Umenie ma uviedlo do života

Bohumír Bachratý, historik umenia K umeniu a výtvarnej kultúre sa významný slovenský historik umenia PhDr. Bohumír Bachratý, CSc. dostával, ako vraví, pomaly, a vôbec nie jednoducho. „Niekde úplne na začiatku bol môj starý otec vo Voderadoch. Modleník, hudobník i spevák, nesmierne pracovitý človek. Uňho som videl prvú Bibliu a staré, tuším francúzske časopisy s úchvatnými ilustráciami a fotografiami. Cez prázdniny som s ním chodieval do barokového kostola, videl tam maľby, počul organ, a hoci som ani jednému, ani druhému ešte nerozumel, možno práve to ma nakoniec priviedlo k povolaniu historika umenia,“ hovorí dnes jeden z najznámejších kurátorov výstav, autor početných kníh a štúdií o výtvarníkoch a výtvarnom umení a pedagóg, ktorý do dejín umenia dlhé roky zasväcoval študentov na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Otázky hosťovi Slova položila a odpovede spracovala Marta Moravčíková Čo vám dalo výtvarné umenie (ale aj ostatné umenia) okrem toho, že sa ich znalosťou živíte? A prečo ste sa stali historikom umenia, nie „aktívnym“ výtvarníkom? – Po roku 1945 sme už žili v Bratislave vedľa kamenosochárstva, ktoré sa po roku 1949 stalo sídlom sochárskych oddelení novovzniknutej Vysokej školy výtvarných umení, a my sme začínajúcim sochárom stáli ako modely. Na začiatku „vyučka“ sme sa ešte roku 1948 modlili Otčenáš a potom spievali Pieseň práce. Jedným z mojich kamarátov bol Peter-Maco Debnár, ktorý neskôr absolvoval réžiu na Vysokej škole múzických umení a pôsobil aj ako herec. S ním sme vtedy napísali knižku inšpirovanú Rýchlymi šípmi, ktorú sme, neviem prečo, skryli v pivnici tak dobre, až sme ju nakoniec ani my nenašli. Po skončení jedenásťročnej strednej školy ma priťahovalo právo, ale rodičia mali do roku 1948 malý obchodík, čo pre vtedajšie kádrové posudky nebolo bohviečo, takže som rok pracoval ako pomocný robotník (a spolu so mnou aj herec Gustáv Valach, ktorého pre náboženské presvedčenie vyhodili z divadla) v leptárni vtedajších Polygrafických závodov.. Napriek hereckým známostiam ste nezačali študovať divadelné, ale výtvarné umenie... – Zoznámil som sa s maliarom a pedagógom, výborným človekom Pavlom Potočkom, ktorý ma viedol k rozhodnutiu prihlásiť sa na štúdium dejín umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. K našim prvým pedagógom vtedy patrila úžasná pani docentka Alžbeta Güntherová-Mayerová (1905 – 1973), ktorá po roku musela z fakulty odísť. Práve ona nás však učila a naučila vnímať, chápať a žiť v umení ako v historickom jave. Vedela múdro a krásne vyzdvihnúť hĺbky a kvalitu plodnej minulosti. Pristupovala k nej analyticky a citlivo, s úctou i pokorou, ale aj s presvedčením, že práve poznanie minulosti zintenzívňuje súčasnosť a otvára pohľady aj cesty do budúcnosti. Na katedre archeológie, dejín umenia, etnografie a folkloristiky, ktorú viedol chápajúci docent, neskôr akademik Ján Dekan, sa však stále prehlboval môj vzťah k poézii, hudbe aj k archeológii. Robili sme koláže, frotáže, milovali sme inšpiratívne exkurzie po pamiatkach v Čechách a na Morave i na Slovensku. Od roku 1963 som sa vďaka R. Matušíkovi začal zbližovať so súčasným moderným umením a pracovať na svojich prvých textoch. Ešte ako študent som prispel do knihy Nové slovenské výtvarné umenie krátkymi profilmi o viacerých výtvarníkoch. A začalo sa rodiť moje umenovedné vedomie možného aj nutného historického odstupu, ale aj prístupu k dnešku aj k budúcnosti. Vzťah umenovedca k dejinám je jasný. Aký význam