úvahy o slovách

Neón v korunách borovíc Svet vznikajúci na základe pôsobenia hmoty, všetky formy majú pôvod v materiálnom vývoji, vesmírny prach večný a nekonečný. Časovosť rozprestierajúca sa pred vznikom myšlienky. Kto stvoril svetlo? O tom, čo existuje večne a nemá tvorcu, môžeme predpokladať, že to, čo bolo prvotné, pokračovalo v tvorení. Z anorganického sa vyvinul organizmus, nepoznáme to, čo je večné, nemáme istotu, že pred anorganickým nebolo nič iné. Vedomie sa vyvinulo z materiálnych foriem, ktovie, čo bolo pred materiálnymi formami, možno prvotné pôsobenie ducha, možnože vývoj je ustavičná alternácia ducha a hmotného, najprv jedno a potom vznikanie druhého, vytváranie ďalšej hmoty. Riešiš základné problémy, hmota ostáva, vesmírny prach by si chcel považovať za dôkaz, analogické vznikanie ducha. Kameň, hmota bez ducha sa považuje za príčinu, možno aj duch existuje bez hmoty? Z anorganického vznikla telesnosť, dokonalejšia forma hmoty, zatiaľ čo duša vo vzťahu k duchu nedosahuje väčšiu dokonalosť. Ľudský duch hľadá svoje žriedla, za tým nasleduje pád do vĺn osudu, úplné odovzdanie, prebudenie vo svete chladných tieňov, čas rozkvital v stromoch, zelená halúzka obetných piesní a mládežníckych organizácií. Niekto zabudol zavrieť spoločné dvere, stmavla pahreba z lístia, počuješ hučanie okolo nič netušiacej obete, spotený dych, sklo s vyschnutou žiarou v horalských údoliach. Úvaha o pôvode uprostred dávnych myšlienok na zabudnuté dvere a rozptýlenie v rekreačnej oblasti, to je už prežité, žiariaca katedrála leta, neón v korunách borovíc osvetľuje drsnú lúku, to svetlo pretrváva. Oheň v koreňoch stromov Plachosť, s akou sa približujeme k nevyhnutnému, emotivita sa stáva príčinou nedokonalého, spôsoby sa menia a hynú, mení sa idea výrazu, nič, čo bolo v mladosti slabé, nemôže sa stať úplne silným. Dobro sa prejavuje v zániku, nie je v nás ani mimo nás, je súčasťou nadprirodzeného, schopnosť obetovať sa, vytvárať idey, veriť je len vyšší stupeň poznania, ostávame vždy na tom istom mieste, z ktorého sme vychádzali , egoizmus vlastného šťastia, existujú len pocity, čas, ktorý prichádza na konci svojich myšlienok, idey nepodliehajú vývoju, konanie podľa zákona zapísané v srdciach, telo hľadá svoje cesty, oheň v koreňoch stromov, molekuly sa vznietia, premena atómov medzi duchom a naším úsilím. Predstavme si bytosti žijúce v dvojrozmernom priestore, vchádzať do seba samého, vzájomné prelievanie šťastných chvíľ, vznášať sa nad vlastným dychom, márne sú všetky úsilia ducha. Súboje slov, niečo medzi nami a živočíšnou podstatou, sila ukrytá v nehybnosti, zmiznutie zdanlivo logických konštánt, znak je to, čo je na symbole zmyslovo vnímateľné, zostali výkriky, zvieracie zvuky po dobytí prázdna, v pazúroch posledného člena tlupy v zanikajúcom spoločenstve. Nič sa nekončí v nehybnom bode, čo sa rozštiepi na milióny drobných čiastočiek, z ktorých každá má vlastné planéty, vesmírny svet, bytie sa opakuje, z vecí sa vytvára schéma. Púpavové listy klíčiace na betónovom chodníku, drsná lúka v rekreačnej oblasti, nádej, čo je to nádej -že všetko sa raz skončí, všetko dobre dopadne. Zelené lístky na betónovom