Znáročníme systém – bude kvalitnejší?

Otázku ako ďalej riešia v tomto školskom roku popri deviatakoch a maturantoch aj tretiaci na vysokých školách. V súlade s vysokoškolským zákonom číslo 131 z roku 2002 totiž ukončia svoje štúdium po troch rokoch bakalárskymi štátnicami. A na magisterské štúdium budú robiť nové prijímačky. Povedomie (nielen) študentov o zmenách, ktoré sa ich priamo dotýkajú, pritom niekedy odráža viac dohady a neistotu ako dobrú informovanosť. Vysokoškolský zákon je jedným z najvernejších klientov slovenskej legislatívnej plastickej chirurgie: Od svojho vstupu do platnosti v roku 2002 podstúpil už trinásť skrášľovacích operácií. Ešte aj v mene má z každej strany (ne)šťastnú trinástku – jeho číslo je 131. Podstatnejšie ako číslo lákavé pre poverčivých sú však zmeny v slovenskom systéme vysokého školstva, ktoré zďaleka nie sú iba estetické. Aj samotný štatút tradičnej verejnej vysokej školy sa zmenil – 1. januára tohto roku vstúpilo do platnosti delenie na univerzitné vysoké školy, vysoké školy a odborné vysoké školy. Klasifikácia prebehne do konca roka 2009 a rozdeľovať sa bude na základe akreditačného spisu. Ten pripravujú samotné vysoké školy formou sebahodnotenia na základe kritérií, ktoré vypracovala Akreditačná komisia. Tri typy škôl sa budú od seba líšiť stupňom vzdelania, ktoré môžu poskytnúť. Od troch stupňov na univerzitných vysokých školách (bakalársky, magisterský a doktorandský stupeň) až po jediný – bakalársky na odborných vysokých školách. Zbohom, jednoduché štúdium Apropo, stupne. Zaužívaný systém štúdia, do ktorého maturant vhupol, aby o päť (prípadne šesť) rokov vyšiel ako hotový magister alebo inžinier, je pre väčšinu študijných programov tiež minulosťou. Teraz to už študenti nebudú mať také jednoduché. Prvýkrát sa o tom na vlastnej koži presvedčia súčasní tretiaci, ktorých tento rok čakajú bakalárske štátnice. Svoje štúdium teda ukončia po troch rokoch dosiahnutím titulu bakalár. Kto bude chcieť pokračovať ďalej, musí si podať prihlášku na magisterský študijný odbor, ktorý sa klasifikuje ako druhý stupeň štúdia. A bude musieť robiť ďalšie prijímacie skúšky, ktoré v mnohých prípadoch určite nebudú len formalitou. Ak totiž príslušná vysoká škola nezíska akreditáciu na magisterský študijný odbor, študenti sa budú musieť „pobiť“ o miesto v odbore, ktorý otvára iná škola. Ako všade, kde sa robia prijímačky, ani tu sa určite nenájde miesto pre všetkých. Za zmienku pritom stojí aj finančný faktor: Za každú prihlášku sa platí okolo tisíc korún. Študenti, ktorí si museli šetriť do prasiatka na prihlášky, už keď sa hlásili do prvého ročníka, si to teda už onedlho zopakujú. Okrem finančnej záťaže však magisterské prijímačky predstavujú aj záťaž psychickú. Nielenže určite nie je jednoduché sústrediť sa na ne popri písaní bakalárskej práce a príprave na štátne skúšky, ale mnoho tretiakov ani teraz, niekoľko týždňov pred odosielaním prihlášok, netuší, či ich škola získa akreditáciu na konkrétny magisterský študijný odbor. Akreditovaný študijný odbor, teda odbor, ktorý má oprávnenie nielen študentov na budúce povolanie pripravovať, ale aj im vystaviť diplom, musí garantovať profesor. Ten však nesmie byť externý ani mimoriadny. V predkladacej správe Akreditačnej komisie ministerstvu školstva za obdobie rokov 2005 až 2007 sa uvádza: „Pri posudzovaní garantovania musí garant študijného programu spojeného prvého a druhého stupňa, druhého stupňa alebo tretieho stupňa byť riadnym profesorom príslušnej vysokej školy. Tým sa bude predchádzať možnému zneužívaniu či nedorozumeniam a problémom týkajúcim sa funkcie mimoriadny profesor. V súčasnosti totiž veľa docentov garantuje študijné programy druhého (a v niektorých prípadoch aj tretieho) stupňa.