má vzťah k umeniu a znalosť dejín – nielen dejín umenia pre bežného človeka? – Cez všeobecné dejiny národa, štátu, Európy, sveta by sme mali poznať aj ich súčasť – dejiny kultúry; literatúry, architektúry, výtvarného umenia, hudby, divadla, filmu. To formuje naše vedomie, dáva nám ľudskú identitu i hrdosť. Ovplyvnilo umenie váš vzťah k hodnotovému systému? – Rozhodne áno a ovplyvnilo ho predovšetkým ono. Dávne tradície filozofie, estetiky, etiky a dejín umenia nám stále odkazujú a zdôrazňujú, že aj v našej dobe je umenie špecifický hodnotový a hodnotiaci jav. Umenie totiž existuje vždy nielen kantovsky „samo o sebe“, ale aj v súvislostiach. Kreativita, umelecký talent a schopnosť sú jedinečne ľudská záležitosť práce, tvorby, konania a správania, poznania, skúseností, citu, rozumu, fantázie a ďalších „ingrediencií“ človečiny. Skutoční umelci a ctitelia kultúry (a nemusia to byť iba znalci) tie spojené nádoby dobre poznajú. Básnik Vladimír Holan napísal, že „dobré víno je samo v sobě, umění také...“ A to naozaj platí. Cez kvalitu umeleckého diela si môžeme uvedomiť mnohé iné hodnoty. Talent umelca, jeho majstrovstvo aj tvorivú zodpovednosť, profesionalitu, to, čo súvisí s iba zdanlivo tradičnými hodnotami pravdy a krásy (dnes už nie v tom klasickom estetickom chápaní) nielen v umení, ale aj, a najmä, v živote a v reálnom svete. Tu však komplikuje odpradávna jestvujúci fenomén relativity. August Comte povedal, že všetko je relatívne, a to je jediný absolútny princíp. Toto poznanie však nesmie byť v ničom, ani umení, výhovorkou či holou pragmatickou frázou. Pravda i krása, ale aj iné hodnoty v našom svete skutočne sú. Dvadsiate storočie, storočie konzumnej spoločnosti však prinieslo aj vývoj typu „nahor, do priepasti“. Americký spisovateľ Raymond Chandler napísal už v medzivojnových rokoch trpkú a burcujúcu pravdu – kvalita nie je žiaduca, lebo trvá pridlho. Žiaľbohu, aj väčšine ľudí stačí tých warholovských pätnásť minút slávy. Vám však zjavne nie. Od umenia čakáte viac. Ako sa podpísalo na vašom osobnom živote a vzťahoch s ľuďmi – nielen s umelcami? – Znie to síce ako fráza, ale umenie ma uviedlo do života. A vďaka umeniu sa so životom stále zbližujem. So životom prírody, krajiny, vecí aj procesov, ale najmä so životom ľudí i svojím vlastným. Výstavy, ktorým sa venujem, sa týkajú umelcov a ich diel. A súvisia s odbornou prácou historikov umenia. Je to výber, koncepcia, texty katalógov aj vernisážových prejavov, inštalácia, rôzna interpretácia a spolužitie s výstavou, a s tým súvisiace publikum. Ľudské vzťahy sú zložité a náročné, jednoduché aj nesmierne komplikované. Nikdy by v nich však nemala chýbať dobrá vôľa, ani to kresťanské miluj blížneho svojho, ani súčasné – tolerancia, porozumenie. Ľudské vzťahy sú krehké aj silné väzby, hry a súhry, nespočetné variácie partnerstva. A výstava je trochu ako svadba. Obaja, výtvarník aj kurátor, sa musia zhodnúť a dodržať určité princípy – opäť spomeniem Holana, ktorý sa pýta a otázkou aj odpovedá: „Co je to řád, není li vnořen do hlubin solidarity?