Ako umiera kráľ
Dve hodiny bez prestávky hralo Slovinské národné divadlo na javisku veľkej sály Činohry SND v Bratislave Marlowovho Eduarda II. Tradičné kabínkové tlmočenie, ktoré si hostia nepriali, aby hercov nerušili zvuky zo slúchadiel, nahradili 6. februára slovenské titulky, ktoré sa premietali hore v strede javiska. Tí vpredu, najmä na bokoch, na ne nevideli, ale o to lepšie mohli sledovať mimiku hercov a zachytávať čo-to zo slovinčiny. A spoľahnúť sa na vedomosti z literatúry. Shakespearov súčasník Christopher Marlowe sa na Slovensku nehráva často. Jeho Eduard II. v porovnaní so Shakespearovými drámami nemá silné dramatické postavy, sú to viac typy. Dej sa krúti okolo centrálnej postavy, homosexuálne orientovaného anglického vládcu na začiatku 14. storočia. S orientáciou kráľa, ktorý si hneď po nástupe na trón pozve k sebe mladého šľachtica Gavestona, nesúhlasia ostatní šľachtici ani jeho zanedbávaná manželka. Práve ona spolu s Rogerom Mortimerom, ktorý sa stane jej milencom, je v Marlowovej hre zodpovedná za Gavestonovu i manželovu smrť. A na trón posadí syna, mladého Eduarda III. Rinčalo len slovo na prázdnom javisku Slovinci upravili text citlivo. Vynechali niektoré scény, ale aj vo výstupoch škrtali vnímavo. Sústredili sa na hlavnú postavu, jej dezorientáciu medzi sexuálnou orientáciou a prahnutím po korune a živote. Lebo ak spočiatku Eduard II. uprednostňuje Gavestona pred povinnosťami kráľa a zodpovednosťou za osud krajiny, neskôr ho obetuje a začína bojovať o svoju korunu. U Marlowa niet prepracovanejších motivácií. Udalosti, názory a zmeny sa odvíjajú za sebou, nevrstvia sa. Všetko je buď dobré, alebo zlé. Vari preto režisér Diego de Brea inscenoval Eduardov príbeh na prázdnom javisku. Len pár rekvizít dopĺňa slová, slová, slová, čo sa rinú z úst Marlowových postáv. A pauza. Ticho. A tma. S jednoznačnou výpoveďou. O človeku, ktorý povýšil lásku k sebe a k tým, s ktorými sa dobre cítil, nad ľudskú dôstojnosť. Aj nad samého seba. Úvodný výstup Gavestona, ktorý sa vynorí z jamy, aby nám prečítal Eduardov pozývací list na dvor a zveril sa, akú moc bude mať nad kráľom, jednoznačne určuje smerovanie inscenácie. Gavestonov interpret Saša Tabakovič zostane v tejto scéne nadlho v pamäti diváka. Jeho úsmev, úškľabok, výraz blaha, keď hovorí o rozkošiach, čo prichystá kráľovi, a pritom onanuje, ešte sa aj pokochá vôňou svojej ruky, ktorú len predtým vytiahne z nohavíc. Podobne Janez Škof ako Eduard II. Štyridsaťsedemročný herec je majstrom reči, mimiky, gesta a expresívneho pohybu. Jeho oči odzrkadľovali raz prejav pološialenstva predstavovanej postavy, inokedy nezrelosti či Eduardovej neschopnosti koncentrovať sa na dosiahnutie svojich cieľov. Vysoký v dlhej blonďavej rozstrapatenej parochni ovláda javisko. Papierová zlatá koruna je metaforou sily jeho kráľovstva. Rozpažené ruky výrazom (bez)mocnosti. Jeho telo na malom kráľovskom stolci pripomínajúcom detskú stoličku škôlkara pôsobí ako osihotenie panovníka vo veľkej citovo vyprázdnenej krajine. Väčšie kreslo na kolieskach síce pripomína mobilitu, ale aj nepevné, nestále postavenie. Sila jednoduchosti a nahoty Nielen v scénografii (autorom scény je sám Diego de Brea), ale aj v kostýmoch (Alan Hranitelj). Kontrast tmavej, tmavozelenej a červenej. A nahého tela. Okrem Eduarda aj hereckých prostriedkov. Pri Eduardovej manželke, kráľovnej Isabelle, až príliš. Na tvári štíhlej Silvy Čušin nebolo vidieť ani cítiť nijaké emócie. Ani lásky, ktorú žiadala od Eduarda, ani nenávisti, ktorú mu napokon preukázala. Len chladnej vypočítavosti. Nemožno sa čudovať, že v takejto interpretácii je Škofovmu Eduardovi bližší mladý Gaveston, ktorému rašia fúzy. A za to príde potupa. Najprv Eduard uráža prostredníctvom biskupov cirkev, aby napokon skončil ukrižovaný on. Jeho vrah či kat ho z väzenia, kam ho dostane jeho manželka, vytiahne nahého a položí na stôl, kde len niekoľko scén predtým Eduard akoby v pomätenej mysli pripravuje stôl na hodovanie pomyselnej priposlednej večeri so svojimi nepriateľmi. (Žiaľ, tento obraz v Bratislave nevyšiel. Janez Škof ho ukončil akosi priskoro, čím sa stratila paralela metafory.) Nahé Eduardovo telo zbavené nielen šiat, ale i pokrývky hlavy sa dlho natriasa na stole, nepoddáva sa, je silnejšie ako vládcova myseľ a vôľa, aby napokon skončil rovnako ako Ježiš. Ukrižovaný. Bez rúška okolo bedier. Vymyslené, pôsobivé, miestami sa opakujúce, na hranici časovej únosnosti a únavy, herecky nelineárne. Na jednej strane expresívny, vášne v slovách dusiaci Janez Škof, na druhej sošní mužskí predstavitelia anglickej šľachty. Lahôdka pre diváka, škola práce s textom, hudbou, svetlom, pauzou, zvukom (napr. zatĺkanie klincov pri výstupe ukrižovania). Ak sledujeme programy divadiel okolitých divadelných metropol – Viedne, Budapešti, Prahy – len so závisťou v nich pozorujeme množstvo hosťujúcich súborov iných divadelných kultúr. Bratislave chýba konfrontácia a divadelná opozícia, nepísaná oponentúra. Preto je fajn, že Slovinci opäť zavítali do SND. Naposledy, v roku 2005, tu zahrali Proustovo Hľadanie strateného času. Dnes ho našli. Autorka je teatrologička, pracuje v Kabinete divadla a filmu SAV
