Bisexualita v slovenských médiách (3)
Bisexualita sa v súčasnosti neraz predstavuje ako novodobý „trendový“ a čoraz populárnejší fenomén. Hovorí sa o nej ako o najnovšom výstrelku módy či ako o povinnom skalpe do zbierky sexuálneho experimentovania pre každého, kto chce byť „in“. Ale to, čo médiá pod nálepkou bisexuality prezentujú, s ňou má len pramálo spoločné. Bisexualita rozhodne nie je žiadnou módnou novinkou. Otázka nevery, resp. schopnosť bisexuálov byť verní či viesť harmonické vzťahy s opačným pohlavím, sa však neobjavuje len v zľahka erotickom TABU, ale aj v bežných časopisoch. Podstatný je človek, nie pohlavie Tieto obavy sa často uvádzajú ako bežné obavy verejnosti. Na vyváženie sa predkladá názor sexuológa, ktorý hovorí, že „u bisexuálov nie je riziko nevery ani o percento vyššie ako u heterosexuálov.“ Ďalšie obavy sa týkajú povahy samotnej bisexuality, spomína sa napr. koncept homosexuálneho zvedenia a rozhodujúci vplyv prvej skúsenosti. Skúma sa otázka, či sa prvým homosexuálnym zážitkom náhodou nepreklápa orientácia bisexuálov k homosexualite. Napriek tomu, že za bisexuálov zväčša hovorili najmä autori a autorky článkov, prípadne citovaní odborníci a odborníčky, ktorí podsúvali svoje vlastné predstavy o bisexuálnej identite, v niekoľkých článkoch sa dalo nájsť aj pár mozaikových kúskov do obrazu vlastnej prezentácie bisexuálov a bisexuálok. Bisexuáli a bisexuálky hovoria napríklad o hľadaní samých seba: „Už v puberte som si nebol istý svojou sexuálnou orientáciou.“ Obdobiu hľadania neraz predchádzalo principiálne odmietanie alebo neuvedomovanie si svojej identity: „Ja a bi? Nikdy!“ „Predtým som to považovala za pomätenie citov.“ „Bola som bisexuálna už od raného detstva, ale neuvedomovala som si, že existuje takéto chápanie.“ Bisexuálni ľudia si do istej miery uvedomujú svoje zvláštne postavenie kdesi na pomedzí dvoch svetov: „Myslím si, že je to ťažké. Zdá sa mi, akoby som nikam nepatrila.“ Pre niektorých to znamená silný pocit osamelosti: „Neviem, kam patrím, mám pocit, že som medzi ľuďmi sama, stratená, a trápim sa, že nie som ako ostatní.“ Zároveň však do určitej miery vnímajú svoje postavenie ako slobodné: „Mám možnosť slobodnej voľby zamilovať sa, do koho chcem.“ Zdôrazňujú, že naozaj podstatné nie je pohlavie, ale človek, ktorý ich zaujme a s ktorým idú do vzťahu: „Milujem určitého človeka a nie pohlavie.“ Pre niektorých predstavuje bisexualita „to najlepšie z oboch svetov.“ Títo ľudia majú skôr tendenciu zdôrazňovať rozdielnosti medzi mužmi a ženami a vyzdvihujú skutočnosť, že rozdielnosti obohacujú ich jednotlivé vzťahy: „Pri ženách mám pocit pochopenia, symbiózy. Pri mužoch sa cítim väčšmi zraniteľná, ale emócie, ktoré prežívam, sú takmer rovnaké: neha, vášeň, orgazmus.“ Napriek pochybnostiam odborníkov zdôrazňujú, že obe pohlavia vnímajú ako rovnako príťažlivé: „Ženy ma priťahujú rovnako ako muži. Chcem byť voľná oboma smermi, dokonale sa dopĺňajú.“ Skreslený obraz prijímajú aj bisexuáli Na koniec som si ponechala perspektívnu budúcnosť. Zdá sa, že predsa len tkvie v obrátení sa na heterosexualitu. Slovami radiaceho odborníka: „Žiť so zmiešanou sexuálnou orientáciou sa dá, ale kvalita vášho života by iste poklesla, keby ste šli s pravdou von pred rodinou. Hĺbka homosexuálnych vzťahov býva obvykle plytšia ako hĺbka heterosexuálnych, pretože rodina a dieťa to sú predsa len vyššie hodnoty než sexuálny zážitok.