“ Verím, že na väčšinu mojich vzťahov s výtvarníkmi a inými umelcami sa podpísala aj tá solidarita. Bez nej by sme si nerozumeli s profesorom Jánom Želibským, Júliusom Jakobym, Františkom Kudláčom starším, bez nej by neboli úžasné návštevy vo vile a ateliéri Ester Šimerovej-Martinčekovej, u Andreja Barčíka, stretnutia s vínom a hudbou Gustava Mahlera u Štefana Prokopa... Nebolo by ani viac ako štyridsaťročné priateľstvo a spolupráca s Lacom Bergerom ani s mnohými ďalšími, blízkymi aj vzdialenými. Viete si svoju prácu predstaviť bez tých vzťahov? – Nie. Bez vzťahu k umelcom, ich tvorbe, k ich životu a ich osudom nemôže nielen jestvovať, ale ani by nemohla vzniknúť . Takmer tisícka výstav, ktoré som ako kurátor uskutočnil, to bolo najmä obrovské pole vzťahov. A spravidla to bolo pole úrodné, poorané, obsiate, plodné. Pravda, niekedy aj úhor, niečo proti srsti. V rokoch 1966 – 1969 som pracoval vo Zväze slovenských výtvarných umelcov a robil preň, ale i pre ministerstvo kultúry výstavy aj na začiatku sedemdesiatych rokov. Spomínam si napríklad na DANUVIUS 68 (prvý a posledný ako medzinárodné bienále mladých) bol ešte veľkou, otvorenou expozíciou. Potom sa mnohé tvrdo, kruto a hlúpo zatvorilo. Napriek všetkému ste sa nevzdali a cibrili si cit k umeniu. Môže takáto vnímavosť okrem vzťahov priaznivo ovplyvniť napríklad schopnosti empatie? – Umenie a tvorba umeleckých diel je empatia až v druhom pláne. Táto schopnosť súvisí so senzibilitou a racionalitou a spoluvytvára komplexnú ľudskú osobnosť a súvisí aj s charakterom človeka. Raz krásne a múdro vnímavého, inokedy tvrdého a tupého, necitlivého, hlúpeho a v konečnom dôsledku nebezpečného – zlého. Práve umenie môže aj v tomto smere vychovávať, usmerňovať, formovať, motivovať rozum, dušu srdce. Empatia pomáha vnímať, spoznať a hodnotiť náš svet i život protikladných hodnôt, ktorý nám podľa teológa a filozofa Tomáša Halíka „sústavne núka dôvody na zúfalstvo i nádej a riskantná absencia orientačných bodov zvyšuje hladinu úzkosti, vedie nás k násiliu“. Ale vzájomná citlivosť a vciťovanie nám prináša nádej, ktorá nás chráni pred cynizmom a rezignáciou. Možno umením zjemniť aj ostré hrany prípadných konfliktov? – Tá otázka evokuje úvahy o tolerancii. Tá môže, ak aj nie vždy odstrániť, tak aspoň zjemniť hrany rozporov. Protikladom je intolerancia. Českí filozofi hovoria, že „intolerancia sa začína tam, kde niekto tvrdí, že má pravdu (V. Bělohradský), a „končí sa tam, kde ktosi hovorí, že pravdu má len on“ (T. Halík). Zažili sme to a žiaľ, zažívame aj v našej spoločnosti. A je to jedna z najtrápnejších foriem intelektuálneho debaklu. Ale čo s tým? Každý názor je aj možný aj žiaduci. Názor hlupáka je však zväčša hlúpy. Bohužiaľ. Preto kňaz Halík odporúča modlitbu aj pre ateistov: Pri zdravom rozume zachovaj nás, Pane. Lenže tzv. zdravý rozum mnohým súčasníkom velí, aby umenie (ktoré sa sotva dá využiť prakticky) ignorovali. Mnohí svoju ľahostajnosť voči umeniu obhajujú tým, že aj mnohí fašisti či iní zločinci boli či sú znalcami umenia, a napriek tomu vraždili. – V tomto prípade treba rozviesť mieru vzťahu a veľmi rôznorodej väzby ľudí k umeniu. Diferenciácia súvisí s vekom, vzdelaním, citom, poznaním, vôľou... Tieto väzby sú elementárne, niekde priúzke, inde veľmi široké, intuitívne, úžasné pri deťoch. Ale otázka súvisí aj s ťažkým až bolestným vzťahom a väzbou (až doslovnou) umenia s ideológiou a politikou. K zúfalstvu nám stačí aj 20. storočie. Červená ideológia krutej diktatúry boľševikov a nemenej obludný hnedý mor. Stalin a Hitler, potom aj krvavá „kultúrna revolúcia“ veľkého Mao Ce-tunga. A história znova hodnoverne dokumentuje, že Nemecko, Rusko a potom Sovietsky zväz mali svoju veľkú, svetovú kultúru. Historickú aj modernú. Po roku 1918 resp. po roku 1933 však do nej vstúpila ideológia a umenie jej muselo slúžiť. Ideológia sa stala bohom aj cisárom. Kto sa nepodrobil, zanikol, padol. Koniec tvorivej slobody a fantázie aj obyčajnej radosti z umenia. Mnohí zo