Sex in the City of Prague

Tento víkend som ostala v Prahe. A včera som mala deň, aký ženám raz za čas odporúčajú ženské časopisy. Ráno som sa išla objednať ku kaderníčke, vo večierke oproti som si nakúpila ovocie, džúsy a čokoládu a deň som strávila prevažne čítaním časopisov určených ženám a pozeraním Sex and the City. Dévédečko mi minulý rok na narodeniny daroval kamarát. Vrátila som sa k nemu po roku a zistila som, že rok je dostatočne dlhé obdobie, aby človek zabudol na zápletky a seriál si užil ako nový. Keďže som si však na väčšinu zápletiek v polovici predsa len spomenula, nemusela som napätím zadržiavať dych (už som vedela, že Mr. Big sa nakoniec zasnúbi s Natashou a nie s Carrie alebo že všetko sa deje o „dve hodiny a štyri Cosmopolitany neskôr“), ostal mi čas zamyslieť sa, aké je posolstvo, ktoré ženy z takýchto zdrojov (Sex and the City a ženské časopisy) dostávajú a čo to s nimi – s nami – robí. Keď si teraz pomyslíte, že „ak pozerám Sex and the City a čítam Cosmopolitan/Elle/Evu a pod., tak mi treba“, lebo intelektuálky s rozhľadom čítajú Simone de Beauvoir, máte na jednej strane asi pravdu. Problém však je, že čítanie takýchto časopisov patrí k vývinu dievčaťa/ženy a nedá sa mu vyhnúť podobne, ako sa prakticky nedá vyhnúť tomu, aby deti začali pozerať televízor. Iste, množstvo informácii, ktoré z takýchto zdrojov – televízie aj časopisov – preberieme, je individuálne, ale ich vplyvu na seba sa nevyhneme. Návod na život Terminus technicus „ženské časopisy“ používam v tomto texte na označenie lifestylových časopisov určených ženám – od Cosmopolitan a Elle po Evu a Rebeccu – vynímajúc časopisy tematické: Vyšívanie krížikovým stehom, Najlepšie vianočné recepty alebo Bábätko, ktorých cieľovou skupinou sú síce tiež ženy, ale ktoré majú ženám poskytnúť konkrétne informácie v istej životnej oblasti – vyšívanie, varenie, starostlivosť o dieťatko. Proti nim nič nenamietam, ak sa o dané oblasti zaujímate, zvyčajne v nich nájdete, čo hľadáte. Zmysel „ženských – lifestylových – časopisov“ je, na rozdiel od toho, oveľa vágnejší. Nie je ľahké v krátkosti povedať, aké informácie (žijeme predsa v dobe informácií!) majú ženám prinášať. Ako ich dlhoročná čitateľka však mám ich obsah viac-menej zmapovaný. Ženské časopisy vám poradia, ako zaujať muža a popliesť mu hlavu, keď už ste mu ju poplietli, ako zabezpečiť, aby mu to vydržalo a aby hneď po prvej spoločne strávenej noci neušiel, a keď už ste to zvládli potiaľ, ako ho doviesť k rozhodnutiu požiadať vás o ruku, vziať si vás a mať s vami dieťa. (Tým sa to však končí. Po zvládnutí tohto „levelu“ sa zrejme stávate čitateľkou Vzorov na krížikové vyšívanie, Najlepších vianočných receptov a Bábätka). Samozrejme, vyskytujú sa aj články o tom, ako schudnúť a ostať chudá, ako sa obliekať, akú kozmetiku používať a ako byť dobrá milenka, ale vždy ide viac-menej o to, ako schudnúť/obliecť sa/nakrémovať sa/milovať sa, aby ste – poplietli mužovi hlavu, aby – mu to vydržalo a aby – si vás nakoniec vzal. Vyplýva z toho nielen to, že centrom životného záujmu žien sú muži (čo ani nepopieram), ale zároveň, že ženy sa musia