“ Bohužiaľ, aj tu sa opätovne stretávame s redukciou bisexuálnej orientácie na sexuálne uspokojovanie „plytkých“ túžob s rovnakým pohlavím, zatiaľ čo túžby smerom k opačnému pohlaviu sú nepriamo podsúvané ako plnohodnotnejšie a kvalitnejšie a najmä spoločensky žiadanejšie. Nie je to však len slovo odborníka. Aj niektoré bisexuálne ženy zvažujú možnosť ukotvenia v heterosexualite: „Možno raz stretnem muža, ktorý ma natoľko zaujme, že sa bez problémov vzdám kontaktov so ženami.“ „O také tri roky by sme chceli dieťa, takže pravdepodobne so ženami skončím.“ Ako by vzťahy medzi ženami boli neresťou typu fajčenia cigariet či obhrýzania nechtov, s ktorou je možné zo dňa na deň skoncovať. Pri súčasnom skresľujúcom a najmä silne prevažujúcom mediálnom obraze o bisexualite sa však ani nemôžeme čudovať, že ho nakoniec prijímajú aj niektorí bisexuáli či bisexuálky. Nápadná podobnosť s homosexualitou Analýza článkov, v ktorých bisexualita predstavuje hlavnú tému, dokresľuje v niektorých aspektoch výsledky analýzy článkov, v ktorých je téma bisexuality vedľajšou témou. Obe skupiny článkov majú spoločné najmä zdôrazňovanie sexuálneho aspektu bisexuality a s ním súvisiacich javov, akými sú napr. promiskuita, sexuálne experimentovanie, nestálosť, neschopnosť byť verní. V oboch skupinách článkov sa objavila aj koncepcia „módnej bisexuality“ – rozširovanie si katalógu sexuálnych dobrodružstiev. Ďalšou spoločnou dimenziou sú výrazné rodové rozdiely. Zatiaľ čo spájanie bisexuality so sexuálnym experimentovaním, a teda aj so zľahčovaním jej skutočného významu, sa spája najmä so ženami, u mužov je bisexualita vnímaná ako omnoho závažnejší fenomén. Dokonca natoľko, že vedie k automatickému podozreniu z potláčania homosexuality. Články tiež ukázali, že argumentácia, najmä zo strany odborníkov a vedcov, sa až príliš nápadne podobá na spôsoby, akými sa v minulosti zvyklo písať o homosexualite. O bisexualite sa hľadajú biologické a štatistické dôkazy, predkladajú sa teórie jej pôvodu, na druhej strane sa ale podceňuje jej význam tým, že sa zľahčuje na obyčajný módny výstrelok. „Lesbické dobrodružstvá“ Za veľmi nebezpečné mediálne posolstvo možno považovať podsúvanie informácie, že práve bisexuálni muži sú nebezpeční prenášači pohlavných chorôb, vrátane AIDS. Opätovane sa hľadajú vinníci za epidémiu AIDS a okrem homosexuálnych mužov sa novým terčom stávajú aj bisexuálni muži. Okrem toho, že ide o neadekvátne diskreditovanie mužov, ktorí sa odmietajú podriadiť heteronormatívnemu imperatívu, toto skresľovanie ohrozuje najmä väčšinovú spoločnosť. Vzhľadom na akútnu potrebu prevencie je dnes väčšmi než inokedy potrebné hovoriť o rizikových faktoroch čo najtransparentnejšie. Nie sú nimi však ani orientácia, ani pohlavie partnerov, ale konkrétne sexuálne správanie a praktiky: striedanie partnerov a nechránený sexuálny styk s osobami, ktorých minulosť a zdravotný stav nepoznáme. Rizikoví sú všetci, ktorí sa správajú rizikovo – teda aj heterosexuálni partneri a partnerky homosexuálov a bisexuálnych mužov, ktoré a ktorí sú rovnako nezodpovední, ak sú ochotní pristúpiť na nechránený styk. Najzaujímavejším zistením je fakt, že rovnako ako v prípade homosexuality sa do mediálneho obrazu bisexuality premietajú výrazné rodového stereotypy. V prípade žien bisexuálok sa význam (bi)sexuality podceňuje, najmä pokiaľ ide o skúsenosti so ženami. S výnimkou vybraných osobných výpovedí bisexuálnych žien sa o vzťahoch bisexuálnych žien s inými ženami vôbec nehovorilo. Vnímali sa len ako anonymné sexuálne dobrodružstvá, ktoré nestáli za bližšiu pozornosť. Automaticky sa predpokladá, že jedného dňa tieto „experimenty“ žena zavesí na klinec a