znalcov umenia sa stali deformovanými ľuďmi. Drasticky sa zmenil ich charakter, mentalita, stratili normálne ľudské vlastnosti a schopnosť spolucítiť. Zrodil sa v nich iný, hrozný človek – vrah. Neviem, či zabíjali ako znalci a priaznivci umenia. Ale iste vraždili ako vrahovia. A pre tých nie je nijaké ospravedlnenie. Nebolo a nebude. Umenie teda môže deformovať ideológia. Deformujú ho, či vzťah k nemu peniaze? A ich nedostatok rovnako ako ich nadbytok? – Zložitá i aktuálna otázka a problém. Nie až taký tragický ako vzťah umenia a ideológie, ale dosť závažný. Najmä v 19. aj v 20. storočí a intenzívne v súčasnosti. Treba si uvedomiť, že umelecké dielo je aj tovar. Ako tovar podlieha všetkým cnostiam a necnostiam obchodu a s tým súvisiacej , s prepáčením, „navoňanej zdochline reklame“ (podľa skutočného znalca Oliviera Toscaniho). Historicky je tento problém viazaný na zberateľstvo umenia. To jestvuje (ak preskočíme indície o zbieraní kultových predmetov a mágie umenia v praveku) od čias starovekého Egypta, Grécka, Ríma (chrámové poklady, panovnícke zbierky). S novou iniciatívou zberateľstva, obchodu, mecenášov, investorov, arbitrov umenia prišla renesancia. Finančné spory s investormi (cirkvou i šľachticmi) zažili aj najvýznamnejší umelci renesancie. Devätnáste storočie prinieslo aj prvú „čiernu bandu“ podvodníkov, licitátorov a maklérov, ktorí sa činili v srdci vtedajšieho výtvarného umenia, v Paríži. Žiaľ, to sa nestratilo ani v 20. storočí a ani v súčasnosti. Prečo aj? Veď sa podvádza takmer všade a vo všetkom. Anketa časopisu Journal z roku 1953 uvádza ako jedny z prvých (a stále platných) tieto motivačné aspekty obchodu s umením: Investícia – 24 percent. Špekulácia – 19 percent. Dielo ako dekor, výzdoba – 17 percent. Láska k umeniu – 17 percent. Umenie ako dar – 7 percent. Móda a snobizmus vtedy iba 6 percent, dnes už oveľa viac. A čo je zarážajúce, mecenášstvo iba 4 percentá (a u nás ešte skromnejšie). V tomto všetkom je teda (a to už od čias, keď kapitál stvoril svojho Marxa) „lesk a bieda“ reality i filozofie umenia a peňazí. Banálne konštatovanie, že peniaze prinášajú aj umelcom slobodu, voľnosť a možnosť tvorby, síce platí, ale platí aj to, že bieda tvorbe a tvorivosti nepomáha. Ešte dobre, že geniálny Vincent van Gogh to nevedel. Ak by to bolo možné, mohol by on i celá početná generácia impresionistov, postimpresionistov, symbolistov (až na výnimky finančne zabezpečených, napr. P. Cézanna) za jeden v súčasnosti predaný obraz slnečníc kráľovsky žiť. Pravda, ak by o to stáli. Ich „bieda“ a skromnosť totiž boli aj súčasťou ich slobody a nezávislosti. A tu je ten pes zakopaný. Nielen závislosť od financií, ale aj od ich zdrojov. Prirodzene, aj štát aj súkromný mecenáš či investor majú svoje požiadavky a podmienky. Ich zámery málokedy umožňujú naozaj voľnú tvorbu. Je to tak len u nás? – Pravdaže nie. Investovanie do umenia sa stáva všade na svete formou akumulácie kapitálu a hodnôt. V tom lepšom prípade. V horšom je to obyčajné obohacovanie. Aká tichá radosť, potešenie z umenia? Skôr viac či menej skrytá honba za kultúrnym mamonom, prestížou pochybných pseudokultúrnych celebrít, umenie umŕtvené v katafalku majetku (česť výnimkám). Náš výborný keramik Jozef Sušienka poctivo zbiera, skromne si kupuje a vymieňa za svoje diela diela iných umelcov. Koľko je však boháčov, ktorí podporujú naše umenie? Koľko interiérov a exteriérov (nehovorím o súkromných stavbách) verejných budov – hotely, banky, rôzne inštitúcie, žiaľ, aj kultúrne, majú, vlastne