“ Jednoznačne upravené kritériá na garantov sú podľa predkladacej správy v návrhu nariadenia vlády, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie číslo 104/2003 Z. z. o Akreditačnej komisii. Okrem toho vysokoškolský zákon stanovil hornú hranicu veku garanta na 65 rokov. S dodržaním týchto podmienok majú problémy mnohé školy, kde vyučuje veľa starších, ale stále čiperných pedagógov, nad ktorých výmenou ako garantov odborov dosiaľ nebol dôvod uvažovať. A aj keď školy majú čas „doladiť“ naplnenie akreditačných kritérií a zohnať si garantov až do budúceho roka, študentom ohrozených odborov predsa len ide o budúcnosť. Študenti sa nemusia obávať? Žiaľ, študenti sú vo vzťahu k zmenám vysokoškolského systému, ktoré sa ich bytostne dotýkajú, skôr dezorientovaní ako informovaní. Priznáva to napríklad prodekanka pre vedu, výskum a doktorandské štúdium Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity Marta Dobrotková. „Študenti možno ešte systému celkom nerozumejú, ale jednotlivým pracovníkom, najmä tým, ktorí mali na starosti dopĺňanie akreditačného spisu, sú tieto veci jasné. Navyše si myslím, že pedagógovia a študenti o tom na prednáškach spolu hovoria.“ Možno áno, možno nie a možno nie všade. Faktom však ostáva, že študent je pohodlný tvor (autorka tohto textu tiež patrí medzi študentov a hovorí z vlastnej skúsenosti) a informáciu, ktorú ho niekto nenúti nájsť pod hrozbou trestu, si sám nevyhľadá. A tak medzi mnohými tretiakmi vládne atmosféra neistoty a často aj dezinformácie. Realita pritom vôbec nemusí byť taká desivá ako poplašné správy šírené ústnym podaním. Prodekanka M. Dobrotková vysvetľuje: „Jednotlivé špecializácie sa pri komplexnej akreditácii spájajú dohromady. Napríklad pri historických vedách je to archeológia, história a etnológia, pri behavoriálnych vedách psychológia, politológia a sociológia. Humanitné sú všetky jazykovedné oblasti, etika a filozofia. Ďalšiu skupinu tvoria umenovedné odbory – u nás dejiny a teória umenia. Ako a dokedy bude treba odstrániť nedostatky, bude vedenie fakulty vedieť až po vyjadrení Akreditačnej komisie. Študenti sa teda zrejme nemusia obávať: Aj keď ich odbor doteraz nemá garanta, budú môcť na svojej škole riadne robiť prijímacie skúšky do prvého magisterského ročníka. Do roka sa to azda vyrieši. „Ak nie, budeme hľadať iné vyhovujúce riešenie v rámci fakulty,“ dodáva M. Dobrotková. Napokon, podobný prípad sa na Trnavskej univerzite vyskytol už v deväťdesiatych rokoch – politológovia dokončovali svoje štúdium na iných odboroch. Vekové obmedzenie môže byť diskriminačné Trnavská univerzita je z hľadiska garantovania druhého a tretieho stupňa štúdia zaujímavá z dvoch dôvodov. Predovšetkým, je jednou z mála slovenských vysokých škôl umožňujúcou pracovať pedagógom starším ako 65 rokov, ktorí by inde museli ukončiť svoju kariéru. (Existuje, samozrejme, inštitút emeritného profesora, ale ten prednáša bez nároku na finančnú odmenu.) A Filozofická fakulta Trnavskej univerzity zamestnáva najväčší počet životaschopných profesorských „dôchodcov“. Prodekanka tvrdí: „Máme najmä humanitné odbory, ktoré naši profesori fyzicky aj mentálne zvládajú aj po šesťdesiatpäťke. Mnohí akoby žali celoživotné ovocie svojej vedeckej kariéry, a toto vekové obmedzenie často pociťujú ako diskriminačné. Sú predsa vedecky veľmi činní a majú aj autoritu v radoch študentov.“ Podľa dekanky Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity Emílie Hrabovec sú obmedzenia právomocí či pracovných činností súvisiace s vekom vždy psychologicky citlivou otázkou, tak ako odchod do dôchodku či iné podobné životne prelomy. „Je prirodzené, že profesori, ktorí prekročili hranicu 65 rokov, citlivo vnímajú zmenu vo svojej profesionálnej situácii. A z pohľadu FF TU je tiež pravdou, že najmä v humanitných vedách toto vekové obmedzenie sťažuje personálne dobudovanie týchto odborov. Na druhej strane, vekové limity nie sú slovenskou špecialitou, v rôznych podobách platia vo väčšine západoeurópskych krajín. Stačí sa pozrieť do susedného Rakúska, kde je normálne, že univerzitní profesori odchádzajú do dôchodku po dovŕšení 65. roku života alebo sú ako 67-roční emeritovaní, čo zaručuje prirodzenú generačnú kontinuitu. Sama som zažila v Rakúsku dlhé verejné diskusie v akademickom prostredí, kde mladí považovali za diskriminačné práve