šťastne ukotví v heterosexuálnom vzťahu s manželom a deťmi. Po svadbe už na „lesbické dobrodružstvá“ žena automaticky nemá prečo pomyslieť, pretože len vzťah s mužom je pre ňu skutočne naplňujúci. Iba sexuálne potešenie Na druhej strane, v obraze bisexuálov - mužov sa jednosmerne preceňuje význam homosexuálnych skúseností. Na rozdiel od žien sú automaticky démonizovaní ako „nebezpeční homosexuáli“. O ženatom bisexuálnom mužovi sa predpokladá, že musí dodržiavať homosexuálny celibát a že v tejto súvislosti musí vyvíjať značné úsilie k potláčaniu svojich homosexuálnych sklonov. Príťažlivosť bisexuálneho muža k žene je teda na jednej strane vnímaná ako menejcenná v porovnaní s príťažlivosťou k mužovi, ale vzťah s ňou sa zároveň podsúva ako jediná správna voľba, ako určitá obeta a povinnosť voči svetu. Napriek tomu však bisexuálny muž naďalej (aj po svadbe) ostáva podozrivý z homosexuality. Dynamika ukrytá v týchto dvoch rodovo odlišných obrazoch je veľmi silná. Muži si na jednej strane vraj nemôžu pomôcť, lebo ich pudy sú silnejšie, na druhej strane by ich mali vedieť kontrolovať, ak sa chcú zaradiť. Sexualitu však majú vo svojej moci. Autonómna sexualita žien sa naopak podceňuje, a pokiaľ nie je heterosexuálna, nevníma sa s rovnakou mierou vážnosti. Svet ju zľahčuje, ale toto zľahčovanie nie je iba nevinným podceňovaním. Ženám sa totiž ponúka veľmi sugestívny obraz o tom, že skutočne šťastné môžu byť jedine v náručí muža. Očakáva sa, že to nakoniec samy pochopia a dobrovoľne sa vzdajú „nenapĺňajúcich“ vzťahov so ženami. Miesto kontroly lesbických sklonov je teda mimo nich samotných. Ak by sa ich predsa len nevedeli vzdať, tak samozrejme majú slúžiť nielen na vlastné potešenie, ale najmä na potešenie ich muža. V prípade lesbických skúseností sa zámerne zahmlieva dimenzia plnohodnotného vzťahu a ponecháva sa iba „neškodná“ rovina sexuálneho potešenia. Chýba bisexuálne hnutie Tak či onak, heterosexualita je pre obe pohlavia direktívou. Bisexuálnym ženám sa vnucuje ako jediná vytúžená a definitívna méta, pre bisexuálnych mužov je to „povinná – dobrovoľná“ voľba, daň, ktorú musia zaplatiť, ak chcú mať rodinu a byť v spoločnosti akceptovaní. Politický rozmer témy sa objavuje len v rámci okrajových zmienok o aktivitách združení gejov, lesbičiek a (do počtu) bisexuálov. Politický potenciál bisexuálnej identity (narúšanie heteronormatívneho a rodovo binárneho status quo) tak zatiaľ neodhaľuje ani jeden z uvedených článkov. Naopak, súčasný mediálny diskurz používa hegemonické konštrukty povinnej heterosexuality na umlčiavanie bisexuálnych hlasov a na skresľovanie skutočných (aj politických) rozmerov bisexuálnej identity. Proti mediálnemu svetu však nestojí žiadna bisexuálna komunita, žiadne bisexuálne hnutie, ktoré by ostro protestovalo proti nanucovanému obrazu. Ojedinelé hlasy mladých bisexuálnych ľudí, ktoré si sem-tam našli priestor v mediálnom priestore, však naznačujú, že aspoň časť bisexuálnej komunity sa s týmto obrazom nestotožňuje a vytvára si vlastné koncepcie. Povedané hlasmi dvoch z nich: Mám možnosť slobodnej voľby zamilovať sa, do koho chcem. Milujem určitého človeka a nie pohlavie. Dúfam, že jedného dňa bude týchto hlasov viac. Pre mňa osobne je totiž tento obraz to najreálnejšie, čo som v súčasnom mediálnom priestore o bisexualite našla. Ostatné, ako som už napísala, malo (podľa mňa) s realitou len pramálo spoločné. Autorka je odborníčka v oblasti rodových štúdií a queer štúdií Prevzaté zo zborníka iniciatívy Inakosť so súhlasom vydavateľa, medzititulky Slovo
