Lakmusový papierik tolerancie
Senel Paz Martínez, kubánsky spisovateľ, scenárista, dramatik a novinár Narodil sa vo Fomento v provincii Sancti Spíritus na Kube v roku 1950 a vyštudoval žurnalistiku na Havanskej univerzite. Za svoju tvorbu bol viackrát odmenený domácimi i zahraničnými literárnymi a filmovými cenami. Je autorom poviedky Vlk, les a nový človek, ktorú po celom svete preslávil film Jahody a čokoláda (slovenský preklad poviedky vyšiel v Revue svetovej literatúry 4/2006). Príbeh priateľstva homosexuálneho intelektuála Diega a vidieckeho revolucionára Davida v Havane 70-tych rokov však nie je len dobovým obrazom reálne socialistickej Kuby, svojou nadčasovou témou nastavuje zrkadlo aj našej súčasnej spoločnosti. Senel Paz žije a pracuje v Havane. Považujete sa za novinára, spisovateľa alebo scenáristu? – Som spisovateľ, rozprávač a scenárista, ale nie novinár. Študoval som žurnalistiku, ale nemôžem sa považovať za novinára. Štúdium mi slúžilo ako nástroj, chodníček na hľadanie iných smerov. Žurnalistika mi dala mnohé, ale nemyslím si, že by som v nej bol dobrý. Azda najväčším prejavom mojej úcty voči novinárskej profesii je to, že ju rád prenechám iným. Prečo sa vo vašich dielach opätovne objavuje postava vidieckej starej mamy? – Vo svojich príbehoch síce rozprávam o jednej starej mame, ale v skutočnosti sú dve. Prototyp mojej postavy vznikol zlúčením vlastností obidvoch mojich starých mám. To, že som vyrastal na vidieku v spoločnosti dvoch mne blízkych bytostí, považujem za osobnú prednosť. V tých horách sme nemali rádio ani televíziu a ľudia sa preto celkom bežne stretávali doma, sedávali v kruhu okolo rozprávača a až do svitania počúvali príbehy. Rodiny, ktoré nemali ani jedného dobrého rozprávača, boli stratené a ich život bol o to ťažší. Stará matka z otcovej strany bola prakticky analfabetka, zato však vynikajúca rozprávačka príbehov. Inšpiráciu čerpala z udalostí svojho života a často im prisudzovala fantastický rozmer, s oslňujúcou schopnosťou dramatickej výstavby. Stará mama z matkinej strany mala takisto obrovský dar improvizácie a jej príbehy tiež čerpali z každodennosti života, hoci jednotlivé historky sa medzi sebou často posplietali a poslucháč sa v nich nakoniec celkom stratil. Ako je možné, že prostredie kultúre natoľko neústretové, akým je drsný vidiek, sa v mnohých prípadoch stáva prameňom nevyčerpateľnej inšpirácie? – Detstvo v človeku zanechá stopu na celý život. Hoci život na vidieku bol naozaj ťažký a plný hladu, v tom mori biedy boli vždy dve svetlé miesta: moja rodina a krajina, v ktorej som vyrastal. Narodil som sa vo Fomente, ktorého okolie pripomínalo zelené more, chrbty pohoria Escambray brázdili povozníci a štíty na vrchole splývali s oblakmi. Putá v našej rodine príkro kontrastovali s úrovňou nášho života, no pomáhali nám povzniesť sa nad všetku biedu. Spomínam si, že keď som začal študovať, moji spolužiaci sa sťažovali na stravu v jedálni, no mne všetko chutilo, pretože som mohol jesť každý deň a navyše som ochutnal jedlá, ktoré som predtým nepoznal. Drsný život v horách ma skrátka poznačil na celý život. Do akej miery vás ovplyvnila kubánska próza 60-tych rokov? – Som spisovateľ, ktorý vyrastal pod vplyvom spisovateľov predchádzajúcej generácie, a to nielen kubánskych, ale aj mnohých iných latinskoamerických tvorcov. Veľmi som ich obdivoval, pretože v ich tvorbe dominovala