chodníku, jeseň už vpletá suché konáriky augustovým láskam do vlasov, vietor narieka v brezovom lístí, láska nás privádza k poznaniu v procese človeka, všetko ubieha v pomalom stereotype dní. Výpoveď upevňuje jednotu Do svojich stôp sme zakódovali tvar a myšlienku, častice blúdiaceho sveta, šťastie bez pochybnosti, vedieť sa zdôveriť a nezabudnúť. Výpoveď upevňuje jednotu, šťastie neexistuje, existuje len pocit radosti, kontrola našich možností, kto má odvahu vypovedať svoje veci, svoje intímne súcno, odhalené bytie, svetlo preniká korunami stromov, slnečný lúč sa dotýka Tvojich zreničiek, hra s krivkami a líniami. Vír myšlienok rozviruje pokojnú hladinu citov, výpoveď upevňuje jednotu, viac sa zameriavaš na vonkajšie znaky ako na to, čo je napísané, výpoveď upevňuje poznanie. Nadprirodzené vzniká z prílišného sústredenia. Tajomstvá strácajú svoju silu, niečo, čo sa protiví zmyslom a prírodnej podstate a nerešpektuje zákony, dôkazy uberajú pravde na sile. Poslúchali sme svojich tvorcov, aby sa splnili naše pocity, predstavy, ktoré sme zdedili a odovzdávame ďalej ako žiarivú pochodeň, princípy vzájomnej zraniteľnosti. Pracovitosť bez hľadania nápravy, len vykonané sa stáva hodnotou, bezvýznamné sa považuje za veci hlavné. Uznávame len vyplnené príkazy a povinnosti, a to nás robí necitlivými, ignorujeme bolesti iných, v myšlienkach vyjadrených rôznymi spôsobmi hľadáme záchranu. Odlomená kôra stromov v prachu na horskej ceste, nákladný automobil stúpa do kopca, stráca sa v serpentínach lesa, spomienka na lôžko z chvojiny vetvičiek, na rúbajúce dlane a rozriedený lieh. Šofér zatvára okno, zaprášené sklá zhoršujú viditeľnosť a vetvička na kmeni stromu máva na rozlúčku. Jav má svoju povahu, presvedčenie bez pochybnosti, mäsitá zložka potravy spôsobila zvýšenie inteligencie, zabíjanie a lov ovplyvnili zmohutnenie abstraktnej činnosti, prechod zo stavu snovej neviny do osobnej zodpovednosti a vyjadrenia, do rozlíšenia a objavenia protikladnosti, pud a živočíšne sa premenili na pôžitky a objavovanie citu. Duchovný svet hľadajúci v nás svoju existenciu. Slabnúce vzruchy v letnej búrke Horiaci osud letného vánku, obdobie, keď nerozoznávaš dĺžku, výšku a hĺbku. Vernosť krvi vchádza do života v opačnom poradí, vchádza do večnosti tam, kde má zánik svoju hĺbku, obdobie prežitého, logická súvislosť slov a energia významu. Nesprávne usmernená energia, ako ospravedlníme svoje bytie, slabnúcu vôľu k životu, živý prameň v hlbinách duše, analógiu významov. Nenachádzaš dokonalé, eschatologickú skúsenosť v javiacej sa skutočnosti. Dýchavičnosť miazgy v jarných halúzkach, nevieš vypovedať celú pravdu, a vznikajú nové tvary, predstavy a prázdne slová, spôsoby tohto sveta hynú a pripravuje sa múdrosť vekov. Vesmírne dažde v zániku na iných planétach, vesmírny dážď zanikania. Vzdať sa všetkých dobrých vecí, radostí a uskromniť sa s málom. Počiatočná tma, zamrznuté listy v ľade, v nich pokračuje vesmír a napreduje človek, časové vrstvy tam, kde jeden rok je akoby tisíc našich, retenčný tok našich dní, v mikrosvete nachádzaš nekonečné priestory. Naša nepreniknuteľná skutočnosť, pohyb k myšlienke, previnenie a odpúšťanie. Slovo