nemajú nijakú alebo len skromnú či nekvalitnú výtvarnú časť diela ako hodnoty a hodnoty ako diela. Platí to aj o dnes už početných sakrálnych stavbách, kostoloch na celom Slovensku (tiež len s niekoľkými výnimkami). Pritom však nielen nedostatočná, ale aj prebytočná a podmieňujúca investícia do umenia môže urobiť škodu. Priama úmera býva v týchto prípadoch vzácna. Rýdza partnerská rovina aj rešpektovanie jednej i druhej strany ešte vzácnejšie. Vzťahové umenie a financie oddávna umenie, kultúru aj spoločenské väzby týchto „partnerov“ formovali i deformovali. Bude to v budúcnosti lepšie? Normálnejšie? Zodpovednejšie? Možno. To by sa však musela zmeniť spupná moc peňazí a aj ich majiteľov. Sú bohatí majetkom, mocou, financiami, ale chudobní duchom, ako odpradávna hovorí a márne nás poúča Biblia. Že môžu umenie deformovať peniaze, ste vysvetlili. Môže však nás deformovať umenie? – Vždy platilo a platí, že to, čo je v nás i okolo nás, čo sme stvorili a vytvorili, s čím a v čom žijeme... nás formuje i deformuje. To dobré – v dobrom, to nedobré – zle, ťažko, hrozne, varovne, neprestajne a ako dokazujú dejiny, často aj márne. Archetypy dobra a zla, múdrosti a hlúposti, radosti a zúfalstva, smiechu a plaču, noci a dňa, svetla a tmy, počiatku a konca jestvovali najskôr v živote a vo svete ľudí a odtiaľ prešli do umenia. Do mýtov a rozprávok, do obrázkov a textov, do tanca, divadla, hudby, ale aj do práva, morálky, etiky, do náboženstva, viery a aj do sveta politiky. Ľudia by sa týchto archetypov mali držať aj ich ustavične aktualizovať. Dávať im súčasné významy a hodnoty svedectva i dokumentov z dneška do budúcnosti ľudského rodu. Na Zemi a čoskoro aj vo vesmíre. Raz ste sa vyjadrili, že pechorenie sa za peniazmi je nedostatok intelektuálneho výkonu. Čo je pechorenie za výtvarnými dielami – teda ich zbieranie či investovanie do nich ako do majetku? – O tom pechorení som hovoril iste v súvislosti s výstavou Ladislava Bergera Diagnóza. On ako jeden z mála našich maliarov maľuje v duchu sociálneho kriticizmu. Už okolo roku 1989 a neskôr vytvoril mnohé obrazy a kresby o zlých ľuďoch, jedošoch, magoroch, pechoriakoch, pažravcoch, šrotovníkoch aj tých, čo bez problémov prezliekajú kabáty, košele aj partajné legitimácie. Jeho obrazy pranierujú stále jestvujúci hriech mamonu, lakomstva, túžby po majetku a moci. Ukazujú postavy s veľkým bruchom plným peňazí. V podstate sú to tragikomické a groteskné figúrky. Ľudská zloba a bezcharakternosť voči iným vôbec nie je smiešna. Škodí a bolí. Cieľavedomé, kultúrne a odborné zberateľstvo motivované prirodzeným vzťahom a láskou k umeniu je normálne a dobré. Ale možná je aj investícia do umenia. Niekto investuje do lesov a pôdy, do nehnuteľností, mnohí z nás do ilúzií. To všetko je odvodené od mentality človeka, jeho zámerov a cieľov, prístupu. Záleží na zornom uhle pohľadu. Immanuel Kant hovoril, že na les sa inak díva obchodník s drevom a inak milenci. A ešte inak možno umelci. Mnohí sú osamelí bežci, ale mnohí vítajú vzájomné stretnutia. Vy ste veľa svojich aktivít zamerali na to, aby im stretnutia umožnili. Čo takéto stretnutia dávajú vám? – Každé stretnutie ľudí ochotných stretnúť sa je pre všetkých podnetné. Znamená ľudskú aj profesijnú blízkosť a zbližovanie, vzájomné poznanie a kontakt. Krásne spojenie JA a TY, ktorým „človek skúša svoj svet“, ako píše filozof Martin Buber, a ktoré podľa neho prebieha v troch sférach: život s prírodou, život s ľuďmi a život s duchovnými hodnotami. To všetko je obsiahnuté aj v