Zákulisie štátneho rozpočtu
Vnútrokoaličné rozpory a pokračujúca kauza okolo Slovenského pozemkového fondu takmer celkom prekryla schvaľovanie nového štátneho rozpočtu. Vláda pritom ponúkla plán verejných financií až do konca tohto volebného obdobia. Opozícia ju nevýrazne kritizuje za rozpor deklarovaných a reálne financovaných priorít. Zabúda pritom, že verejné financie „nafúkne“ v najbližších rokoch európska pomoc zo štrukturálnych fondov. Dôležité teda bude, ako ich dokáže vláda skombinovať s vlastnými zdrojmi. Bol to práve Dzurindov kabinet, ktorý pri presviedčaní občanov, aby sme vstúpili do Európskej únie až pričasto používal príklad Írska ako krajiny, ktorá dokázala excelentne využiť európsku finančnú pomoc na dôležité investície. Teraz sa tí istí politici sústreďujú výlučne na kritiku štátneho rozpočtu, a pritom je zrejmé, že na viaceré deklarované priority bude môcť vláda využiť aj ohromné financie zo štrukturálnych fondov. Životné prostredie peniaze potrebuje Opozícii nemožno uprieť, že poukazuje napríklad na závratný nárast príjmov pre rezorty pôdohospodárstva a životného prostredia. Ťažko sa totiž ubrániť dojmu, že do značnej miery ide skôr o investície do udržanie pokoja vo vládnej koalícii, než do budúcnosti Slovenska. Čiastočne to však tak byť nemusí. Slovenskí poľnohospodári majú pravdu, že sú oproti západoeurópskym producentom znevýhodnení najmä v podpore z verejných zdrojov. Nemožno od nich požadovať, aby boli konkurencieschopní, ak nemajú vytvorené adekvátne podmienky. Pôdohospodárstvo pritom nemá len hospodársky, ale napríklad aj krajinotvorný význam. Aj ten je významný, ale u nás už dlho akoby ani neexistoval. Príkladom sú vinohrady, ktorých rozlohy sa zmenšujú, pričom slovenské vinárstvo je na vzostupe. Ide o nevyberavý tlak zo strany západoeurópskej konkurencie, ktorá pôsobí v neporovnateľne výhodnejších podmienkach, ale aj zo strany developerov, ktorí by najradšej každý kúsok vinice premenili na obytnú zónu alebo priemyselný park. Investície potrebujeme radikálne zvýšiť aj v oblasti životného prostredia. Samozrejme, tento fakt automaticky nevysvetľuje navrhovaný rast rozpočtu rezortu a je pravda, že za posledný rok možno vážne pochybovať, či zvýšený rozpočet povedie k vyššej kvalite životného prostredia. Rezort by však mal naozaj urýchlene podporiť výstavbu kanalizácie a čističiek odpadových vôd, pretože za nesplnenie tohto záväzku voči EÚ nám hrozia miliardové pokuty (Slovo o tom písalo pred dvoma týždňami). Oveľa viac peňazí potrebujeme aj na likvidáciu nezabezpečených skládok toxického odpadu a modernizáciu odpadového hospodárstva na Slovensku vôbec. To dnes ťaží najmä samosprávy, ktoré nemajú dosť zdrojov ani skúseností, aby si s tým poradili. Ani v tomto prípade by sa teda kritika nemala obmedzovať na výšku rozpočtu, lebo dôležitejšie bude, na čo ho ministerstvo použije. Obavy môže vyvolávať skôr rozpočet rezortu školstva. Napriek opatreniam po nástupe súčasnej vlády stále platí, že najmä základné a stredné školstvo trpí finančnými suchotami. Platy učiteľov sa síce zvyšujú, ale za celoslovenským priemerom stále zaostávajú. O reforme týchto škôl sa hovorí už roky, ale každá reforma si vyžaduje investície. Nový školský zákon by mal skvalitniť výučbu napríklad tým, že zníži maximálny počet žiakov v triedach (a to sa bude týkať aj materských škôl), ale zároveň to prinesie požiadavku na vyšší počet pedagógov a riaditelia škôl budú musieť hľadať ďalšie priestory na nové triedy, bez ktorých by sa tento zámer nepodarilo uskutočniť. Užitočné školské novinky... Treba priznať, že práve rezort školstva vyzerá z hľadiska financovania stanovených priorít „najpodozrivejšie“. Na jednej strane sa v ňom pripravujú viaceré reformné zmeny, svetlo sveta uzreli niektoré koncepčné dokumenty, na strane druhej financovanie záverov, odporúčaní a deklarovaných zámerov, ktoré z týchto dokumentov vyplynuli, zostáva v mnohých prípadoch nejasné. A to platí nielen o školstve, ale aj o vede a výskume. Vláda iba nedávno schválila ambiciózny dokument, v ktorom stanovila nielen ciele pri podpore vedy, výskumu a inovácií, ale aj nástroje, ktoré chce na uskutočnenie tohto zámeru používať. Pri viacerých nechýbali ani finančné prepočty. Lenže na čo je to všetko, ak chýba realizačná koncovka v