naučiť rôzne stratégie, ako s mužmi zaobchádzať, ako sa v ich spoločnosti správať. Keďže časopisy si kladú za cieľ vychovávať sebavedomé ženy, ktoré poznajú svoju hodnotu, verné odkazu Simone de Beauvoir uverejnia občas článok pod hlavičkou fun fearless female o žene, ktorá sa nebála vystúpiť zo stereotypu, opustiť zabehané predstavy a napríklad zo zamestnankyne banky sa stala cvičiteľkou jogy. Pre naozaj emancipovanejšie uzatvára obsahový repertoár článok o nákupoch v lepšom prípade v Ríme, v horšom v Tokiu. Sex and the City je na prvý pohľad o niečo revolučnejší. Mať napríklad kamaráta homosexuála sa tam nehodnotí ako najväčšia avantgarda. (Podobne ako v slovenských ženských časopisoch, kde sa majú čitateľky v rôznych „zakázaných stránkach“ a ich variantoch zbaviť predsudkov a dočítať sa bez cenzúry o rôznych prelomových intímnych informáciách a kde si ako najpikantnejší príbeh prečítate, ako Monika prišla na to, že jej spolubývajúci je homosexuál a podobne.) Avšak „posolstvo“, ktoré z neho diváčky dostanú, je napriek manhattanským reáliám zhodné s posolstvom Evy a Rebeccy. Návod na hru Prvým a základným mužsko-ženským pravidlom sprostredkovaným týmito časopismi je, že žena musí byť tajomná a nedostupná a dať tak príležitosť mužovi, aby ju dobýjal. Dajme tomu, že na tom niečo je, dajme tomu, že by sme to dokázali nielen kultúrne, ale aj evolučne. (Evolučné teórie sú však ako náboženstvo, dá sa nimi dokázať takmer hocičo.) Ideálom by bolo, aby žena bola prirodzene samostatná, prirodzene od muža nezávislá, s vlastným svetom a s vlastnými záujmami a aby tak prirodzene vznikla situácia, v ktorej je žena relatívne nedostupná a muž sa naozaj musí pokúsiť ju nejako „dobyť“. Teda napríklad žene-lekárke telefonuje večer nápadník, či by s ním nešla do kina. Žena by rada išla, ale má dnes službu, preto musí schôdzku odmietnuť. Muž získa pocit, že sa usiluje o nezávislú inteligentnú ženu, a jeho záujem vzrastie. Model ženských časopisov je však celkom iný. Ženy, ako ich tieto časopisy predstavujú, totiž V SKUTOČNOSTI nijaký iný záujem ako mužov nemajú, ale musia usilovne a veľmi prácne predstierať, že to tak nie je. Žena v podaní ženského časopisu nerobí od rána do večera nič iné, len čaká na telefonát od muža, mobil nevypína ani v noci a ani na porade, je ochotná kedykoľvek sa zdvihnúť a ísť na schôdzku aj o druhej ráno. Ale pretože toto je podľa ženských časopisov základná chyba, musí vymýšľať stratégie, ako svoju nástojčivosť zastrieť. Telefón napríklad dvíhať až po štvrtom zazvonení, resp. raz za čas nezdvihnúť vôbec, keď sa dohovára termín schôdzky, vždy povedať: Počkaj, musím sa pozrieť do diára, potom povedať, že práve v utorok večer už má niečo súrne dohodnuté (najlepšie však nepovedať čo, aby vzniklo ešte väčšie napätie), potom súhlasiť napríklad so stredou večerom, ale v stredu na obed ešte schôdzku odrieknuť a čakať, či to nápadníka neprejde a ešte sa ozve. (Axiómou časopisov pritom je, že ho to nielen neprejde, ale jeho záujem ešte vzrastie.) V skutočnosti však táto žena podľa ženského časopisu od pondelka do nedele nerobí nič iné, len sa pokúša