Au, vlasť moja!

Kedysi som si zapísala verš z básne Alfreda Tennysona: Ten človek je najlepším kozmopolitom, ktorý svoju vlasť miluje najväčšmi. Niekedy som vo verši sloveso „milovať“ omylom zamieňala slovesom „poznať“. Rok 2008 sa na Slovensku začal na rozbúrenom mori vlastenectva. Ako vždy, dve fregaty. Na jednej tí, ktorí vlastenectvo odmietajú tvrdiac, že sú v prvom rade kozmopolitami, a navyše – akými už môžu byť Slovákmi, keď v ich žilách koluje krv predkov z rôznych kútov sveta? Kontrujú im tzv. rodoľubovia, ktorí vraj podnes zavše začujú ozvenu tlkotu srdca kráľa Svätopluka a svoje presvedčenie v „staroslovenskej“ studnici civilizácie napájajú. Tieto dva zdanlivo nezlučiteľné protipóly majú to zásadné spoločné – argumentáciu etnicitou. Etnická politika narobila v Európe, a v tej našej strednej, už poriadne veľa šarapaty. Na Slovensku sme sa s etnickou nejednoznačnosťou vyrovnávali rôzne: Cez vojnu a po nej sme sa zbavili väčšiny „nelojálnych“ národností. V záujme národa sme si hoveli v trpiteľskom mýte, a tak nás zákonite vnímali tí, ktorí nás na rovnakom etnickom nonsense potrebovali presvedčiť, že vlastne neexistujeme. „Národnému“ komplexu menejcennosti padali za obeť dediny i mestá, do ktorých tvárí bolo vyryté spolužitie všetkých, ktorí spojili svoje osudy na území Slovenska a zaradili ho tak do celoeurópskeho kontextu. Potreba „čistoty“ sa v prvých rokoch Slovenskej republiky odrazila aj na tragikomickom jazykovom zákone, ktorý mal z rôznorodých mien uhorskej šľachty spraviť čistokrvnú Slovač. Jednoducho, v „národnom“ záujme dodnes likvidujeme to, vďaka čomu je Slovensko také rozmanité, a pílime si tak konár pod vlastným zadkom. V kultúre platí, že len to je naše, čo prijmeme za svoje. My sme si však mnohoetnickú minulosť neosvojili, a podľa toho pristupujeme k pamiatkam, prírode, k sebe; pozerajúc na svet z jedinej ubolenej perspektívy. Vlastenectvo nie je zbytočnosť. Vzťah k domácemu prostrediu je determinujúcim prvkom kultúrnosti človeka. Podmieňuje všetko – zmysel pre krásu, zmysel pre povinnosť, rešpektovanie druhých. Nevzniká ale osádzaním dvojkrížov, nanucovaním kultu osobnosti či frázami o nositeľoch civilizácie. Nevyžaduje vytváranie obrazu ideálneho národa bez vín a hriechov, utápanie sa v pocite ukrivdenia, ani potrebu vidieť v každej odlišnosti nepriateľa. Je mi úplne jedno, či moje korene siahajú až toť do Pribinovej Nitry, či ma splodil krivonosý Turek s karpatskou Nemkou či to, k akému bohu sa pritom modlili. Som lokálpatriotka, Slovenka, Stredoeurópanka, Európanka, kozmopolitka. Milujem svoju vlasť a milujem ju preto, lebo ju poznám. Možno preto sa mi tie dve slovesá tak často zamieňajú.