prílišné „zabetónovanie“ starších kolegov na úkor možností profesionálneho uplatnenia mladších,“ dodáva dekanka. Trnavská univerzita nepociťuje nedostatok profesorov strednej generácie o nič viac ako ďalšie mladšie vysokoškolské inštitúcie. „Hlásime sa síce k tradíciám starej Trnavskej univerzity, ktorú v 17. storočí založil kardinál Peter Pázmaň, v skutočnosti sme však v minulom roku oslávili iba pätnáste narodeniny,“ vysvetľuje prodekanka. „Školu zakladali profesori, ktorí v tom čase garantmi byť mohli, pretože hranica 65 rokov bola pre garantov študijných odborov uzákonená až v roku 2002. Naši odborníci, najmä z oblasti histórie, filozofie a dejín umenia, postupne tento vek dosiahli, stredná generácia je na úrovni docentov a mladí odchovanci, ktorí sa iba začínajú habilitovať, nám dorastajú len pomaličky. Nepríjemné je však aj to, že Akreditačná komisia možno neuzná garantov zo susedných krajín – z Poľskej a z Českej republiky.“ Problematika garantov neobišla okrem mladých vysokých škôl ani veľké univerzity a technické odbory. Bez garanta napríklad stále ostáva žurnalistika na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského alebo mechatronika cestných a motorových vozidiel na Trenčianskej univerzite Alexandra Dubčeka. „V tomto prípade sa oplatila prezieravosť: Školy, ktoré mali naporúdzi strednú generáciu pedagógov, si mohli v predstihu zabezpečiť habilitácie a inaugurácie – teda aj garantov. My môžeme stavať len na vlastných absolventoch – a keďže sme iba pätnásťročná univerzita, vychovať si prvých profesorov ešte bude chcieť čas,“ hovorí Mária Dobortková. Jej slová sa však dajú aplikovať na situáciu na viacerých vysokých školách, ktoré podľa roku svojho založenia ešte len prichádzajú do puberty. Škôl má byť menej, ale kvalitnejších Vplyv univerzít na legislatívny proces, ktorým sa schvaľuje jedna novela vysokoškolského zákona za druhou, je minimálny. Realizuje sa prostredníctvom Rady VŠ, prípadne Rektorskej konferencie, ktorej členovia, teda rektori všetkých slovenských vysokých škôl sa dohodnú na pripomienkach k návrhu novely zákona, kým je v pripomienkovom konaní. Aj M. Dobrotková priznáva, že pre niektoré študijné odbory na mladších školách môže byť podmienka garanta – profesora do 65 rokov likvidačná. Delenie vysokých škôl na tri kategórie si v konečnom dôsledku tiež kladie za cieľ obmedziť počet vzdelávacích inštitúcií s puncom špičkovosti. A to tak, že stanoví presné kritériá. V predkladacej správe Akreditačnej komisie stojí čierne na bielom, že ustavičné pribúdanie nových vysokých škôl považuje za problém, ktorý treba riešiť. Doslova: „Považuje sa za vhodné kvantitatívne ustáliť sústavu vysokých škôl a zamerať sa na kvalitu poskytovaného vysokoškolského vzdelávania.“ Napokon, minister školstva Ján Mikolaj považuje zníženie počtu vysokých škôl (či už ich reklasifikáciou do inej kategórie alebo spájaním) priamo za úlohu svojho rezortu. Do spájania sa však školy z vlastnej vôle zatiaľ nehrnú. Čo vyplynie z kategorizácie, uvidíme o rok. Pravda, vyššie nároky na študentov uskutočňované prostredníctvom rozdelenia štúdia na bakalársky a magisterský „level“ môžu časom poslúžiť ako účinná prevencia návalu študentov na predpokladaný menší počet škôl. Je totiž možné, že si mladí ľudia v budúcnosti lepšie zvážia svoje rozhodnutie pustiť sa do vysokoškolského štúdia vzhľadom na svoje psychické a fyzické schopnosti a finančné možnosti. Tie zavážia hlavne u externistov, ktorých štúdium od tohto školského roku môže byť spoplatnené. O tom, ktoré študijné odbory si budú externí študenti platiť, rozhoduje dekan príslušnej fakulty. A pretože minister nemá o kvalite externého štúdia práve vysokú mienku, títo študenti už nebudú môcť tvoriť na vysokej škole nadpolovičnú väčšinu. V súčasnosti totiž externisti prevažujú na väčšine súkromných, ale aj na niektorých verejných a štátnych vysokých školách. Slovenské vysoké školstvo pod taktovkou Jána Mikolaja teda kráča za vyššou kvalitou – štúdia aj vedeckého výskumu. Je to však cesta značne tŕnistá.