prečkať čas do schôdzky. Vysedáva s kamarátkami (a rozpráva sa s nimi – o čom inom? – o mužoch) a na kaviarenskom stolíku má stále položený mobil, ktorý však, ak náhodou zazvoní, najprv nezdvihne, na druhýkrát zdvihne po štvrtom zvonení a nakoniec povie, že práve nemôže hovoriť, lebo má dôležité stretnutie. Muž podľa návodu Toto by ešte mohlo byť celkom milé. Veď rôzne medziľudské hry skutočne fungujú (odborníkom na ne bol, napríklad, americký lekár a psychoterapeut Eric Berne, ktorý o nich napísal aj známu knižku Games People Play, v českom preklade Jak si lidé hrají). Bolo by to teda milé, keby ženské časopisy ponúkali rovnaký model mužov. Ženské časopisy však prakticky odmietajú skutočnosť, že aj muž môže byť zo stretnutia so ženou neistý, že sa ho tiež nevie dočkať, že sa tiež musí krotiť, aby žene, ktorá sa mu páči, nepísal esemesku každú hodinu. (Ak ste si už ako žena niekedy na také dobrodružstvo trúfli a s nejakým mužom sa porozprávali, zrejme ste zistili, že aj muži sú občas neistí, vystrašení a bezradní. To sa však v Eve nedočítate.) Muž je podľa nej per definitionem zaneprázdnený, ale naozaj. To znamená, že svoju zaneprázdnenosť trápne nepredstiera. Muž sa aj po vydarenom rande dokáže – naozaj – zahĺbiť do práce a zatelefonovať až o dva dni, kým žena tie dva dni ani nespí, ani neje, len čaká na telefonát. Jedna scéna za všetky: Carrie dostane od Mr. Big-a na narodeniny kyticu červených ruží. Najprv podrobne analyzuje priloženú kartičku (na ktorej je napísané niečo ako Všetko najlepšie), potom obtelefonuje všetky kamarátky, zájde s nimi na kávu, aby to prebrala nielen s každou zvlášť, ale aj so všetkými naraz, a po dlhej prechádzke „niekoľko hodín a niekoľko Cosmopolitanov neskôr“ zatelefonuje Mr. Big-ovi, aby sa mu poďakovala. Mr. Big zdvihne mobil, práve keď sa očividne ponáhľa (muži sa vždy ponáhľajú, keď im ženy telefonujú), prijme poďakovanie a povie, že kvety poslala jeho sekretárka, ktorá si v kalendári všimla Carrine narodeniny. Návod na predstieranie Toto je obraz, ktorý sa ženám predkladá ako „normálny“. Dievčatá začínajú čítať ženské časopisy v puberte (prepracujú sa k nim cez rôzne „light verzie“ s označením girl, za mojich dievčenských čias to bolo Bravo girl, teraz je, myslím, Cosmopolitan girl) a v podstate v tom pokračujú hádam až do okamihu, keď si uvedomia, že pomer informačnej hodnoty a ceny je vyslovene nevýhodný (keďže je v nich prakticky stále to isté). Takto to aspoň bolo so mnou a väčšinou mojich kamarátok. Podstatné však je, že časopisy a ich posolstvá na nich/na nás pôsobia práve v „kritickej“, v „senzitívnej“ fáze, keď si utvárajú/utvárame sebaobraz a obraz sveta, ktorý je potom informáciami, ktoré dostaneme, samozrejme, ovplyvnený. Pre tých, ktorí to chcú mať aj vedecky podložené: Práve Berne zaviedol vo svojej transakčnej analýze termín „posolstvo“ na označenie istej „správy“, ktorú dieťaťu sprostredkujú rodičia a ktorú potom dieťa – neskôr dospelý – celoživotne nosí so sebou a správa sa podľa nej, hoci nevedome. Takéto „posolstvá“ však nemusia pochádzať z rodiny, ale aj z iných zdrojov, napríklad z médií či