umení. V praktickom kultúrnom živote je formou takýchto krátkodobých stretnutí vernisáž výtvarnej výstavy s kultúrnym programom. Spomínam na 16 rokov výstav v bratislavskom Štúdiu L + S, teda v divadle Lasicu a Satinského, ktoré sa už nekonajú. Tam bývali veľké, aj javiskové vernisáže aj vernisáže vo foyeri divadla. Spolu s výtvarnými dielami a výtvarníkom tu bývali aj speváci, hudobníci, herci, recitátori. Bývali aj tanečné vystúpenia, malé bábkové divadlo a často účinkovali aj deti. Bolo to spojenie a spolužitie navzájom sa prelínajúcich, a tým umocnených kultúrnych aj duchovných činností a potencií človeka. Vďaka za tieto dary. Inou, trochu náročnejšou a dlhšou formou umeleckých stretnutí sú sympóziá, tvorivé stretnutia a dielne. Tam je interakcia založená na harmonickej spoluexistencii prostredie-materiál-ľudia- tvorcovia, umelci. Zažil som kamenosochárske sympóziá ešte roku 1965 vo Vyšných Ružbachoch či sochárske v dreve v Moravanoch nad Váhom, neskôr som spoluzakladal a organizoval tri medzinárodné sochárske a maliarske sympóziá v Banskej Štiavnici, BRONZ v Galante, Českého spolku na Slovensku. Ich osudy sú rôzne, ale možnosť, potreba aj dobrá vôľa stretnúť sa, porovnať názory a myslenie, vytvoriť a zanechať dielo tu stále sú a budú. Rovnakú pozornosť ako profesionálnym výtvarníkom venujete deťom, dokonca už aj maličkým škôlkarom a osobitne ste sa začali venovať aj rómskym deťom. Prečo vám to stojí za to? – Pretože to robíme pre tie deti! Detská kreativita spolu so zázrakom a archetypom detstva patrí k najvýznamnejším emotívnym krehkým hodnotám človečenstva vôbec. Cez detskú tvorbu, najmä kreslenie, prežíva dieťa prvý raz svoju mladučkú ľudskú identitu. Kresba je preň obrázková reč. Je výzvou k hre a k poznaniu, k citom, fantázii. V detstve sa rozvíja čarovné spojenie hra ako umenie a umenie ako hra. Aj podľa detských psychológov a sociodiagnostikov sa prostredníctvom detskej kreativity formuje päť základných potrieb zdravého vývoja: stimulácia podnetmi, zmysluplný život, pocit životnej istoty, pozitívna identita a otvorená budúcnosť. Ja a moja manželka, maliarka Eva Linhartová, však okrem týchto teórií dobre poznáme aj prax. Dvadsať rokov sme robili prázdninové akcie pre deti v Štiavnických Baniach, podieľame sa aj na súťažiach a výstavách Žitnoostrovské pastelky v Dunajskej Strede. To je výstava tvorby detí predškolského veku, jedna z najúžasnejších u nás, s výbornou inštaláciou, adjustáciou i veľkým katalógom a darčekmi pre ocenené deti. Ja som roky spolupracoval aj na mnohých tematických výstavách dvoch bratislavských základných umeleckých škôl, od roku 2002 realizujeme vďaka spoločnosti KOLPING Slovensko detské tvorivé tábory v úžasnom prostredí Kolpingovho domu v Spišskej Kapitule. Vlani tam bolo tvorivé stretnutie rómskych detí Miro jilo – Moje srdce. Boli úžasné, výborne kreslili a maľovali, tancovali, chodili sme s nimi do prírody aj za pamiatkami, lúčili sme sa so smútkom, ale aj nádejou, že sa ešte stretneme. Výstavu z ich prác sme usporiadali v štyroch mestách a ku Dňu detí bude v Prezidentskom paláci. Ak dostaneme grant z ministerstva kultúry, zopakujeme stretnutie aj tento rok. Podporovať detskú tvorivosť znamená podporovať ducha detí, ich emocionálny život aj intelekt. Napokon, kde sú počiatky našej budúcej kultúry a umenia? V tvorbe našich detí! Ako hodnotíte miesto výtvarnej výchovy v súčasnom školstve? – Naša spoločnosť pred rokom 1989 ani teraz akoby nechápala nielen význam výtvarnej, ale ani estetickej výchovy a kultivácie