pôda. Ohromne si napríklad vážim diela Juana Rulfa, Onelia Jorgeho Cardosu, ale aj niektorých mladších, napríklad Reinalda Arenasa. To sú pre mňa kľúčové osobnosti. Na základe diela spisovateľov 60-tych rokov som si vybudoval svoj vlastný literárny svet. I keď musím povedať, že moja próza vzniká väčšmi z potreby ako z inšpirácie inými dielami; vďaka tomu sa mi podarilo vyšliapať si vlastnú cestu literárneho vyjadrovania, hoci hrdo a otvorene uznávam všetko, čo som zdedil od iných. Aké sú vaše kritériá na kubánsku literatúru 60-tych rokov, ktorú na jednej strane veľmi vynášajú, inokedy, naopak, zaznávajú? – Kubánska próza 60-tych rokov sa veľmi často interpretuje iba ako obraz vynárajúceho sa sociálneho a revolučného ideálu. Ale v tom období vznikli aj iné pozoruhodné diela, napríkad Tri smutné tigre od Guillerma Cabreru Infanteho, Celestino pred úsvitom od Reinalda Arenasa, Raj od José Lezamu Limu či Storočie svetiel od Aleja Carpentiera. V týchto dielach, ktoré svojím spôsobom takisto podporovali revolučné myšlienky, môžeme objaviť skvosty ako Bertillón 166 od Solera Puiga, ktoré sa pri rozličných príležitostiach opakovane podceňuje, a hoci v sebe nesie stopy autora – nováčika, rozhodne nie je schematické ani úslužné. Vo všeobecnosti tieto texty nedosahujú estetickú dokonalosť, rozhodne sa však zmocnili tém, ktoré predchádzajúce literárne generácie obchádzali. V poslednom období sa na Kube oficiálne uznala existencia tzv. sivého obdobia, ktoré vládlo kultúrnej politike Kuby v 70-tych rokoch. Myslíte si, že tá politika naplnila ideologický zámer, ktorý sledovala, alebo ako tvrdia iní, dosiahla opačný efekt? – Myslím si, že prevládajúce kritériá kultúrnej politiky napokon odhalili svoju chybnú podstatu, aspoň pokiaľ ide o vzťah umenia a revolúcie. Toto obdobie by sme mali analyzovať ako svedectvo o vnútornom napätí celého radikálneho spoločenského procesu. Niet pochýb o tom, že v literatúre išlo o sivé obdobie, ale zároveň sa dokázala pevnosť a podstata spoločenských zmien. Nikto nás nezmenil zvonka, naopak, situáciu napokon zmenili naši vlastní intelektuáli a politici. Tým obdobím by sme sa mali zaoberať hĺbkovejšie a nevnímať ho len ako večnú traumu, ako niečo večne frustrujúce. Aký je hlavný prínos spisovateľov vašej generácie pre kubánsku literatúru? – Moju generáciu vytvárajú výrazní prozaici, akými sú López Sacha, Reinaldo Montero, Arturo Arango, Leonardo Padura, Abel Prieto, Mejides... Títo spisovatelia definitívne nespálili mosty medzi tými, ktorí im predchádzali, naopak, prechádzajú mostom hľadajúcim kontinuitu medzi jednotlivými obdobiami. V diele predchádzajúcej generácie, ktorá sa stala obeťou najväčších nepochopení, sme hľadali najprínosnejšie prvky a pokúšali sme sa ich rehabilitovať, pretože sme cítili, že ich vo vlastnom záujme potrebujeme. Mohli by ste priblížiť váš postoj k literatúre, ktorý niektorí nazývajú „literatúrou diaspóry“? – Myslím, že kategória „literatúra diaspóry“ sa väčšmi vzťahuje na autorov ako na samotnú literatúru. Najvýznamnejšie diela týchto spisovateľov vznikli ešte na ostrove. Najlepšie knihy Cabreru Infanteho, Novása Calvu, Montenegra, Labradora Ruiza sa zrodili ešte skôr, ako ich autori opustili fyzický priestor našej ostrovnej reality. A to vyvoláva istú frustráciu, prázdno... Politické postoje obidvoch strán boli niekedy vyslovene nešťastné. Mnohí tvorcovia nikdy neprevýšili