Radikalizácia pramení z vylúčenia
Rusko posilnilo kontrolu nad európskym energetickým trhom. Získalo podporu Bulharska na nový veľký plynovod, ktorým bude exportovať zemný plyn do Európy. Myslíte si, že islamofóbia v Európe je nový fenomén, alebo má korene v histórii, v konfliktných kontaktoch medzi kresťanmi a moslimami? – Nie som historik, je však pravda, že v určitých momentoch európskej histórie sa tento konflikt udial. Sme však v inej situácii. Máme tu širokú migráciu, globalizáciu, úplne iný systém masovej komunikácie. Myšlienky, odkazy, chýry, mobilizácia, to všetko môže prebiehať rýchlejšie, masovejšie. Za hodinu ste schopní zhromaždiť ľudí na demonštráciu. Situáciu mení aj internet. V skratke – myšlienky či emócie sa môžu premieňať na masové konanie oveľa rýchlejšie. Nové spôsoby komunikácie menia aj technológiu niečoho, čo by som nazval psychologicko-politický boj. V súčasných podmienkach je relatívne ľahké naočkovať strach do obrovskej masy ľudí. Jediné, čo sa možno nezmenilo, je potreba sebaidentifikácie – ľudská bytosť si pripisuje nejakú identitu – a nezmenilo sa ani to, že niektoré elity môžu mať záujem na posilňovaní rozdielov medzi ľuďmi. Moslimovia sú stále vnímaní ako koherentná skupina. Nemala by sa politika zamerať skôr na „nezamestnaných Alžírčanov“, „mladých ľudí severoafrického pôvodu s nedostatočným vzdelaním“ a podobne? – Samozrejme, každá politika sa musí zakladať na hĺbkovej analýze, nie na povrchných predsudkoch. Aj v takej malej krajine ako Holandsko majú predsa moslimovia veľmi veľa rozdielnych organizácií. Zabudnite na stereotypy. Snažte sa získať čo najviac informácií, čo najpresnejší obraz reality. Na tvorbu politiky preto potrebujete výskum – možno ho vedia zabezpečiť univerzity. Ak spoznáte všetky podrobnosti, zistíte, že skutočnosť je ešte komplikovanejšia. Konflikt nie je bojom medzi „moslimami“ a „nemoslimami“, ale prebieha aj medzi rozličnými moslimskými skupinami, atď. Nie je problém aj v tom, že moslimská kultúra, respektíve islam majú v sebe niečo špecifické, čo robí ich príslušníkov menej schopnými tolerovať odlišnosti, participovať na demokratickom politickom živote a podobne? – V každom náboženstve či ideológii sú radikálne skupiny, ktoré veria, že ich pravda je tá jediná, a snažia sa o nej presvedčiť aj ostatných. Súčasne však existujú prúdy hlásajúce rešpekt, toleranciu voči iným názorom, výmenu ideí. Nie je to len v islame. Je potom dobre vedieť, kto je tou radikálnou skupinou, aká je jej ideológia, prečo priťahuje niektorých ľudí, prečo sú ochotní obetovať sa, prečo sú jej členmi... Opäť však hovorím, to nie je nejaké špecifikum islamu. Myslíte si, že vznik samostatnej politickej reprezentácie moslimov, ako je politická strana, môže v krajinách s väčšou moslimskou komunitou pomôcť ich integrácii alebo sa skôr vytvára riziko ešte silnejšieho vyčlenenia a radikalizácie? – Radikalizácia nikdy nie je dôsledkom integrácie, ale vylúčenia, marginalizácie. Ak hovoríme o politickom zastúpení, použijem holandský príklad. V krajine sme historicky mali vždy veľmi rozdielne skupiny ľudí. Rímskych katolíkov, protestantov a v ich rámci zas rozličné skupiny, atď. Mier bol možný vďaka tomu, že každá skupina mala vlastnú politickú stranu, vlastné noviny, školy, štvrte. Navzájom komunikovali len ich lídri. Skupiny boli úplne samostatné piliere. Takýto systém dokázal dlho zabezpečiť v Holandsku mier. Lenže to bola iná situácia. Neexistovali masové médiá, mobilita... Nemôžeme preto automaticky povedať, že takýto typ demokracie bude fungovať aj v dnešných podmienkach. Súčasné politické strany napríklad združujú viaceré z pôvodných skupín. Bolo by preto zvláštne, ak by vznikol moslimský pilier v čase, keď starý chrám fungujúci v minulosti prestáva existovať. A to neplatí len v Holandsku. Faktom však je, že vo viacerých organizáciách dostáva moslimská komunita od štátu peniaze na financovanie niektorých elementov takéhoto „piliera“ – napríklad novín. Vytvoreniu moslimskej strany v podstate nič nebráni. Lenže to by predpokladalo, že všetci moslimovia v krajine majú rovnaké názory na politiku. Niečo také je nereálne. V mnohých krajinách sa preto angažujú v liberálnych, sociálno-demokratických, konzervatívnych stranách. Zaujímavá je otázka menšiny v rámci menšiny – v mocenskom, nie čisto početnom zmysle. Napríklad žien v rámci moslimskej komunity alebo moslimských homosexuálov. Nakoľko môže štát intervenovať do spôsobu, akým sa menšina správa voči vlastnej menšine? Má tolerovať špecifické črty menšinovej kultúry, a to aj v prípade, ak by to znamenalo tolerovanie intolerancie v rámci menšinovej skupiny? – To je zložitá politická otázka. Kľúčové je oddelenie štátu a náboženstva. Ak ľudia emigrujú do krajiny, viac-menej by to malo znamenať, že akceptujú základné prvky jej systému. Veľa sa diskutovalo napríklad okolo náboženského oblečenia v školách – napríklad šatiek, ktoré nosia moslimské dievčatá. Kľúčová otázka podľa mňa v tomto prípade je – ste schopní zlúčiť náboženské oblečenie s úlohami, ktoré v konkrétnej chvíli máte? V škole je to napríklad komunikácia. Učiteľ a študenti, a študenti navzájom musia komunikovať. Prirodzene, zakrývanie tváre či jej podstatnej časti komunikáciu obmedzuje. Preto univerzity zakazujú burku. Najlepšie, čo môžete v takýchto prípadoch urobiť, je pozrieť sa na vec z praktického hľadiska. A čo s menšinami v menšinách? Má sa štát angažovať v prípade, že sú vo svojej skupine diskriminované? – Samozrejme. V mnohých ústavách sa píše, že diskriminácia nie je dovolená. Preto neexistujú výnimky – v takýchto prípadoch treba konať. Profesor Henk Dekker z univerzity v Utrechte v Holandsku vystúpil 18. januára na diskusii Islamofóbia a jej príčiny na pôde Univerzity Komenského v Bratislave. Rozhovor bol uverejnený aj na portáli www.euractiv.sk