pravdy, eschatologická skúsenosť, milosť ako ukončenie vývoja, milosť - dar, milosť - schopnosť pravdy a ponaučenia, milosť, v ktorej počuješ hlas a pociťuješ svoju slobodu. Slobodné rozhodnutie, prísnosť, s akou plníme požiadavky a právne predpisy, nariadenia s veľkými písmenami a duša sa spája s radosťou. To je ten nevyčerpateľný priestor, v ňom si myšlienka hľadá svoje cesty, odtlačené kopytá oviec, ľudská substancia, ktorá sa nepýta, a prv, než si položí otázku, koná. Prísnosť a ustavičné zúfanie, približuješ sa a nemôžeš dosiahnuť, trestanie milovaných podľa zákona nie je potrebné, dobro pre toho, kto prosí, nádej do konca všetkých dní. Pravá známosť, vedomie vlastnej bezúhonnosti , jav, ktorý neobsahuje v sebe protiklady, možno je ním retenčný tok vedomí, slabnúce vzruchy v letnej búrke. Uschnuté kôpky sena, starena v roztrhanej zástere náhliaca sa s hrabľami v rukách, atmosféra vychladnutých šporákov s úzkosťou oltára a bielobou stredovekých múrov. To, čo bolo navracia sa do myslí ako prežité, meniace sa v závislosti od miesta a okolností. Vstúpiť do hmoty rôznymi spôsobmi Všetci sa spreneverujeme a stávame napoly neužitočnými, posvätné plamene kultu sa rozpadávajú pod nohami, ako vznikol oheň? Bolesť vchádzajúca do nás každým neurónom, všetko sa divie a rúti k horšiemu, vznieti sa nadpolovičná väčšina vesmírneho času v tkanivách rastlín, smútok zostane v duši. Ó, plač topoľov, uschnuté lístie s kvapkami rosy v pohári, ó, plač topoľov, slzy stekajú po prevlhnutej kôre, ostáva ticho medzi bielobou a múrom, ostáva ticho, pavučina v starom vozni. Metamorfózy genetického základu, vo svojom vnútri s radosťou súhlasím, kliny pohanstva na posvätnom vínnom kmeni, na posvätnom, nepoškvrnenom tele tvojej nevesty. Poslúchali sme starších, aby sa splnili naše pocity, prirodzenosť v nás vyvoláva úctu, neha skrehnutá v ľade, vesmír pokračuje v krvavých dlaniach, neha skrehnutá v ľade, v tmách prapočiatku, pohľad v pohári vína. Zvuky, chcel by si spoznať všetky tie zvuky, ktoré sa dotkli kamenného jadra, jazyky stáročí, všetko to, čo sa odohralo v jeho blízkosti, čo sa ho dotklo a bolo spojené s prejavmi života, v jeho hmote sa mohli nahromadiť dotyky živočíšneho a žijúceho, uchovať zárodky duchovna na rôznych vývojových stupňoch. Možno, podobne ako iná hmota dokáže uchovávať zvuky a deje vo svojom vnútri, hmota bez ducha. Vstúpiť do hmoty rôznymi spôsobmi, objaviť pohyb atómu, archeologické počiatky duševných pohybov. Predávame štafetu pokolení, planéta zelených listov a plodnosti, liaheň ďalších utrpení, šikmá plocha neistej existencie, tá istá známosť pretrvávajúca v prítomnej pravde. Vstúpiť do kameňa, objaviť odkazy, príbehy zaznamenané pre naše lepšie prežitie, vstúpiť rôznymi spôsobmi, spoznať myslenie vekov v kamenných jadrách, hľadáš, a nemôžeš nájsť, túžiš po ďalšom bytí a večnosti, a nemôžeš nasýtiť dušu. Jednoduchý um túžiaci po nehe a plnosti, inšpirácia a tvorivý počin ovplyvňujúci remeselnosť, rutina je jednou zo zložiek nápaditosti. Záhadná sila, ktorá predlžuje let divých husí, všetko má svoj čas, nemenné zákony večného, keď sa spreneverujeme a vstupujeme do kameňa. Autor je publicista