podobe položiek v štátnom rozpočte? Čo z toho sa skutočne podarí urobiť? Podobným príkladom je nový školský zákon, ktorý sa bude týkať nielen základných a stredných, ale aj materských škôl. V súlade s európskym trendom by mal štát výraznejšie podporiť predškolskú prípravu detí, takže povinne by mali materské školy navštevovať najneskôr od piatich, ba možno už od štyroch rokov. Je to veľmi rozumný a užitočný zámer, pretože dnes už niet pochýb o tom, že deti, ktoré absolvujú kvalitnú predškolskú prípravu dosahujú oveľa lepšie výsledky aj na základnej škole. Ešte výraznejšia je táto potreba v súvislosti s deťmi zo zaostalých rómskych komunít a podobného málo podnetného prostredia. Aj tieto zmeny si však budú vyžadovať ďalšie financie zo strany štátu – nové povinnosti nemožno naložiť na plecia samospráv bez finančnej pomoci. V tejto súvislosti však nejde len o samotný štátny rozpočet. Na veľkú časť potrebných výdavkov v školstve – vo vzdelávaní všeobecne – a vede, výskume a inováciách, môže Slovensko využiť európsku finančnú pomoc zo štrukturálnych fondov. Okrem nich má pre vysoké školy a vedecko-výskumné pracoviská Európska únia aj ďalšie nástroje finančnej podpory, z ktorých môžu slovenské subjekty získať dokopy miliardy korún. Takže minimálne rovnako dôležité, ako bojovať za čo najvyšší rezortný rozpočet, je koordinovať využívanie všetkých dostupných zdrojov. ...potrebujú viac zdrojov Kritickým momentom je fakt, že paradoxne najaktívnejším členom vlády v tomto smere nie je minister školstva, ale vicepremiér Dušan Čaplovič. Občas to dokonca vyzerá tak, akoby za svojho vládneho kolegu „zaskakoval“ a robí veci, ktoré by mal robiť predovšetkým minister. D. Čaplovič prebral na svoje plecia aj koordináciu využívania dvoch operačných programov, ktoré sú kľúčové pre budovanie znalostnej spoločnosti. Môžeme len dúfať, že bude mať dostatočnú politickú silu, aby sa mu to aj podarilo. Od deklarácie k uskutočneniu bude pri využívaní eurofondov ďaleko, o čom sme sa mali možnosť presvedčiť v minulosti. A to je dosť veľké riziko. Efektívne využitie štrukturálnych fondov totiž môže vo veľkej miere nahradiť nedostatok peňazí zo štátneho rozpočtu. Najlepšie by dokonca bolo, keby ministerstvá už pri zostavovaní svojich kapitol uvažovali, čo zo stanovených cieľov môžu financovať z „európskych peňazí“ a na čo nevyhnutne potrebujú štátny rozpočet. Nie je však isté, že takto uvažovali vždy a všetci. Istotne mysleli na to, aby mali dosť prostriedkov na spolufinancovanie, keďže k európskej pomoci musí čosi pridať aj každá členská krajina. To však nestačí – ak chceme byť úspešní, musíme už pri plánovaní uvažovať o kombinovaní vlastných a cudzích prostriedkov. Kritika opozície sa tak môže minúť s účinkom. To, že na školstvo a vedu niet dosť peňazí v štátnom rozpočte, ešte nemusí znamenať, že nám budú financie chýbať. Práve toto sú totiž oblasti, na ktoré Európska únia vyčleňuje rozhodujúce prostriedky – miliardy, lenže nie v korunách, ale v eurách. Nejde pritom len o štrukturálne fondy: vzdelávacie a vedecko-výskumné inštitúcie v bratislavskom kraji z nich veľa mať nebudú. Nemožno zabúdať napríklad na komunitárne programy a ďalšie podobné zdroje EÚ. To všetko sú možnosti, ako nahradiť nedostatočné financovanie zo štátneho rozpočtu. Miliardy, aké už nebudú Štátny rozpočet preto v tomto volebnom období nemožno posudzovať odtrhnuto od unikátnych možností, ktoré nám poskytujú európske finančné mechanizmy. Naopak, spoliehať sa len na štátny rozpočet je čosi, čo si v dnešnej dobe zaslúži kritiku. V najbližších siedmich rokoch budeme mať z EÚ k dispozícii zdroje v takej výške, aká sa už nikdy nebude opakovať. Opozícia by mala sledovať a kritizovať, ak ich nevyužijeme alebo ich využijeme zle, neefektívne, ak ich vláda nebude rozumne kombinovať s vlastnými zdrojmi. Samozrejme, toto si bude z oboch strán – výkonnej i kontrolujúcej – vyžadovať oveľa viac roboty, než očami „preletieť“ kapitoly štátneho rozpočtu. Jeho navrhovaná podoba nie je ideálna a je jej čo vyčítať aj vzhľadom na plnenie programového vyhlásenia vlády. Lenže ak opozícia práve v súvislosti s rozpočtom upozorňuje, že deklarovanie čohokoľvek nestačí, mala by tak pristupovať aj k návrhu štátneho rozpočtu. Dôležitá bude realita. Autor je ekonomický novinár