dielo, ktoré vzniklo ešte na Kube. Vzťah umelca s prostredím je životne dôležitý pre jeho tvorbu a skutočné puto sa diaľkou takmer vždy pretrháva. Väčšina diel, ktoré vznikli v cudzine a dajú sa podľa istých kritérií považovať za kubánsku literatúru, je poznačená viac nostalgiou ako skutočným duchom ostrova. Proti nostalgii bojujú vytváraním „inej“ Kuby. V tejto traumatickej perspektíve nedozrela literatúra odrážajúca našu skutočnú situáciu, pretože vo Švédsku môžu vyrásť dobrí Švédi, v Španielsku veľmi dobrí Španieli, ale len tu kubánski spisovatelia. Niektorí autori odchádzajú z našej krajiny veľmi mladí a ich obzor sa tým veľmi zužuje, subjektivizuje. Iní sa väčšmi ako literatúrou preslávili svojimi politickými postojmi. Do akej miery mal na vašu tvorbu vplyv Reinaldo Arenas? – Reinaldo je pre mňa veľmi dôležitý spisovateľ. Medzi nami existuje viac súladu ako ovplyvnenia. Keď porovnáte našu ranú tvorbu, nájdete v nej mnohé podobnosti, pokiaľ ide o rodinné vzťahy, drsné prostredie či pohľad na minulosť. To, čo píšem ja, vychádza z vlastných skúseností a nie z kníh. S Reinaldom sa stotožňujem v pohľade na naše detstvo, vnemy, prírodné prostredie. Vďaka tomu sú naše literárne svety až po istý bod totožné. Od neho vyššie sa každý uberá svojím smerom. Dosahujeme osobité štylistické a konceptuálne definície. Jeho posledné texty nemajú s mojimi vôbec nič spoločné. Takisto sa nestotožňujem s postojom, aký Reinaldo zaujal k životu, s jeho frustráciou, s jeho zlobou a zatrpknutosťou. V tomto ohľade sme svojimi pravými opakmi. Máte kubánskych priateľov aj v Miami? Čo vám hovoria? Ako vás vnímajú? – Z každého rožka troška, rovnako ako na Kube. Stretnem sa tam s dogmatikom, ktorý všetko vidí len čierno-bielo a možno je poznačený zatrpknutím, ale stretnem tam aj uvážlivých a citlivých ľudí s vôľou na dialóg. Ste scenárista najvýznamnejších kubánskych filmov súčasnosti. Niektorí odborníci sa domnievajú, že kubánska kinematografia deväťdesiatych rokov a začiatku druhého tisícročia upadla do klišé. – Áno. Veľa ľudí, a medzi nimi aj ja, sa domnieva, že dôvodom sú koprodukcie. Oveľa kubánskejšie boli vtedy, keď sme ich robievali sami a bojovali sme s cenzúrou. Bolo to silné, autentické a oveľa angažovanejšie kino. Dnes sa robia filmy, ktoré sa chcú len dobre predať a byť ľahko prijaté v zahraničí. Vaša poviedka Vlk, les a nový človek sa vo svete preslávila vďaka filmu Jahody a čokoláda, ktorého režisér bol Tomás Gutiérrez Alea. Väčšina kritikov ho hodnotí ako výpoveď o neznášanlivosti voči homosexualite na Kube. Ako ju vnímate vy? – Ja by som nepovedal, že hlavnou témou je homosexualita, ale netolerancia. Ide mi hlavne o poukázanie na ľudskú odlišnosť. Len na základe rešpektovania odlišnosti iných sa z nás stávajú dobrí alebo zlí ľudia. Film aj pôvodná poviedka chcú vyjadriť, že najväčším nepriateľom spoločnosti je vždy vnútorná neznášanlivosť. Averzia voči homosexualite predsa nepatrí medzi kubánske špecifiká. Aký je na Kube vzťah k homosexualite? – Na Kube sme prežili veľmi zmätené a pochmúrne obdobie dvoch či troch rokov veľmi krutej perzekúcie homosexuálov. Vojenská služba v pracovných táboroch mala homosexuálov „vyliečiť“ z homosexuality a spraviť z nich „chlapov“. Je pravda, že taký prístup vyplýval jednak z veľmi ohrozenej politickej nezávislosti Kuby, jednak z hlboko zakoreneného mačizmu a jednak z univerzálnych predsudkov