdo. Obvinenie z terorizmu je také strašné, že si možnosť omylu väčšinu ani nepriznáme – veď „bez vetra sa ani lístok nepohne“, a ak aj „podozrivý z terorizmu“ žiaden útok neurobil, určite ho plánoval, nabádal k nemu, či ho aspoň ospravedlňoval. Preto sa musíme chrániť. Ak sa aj stane omyl, tak je to proste cena, ktorú musíme platiť. A to je v poriadku, ak ju neplatíme naozaj my. Autor je stály spolupracovník Slova
