Slovenské Fetišistky alebo

Začnime po poriadku. V Štúdiu novej budovy Slovenského národného divadla mala 12. januára 2008 premiéru hra Fetišistky ocenená v súťaži Dráma 2005. Jej autorku Ivetu Horváthovú pozná verejnosť viac pod menom Iveta Škripková a vyše dvoch desaťročí ju zaraďuje k produkciám súboru banskobystrického bábkového divadla. V strede jej záujmu nie sú bábky, hoci neraz to tak vyzerá. Škripkovú zaujímajú ženy, ich postavenie, schopnosť vymaniť sa z istého rodového klišé. Jej divadelné produkcie znásobujú rozdielnosti v správaní ženských a mužských osobností. A to neraz aj za cenu zjednodušenia i plytkejšieho pohľadu na ženy, ktoré sa často stávajú bábkami nielen v rukách opačného pohlavia, ale aj v zrkadlovom obraze vlastného ja. Slovenské národné divadlo charakterizuje Fetišistky na svojej webovej stránke takto: „Prudko súčasná slovenská story o lokálnej mediálnej hviezde s globálnym imidžom. Čo je viac? Fetiš alebo láska?“ Ťažká odpoveď. Žiadalo by sa doplniť, či v živote a či v divadle. Slová, slová, slová sa rinú z javiska, ale ich obsah sa na povrch vydiera veľmi pomaly. V prvej časti sa divák dozvedá málo. Základný model úspešnej herečky veľkého sveta: Ona, slávna, starnúca, hoci jej telo ešte vždy stojí za hriech. Má mnoho negatívnych vlastností (ako každý z nás), najmä schopnosť prostredníctvom peňazí a rôznych iných väzieb ovládať iných. V submisívnom postavení vedľa tejto slovenskej Maryly stojí Soňa – žena pre všetko. Partnerka žijúca v tieni Maryly. Žena, ktorá svoje depresie z postavenia tej druhej lieči jedlom a alkoholom. Žena, čo je ešte tiež krásna, len sa „tak nenosí“. Ani oblečením, ani držaním tela. Verí skôr kartám a usadeninám z kávy. A hlas muža-režiséra, ktorý máva nielen so slovenskou „Marylin“, ale aj s jej „manažérkou“ a partnerkou Soňou. Kto neodíde cez prestávku domov a vydrží, dočká sa trochu dramatickejšej situácie. Dozvie sa, že Maryla mala sestru Dittu, manekýnku, ktorá neuniesla tvrdý život umelkyne a dva roky po narodení dcéry si vzala život. Maryla a Soňa (ktorá v určitých situáciách vystupuje aj ako Dittina sestra) vychovali z jej dcéry Michaely rebelantku, ktorá všetko má a vari preto sa vzpiera životu starnúcich tiet. Vyvrcholenie „príbehu“ nastáva v situácii, keď sa dozvie, že „matkin“, t. j. Marylin „neposlušný“ partner režisér Jediný, s ktorým sa chcela vyspať či sa vyspala (to je nepodstatné), je jej biologický otec. Najzaujímavejší, hoci v konečnom dôsledku lineárny výstup, je Michaelina vzbura v interpretácii Táne Pauhofovej. Spočiatku u oboch žien vyvolá antireakciu a vzápätí si všetky tri padnú do náručia a plačú nad sebou aj nad neúprimným životom žien. Tu niekde sa hra vlastne začína. Všetko pred tým sú pocity a náhodné tiché i hlasné výkriky. Oslava tela V texte je viacero zvláštností, alogickostí, ale to už patrí k súčasnej dráme. Na poldruha hodiny rozpísaný nápad odhalenia neuspokojenej divadelnej a filmovej herečky má okrem fetišu tela, slávy a popierania mužov minimum dramatických zvratov či nosných situácií. Na javisku národného divadla režisérka Soňa Ferancová inscenovala predstavu slávneho sveta slávnej herečky, ktorá miestami vyzerá smiešne, miestami falošne, ale ktorý „zachraňujú“ dve herečky a jeden DJ. Zdena Studenková v postave Maryly odokrýva svet úprimnosti, falše, bezradnosti, vonkajškového lesku. Autorku nezaujíma Marylin talent, túto postavu neobdarila intelektom. Našťastie, Studenková majstrovsky ovláda gesto, mimiku, intonáciu, ľudovo povedané, vie zahrať aj telefónny zoznam. Jej talent sa nezaprie. Výtvarníčka Eva Rácová ju obliekla do elegantných aj sexi šiat, i keď – sexepíl má táto herečka od prírody. Druhým úkazom je Kamila Magálová. Jej Soni navrhla kostymérka neforemné, skoro materské šaty, čím zjednodušila vnútorný konflikt medzi ňou a Marylou. Herečka sa pohráva so (seba)iróniou, odstupom, bravúrne zvládla výstup s prejedaním a rozprávaním plnými ústami. Tretím osviežujúcim prvkom akoby z inej hry bol záverečný hip-hop tanec DJ, ktorý vniesol život na scénu. Prečo zrazu taká premena frustrovaných alkoholičiek a chuť žiť? Téma prevážila nad obsahom Odpozorované a zveličené dialógy zo života (napr. obraz s dablérkami) či part Michaely pôsobia na javisku národného divadla ako dramaturgické rebelanstvo a možno vari ako umelecký program. Poukazujú však na problémy prenosu „zoskenovaného“ života do „umeleckej“ výpovede ako z autorského, tak aj z dramaturgicko-inscenačného hľadiska. Chladná scénografia Rácovej znásobuje faloš vzťahov, kde slovo, gesto a rekvizita sú len doplnkami vonkajších znakov. Tými boli na javisku odložené šaty na vešiakoch, topánky v a na škatuliach, vaňa uprostred zadnej časti javiska symbolizujúca vodu ako živel dávajúci i berúci život. Odtiaľ prichádza a tam sa vracia mŕtva Ditta, ktorá sa zjavuje Soni ako pripomenutie chýb a naivnosti mladosti. Mužské hlasy prosíkajúceho režiséra o – stretnutie? lásku? lokálnej mediálnej hviezdy a nadporučíka polície zostali v rovine popisnosti. Život bez mužov ako frustrácia samých zo seba, zo slávy, z okolia. Žeby? Prečo potom radosť zo záverečného hopkania spolu s DJ, ktorý vniesol na javisko plnokrvný život. Kde a ako sa udiala táto zázračná premena v značkovom športovom oblečení? Ale „prudko súčasná slovenská story“ nechce počuť odpoveď. Tou je programová schválnosť. Smerujúca k textom bez dramatickosti, bez vývinového oblúku. To by dnes nebolo in. In nie je tvoriť pre budúcnosť. In sa vyjadruje, hoci kostrbato, falošne, neúprimne, vonkajškovo, k súčasným témam, akými sú napr. frustrácia žien. Zo starnutia pekných tiel, z nástupu mladších, bez strachu o duchovno, ktoré nie je v móde ukazovať. Činohra SND v antidoskách, akýchsi „divadelných troskách“ poslucháčov VŠMU, na sklonku minulého roka získala antidosku za Čapkovu R.U.R. Iveta Škripková v tejto „súťaži“ zas „objav roka“ za Citovú výchovu hadej ženy, ktorú inscenovala v domovskom divadle v Banskej Bystrici. Tento rok hádam vyhlasovateľov súťaže spojenie SND s touto autorkou neupúta. Veď kto by dal anticenu dobrým herečkám, aj keď v hre plnej bonmotov a miestami síce vtipných, ale prázdnych dialógov. Autorka pracuje v Kabinete divadla a filmu SAV