voči homosexuálom. Mnohé sa zmenilo vďaka protestom intelektuálov. A treba povedať, že kubánska spoločnosť je v tomto smere za posledné desaťročia čoraz slobodnejšia. Ako sa staviate k rozčarovaniu z revolúcie? – Je to veľmi komplexná situácia, pretože ak historicky analyzujeme kubánsku revolúciu, zistíme, že mnoho vecí sa vyvinulo a vyvíja dobrým smerom. Podobne je to s pojmom „cenzúra“. Jedinou väzbou režimu na kultúru zďaleka nie je cenzúra. Na Kube sa píše vynikajúca literatúra, existuje skvelé výtvarné umenie, máme jedinečných hudobníkov a tanečníkov a dokonca aj kubánska kinematografia je pri všetkých problémoch oveľa kritickejšia ako napríklad španielska alebo mexická. Tak, ako som to vyjadril v postave Davida v Jahodách a čokoláde, myslím, že je dôležité nevzdať sa myšlienok revolúcie, ale pochopiť, že spoločenské zmeny prichádzajú postupne a že „novými ľuďmi“ nebudeme my ani naše deti. Dôležitejšie ako bojovať proti vonkajšiemu nepriateľovi je bojovať s vlastnými neduhmi. Ide o ustavičný proces pripodobniteľný k príbehu Krista, ktorého ideály sme nedosiahli ani po dvoch tisícročiach kresťanstva. Aby sa človek správal etickejšie, nedokáže za deň zmeniť žiadna revolúcia ani politik. Režisér Tomás Gutiérrez Alea hovoril, že scenár socializmu je veľmi správny, chybným je len scénické spracovanie. Neprestajný tlak na Kubu spôsobil, že sa naša spoločnosť uzavrela voči kritike zvnútra. Revolúcia sa nevyvíjala na základe pochybností, kritiky a sebareflexie samej seba. Nedôvera voči vonkajšiemu svetu spôsobila, že sa sústredila viac na prežitie ako na život. Za čo revolúcii osobne vďačíte? – Veľmi mi pomohli nové všeobecné možnosti, potom už všetko záviselo len odo mňa. Pochádzam z chudobnej rodiny a bol som v nej prvý, kto študoval. Nakoniec som sa stal učiteľom vlastnej matky, ktorá bola, rovnako ako jej rodičia, analfabetka. Ináč som zvýhodnený nebol. Ilúzie som však stále nestratil. V našej krajine vzniklo mnoho skvelých projektov, máme veľa talentovaných ľudí. Chceli sme budovať socializmus, no zatiaľ čo nám druhí priväzovali na nohu olovenú guľu, na druhú sme si ju priväzovali sami. Kubánskej revolúcii sa najväčšmi vyčíta nesloboda. – Ľudia sú unavení, pretože mnohé úspechy sa stále vznášajú len v abstraktnej rovine. Mnohé neobratné kroky slobode skôr bránili namiesto toho, aby ju podporovali. Ale ako tvorca som sa vždy cítil slobodný a nemyslím si, že som niekedy musel robiť ústupky. Vytvoril som si vlastný príbeh o vnútornej slobode. Na Kube je to tradícia trvajúca niekoľko storočí. Vraciam sa k svojim starým mamám, ktoré nad bezútešnosťou víťazili príbehmi, ku kubánskej literatúre 19. storočia, ktorej hlavným hrdinom je, podobne ako v orientálnych rozprávkach, tvorivý duch rozprávača príbehov. Vďaka nemu sme si uchovali vnútornú slobodu a stali sme odolnejší voči realite. Ako vidíte budúcnosť Kuby v súvislosti so zdravotným stavom Fidela Castra? – Reflexia prebieha už viac ako desaťročie a myslím si, alebo dúfam, že v budúcnosti bude pokračovať. Sme to dlžní jednak sebe, jednak tým, ktorí z nás čerpajú morálnu silu. Z medzinárodného hľadiska by bolo katastrofou, keby sa z toho, čo Kuba znamená pre povznesenie celej Latinskej Ameriky, stala frustrácia. Rozhovor Maríe Luisy Blanco (El país, 19. 2. 2007) a Miguela Ángela Valdésa Lizana (Escambray, 28. 11. 2007) preložila a upravila Silvia Ruppeldtová. Krátené.