i vzdelávania mladých prostredníctvom umenia. A tak majú už tradične viac ako skromné postavenie. Prirodzene, každá spoločnosť učí deti čítať, písať, počítať. Čo však robíme, aby mladí vedeli správne a intenzívne používať svoje zmysly? Aby vedeli vnímať, vidieť, počuť, cítiť. Veď ani vysoké IQ nezaručuje kvalitu emocionálnej inteligencie, ktorá sa s ním na západe pokladá za rovnocennú. Podmienky nášho umeleckého školstva na všetkých stupňoch sú skromné. Aké potom sú a budú výstupy, kultúra a umenie budúcnosti? Štát, ktorý neinvestuje do kultúry, zanedbáva vzdelanosť, dáva priestor priemeru, pseudokultúre, ba až hlúposti a zlu. Ak má náš svet ísť po ceste rozvoja, vývoja a pozitívnych zmien, musí ísť ruka v ruke s kultúrou ducha, s umením. Inak sa na už aj tak dosť naklonenej rovine existencie života všetko zrúti do priepasti. A my sa tvárime, že trh a moderné technológie vyriešia všetko. Nepočujeme ten dávny a ustavičný dupot koní jazdcov apokalypsy. Raz ste povedali, že kedysi Kristus vyháňal kupcov z chrámov – v súčasnosti kupci vyháňajú umenie z chrámov umenia. Ako vnímate súčasné kostoly a ich výzdobu? – Problematika novej sakrálnej architektúry a výzdoby kostolov je stále citlivá a otvorená. Dnes jej už nikto nebráni. Rozhodujú iba finančné zdroje, na ktorých by sa iste mohla spolupodieľať aj cirkev, čo sa aj deje. Ale aj tu by mala byť rozhodujúcim kritériom kvalita. Len kvalitný projekt, realizácia, kultivovaná výzdoba maliarska, sochárska, dokonalá umelecko-remeselná tvorba a harmónia hmoty vedie k chrámu, v ktorom je možné sa modliť a veriť aj Bohu aj človeku a jeho schopnostiam. Ľudské schopnosti a ich výsledky však môžu byť všelijaké, a nie vždy slúžia čistým úmyslom. Môže byť umenie v tomto zmysle nemravné alebo – môže znemravňovať či demoralizovať? – To teda môže. V dnešnej dobe neplatia nijaké tabu. Ani náboženské, etické, ani sexuálne. Súčasťou umenia sa stal exhibicionizmus, mnohoraké podoby umenia využívajú princíp manipulácie i desivé postupy týkajúce sa tela aj duše: použiť-využiť-zneužiť. Nikto už neverí na trest biblickej Sodomy a Gomory. Najtrápnejšie a najprimitívnejšie chápanie demokracie je pritom také, že každý môže robiť, čo chce, bez ohľadu na druhých. To do umenia prinieslo a prináša akýsi nemorálny subjektivizmus bez korektúr a spätných väzieb, bez sebakritickosti a stavovskej a profesionálnej zodpovednosti. To, čo znemravňuje, pritom nemusí byť len pornografia. Demoralizuje aj každá pretvárka, lož, úskok, neúprimnosť, hazard s rýdzimi ľudskými hodnotami a parazitovanie na nich. A nie je ešte poburujúcejšie ignorovanie kultúrnych hodnôt? – Ignorovanie je ešte mierny výraz. Hrozím sa toho, čo všetko sa tvári ako kultúra a čo ju ničí. V okruhu elektronických médií sú to hlavne komerčné televízie a mnohé ich slabomyseľné, nevkusné a hlúpe programy, súťaže, relácie i reklamy. Toľko zavádzajúceho nevkusu nevstúpilo do našej spoločnosti ani za čias totality. Tá sa zmohla nanajvýš na ideologický a politický gýč a demagógiu. Ale aj to pokračuje aj teraz. Veľmi rýchlo sme dostihli tie zúfalstvá zo západu. Najhroznejšie však je, že sa tomu nemôže brániť mladá generácia. A čo vyrastie z detí, ktorým sú prístupné takmer všetky formy stupidity a násilia? To už nie je len ignorovanie skutočnej kultúry. To je jej skaza. Ozajstné umenie by však tú skazu možno mohlo zastaviť. Existuje taký jeho druh, ktorý podľa vás kraľuje nad ostatnými? – Na túto otázku odpoviem jednoducho. Áno, je to umenie dobre, správne, poctivo, čestne žiť.