všeobecnej spoločenskej klímy. Ženské časopisy sprostredkúvajú dievčatám a ženám takéto „posolstvo“: Ženy, ktoré nezaujíma nič iné len muži, strávia život zúfalým čakaním na telefonáty a predstieraním, že nečakajú. Muži majú, naopak, situáciu pevne v rukách, nad ženami majú v tomto zmysle úplnú nadvládu, stisnutím tlačidla na mobile ovládajú ich duševný stav. Návod na „in“ ženskosť Ženy, ktoré žijú, správajú sa a konajú pod vplyvom takéhoto sebaobrazu a posolstva, prakticky nemôžu byť schopné autentickej, prirodzenej medziľudskej interakcie. Ak nejde o nič iné, len predstierať nedostupnosť, resp. zastierať dostupnosť, ak k svojmu partnerovi pristupujem ako malá zraniteľná myška k orlovi, ktorý ma má úplne v moci a v pazúroch, takže sa musím kryť a chrániť, nečudo, že nemôžeme spolu komunikovať na normálnej, medziľudskej úrovni. Muž prakticky nemá možnosť priblížiť sa k žene, lebo aj tá najnevinnejšia veta je odrazená ako potenciálny útok. Dva príklady zo Sex and the City: Miranda: „Akú zmrzlinu máš najradšej?“, Nápadník: „Jahodovú.“ Miranda: „Takú klasickú, to svedčí o tom, že si nudný.“ Alebo: Carrie si podáva ruku s potenciálnym Nápadníkom a ako prvé povie: „Zdá sa mi, že máš medzi prstami blany.“ Čo si má úbohý muž počať, keď nepočuje nič iné, len kŕčovito vtipné cool poznámky, predstieranú ľahostajnosť, fingovaný nezáujem? Bojím sa, že ženy majú podobnými posolstvami natoľko vymyté mozgy, že normálnej interakcie s mužom už nie sú schopné. Nie sú/sme schopné zdvihnúť telefón a povedať, To je skvelé, že voláš. Nie sú/sme viac schopné poslať v noci esemesku Myslím na teba. A neposlať ich pritom osemdesiat. Žena, ktorá podľahne svojim citom a nedokáže ich udržať na uzde, sa totiž podľa ženských časopisov mení na prenasledovateľku, ktorá mužovi vytelefonúva a vypisuje, až si muž musí zmeniť telefónne číslo a bydlisko, nalepiť fúzy a presťahovať sa na iný kontinent. Ako som už povedala, ženské časopisy sa snažia vychovať zo svojich čitateliek funny fearless females. Proklamujú sa ako slobodomyseľné, rúcajúce predsudky, údajne povzbudzujú ženy, aby sa nebáli svojej sexuality a svojej slobody. Tvrdia, že nás, ženy, utláčajú muži, ktorí nám vládnu, viac zarábajú, nemenštruujú, nerodia a nechodia na materskú, a my sa musíme proti tomuto teroru a nadvláde vzbúriť. Pritom ma tie isté časopisy poúčajú, ako prečkať čas po prvej spoločne strávenej noci, kým muž nezavolá, lebo pravidlo je, že žena sa na prvú spoločnú noc odhodlá ako na slepý pokus a len a len muž rozhodne, čo sa stane potom. Kým ženské časopisy sa nás údajne snažia naučiť, ako si pred mužmi ustrážiť sebavedomie, myslím si, že najväčším nepriateľom nášho sebavedomia sú ony sami. Časopisy, ktoré nás majú informovať, ako úspešne komunikovať s mužmi, v skutočnosti vnucujú vzorec správania, ktorý skutočnú komunikáciu v podstate znemožňuje. Ženy, ktoré nimi nasiaknu (a nenasiaknuť nimi je veľmi ťažké), budú síce možno funny a fearless, ale zároveň veľmi, veľmi samy, a to aj keď budú zdieľať domácnosť s monackým princom, ktorého si privábia podľa rád Cosmopolitanu. Autorka je publicistka Medzititulky Slovo