Ženy viditeľné vďaka mužom

Centrom podareného románu Jany Juráňovej je zádušná omša a následná rodinná oslava na počesť ústredného – a zároveň v príbehu fyzicky neprítomného – muža, „otca“. Pozadie tvoria spomienky účastníčok na dvoch mužov. Jednak na „otca“, otca rodiny, ktorý bol aktívnym politikom za čias Slovenského štátu, jednak na jeho brata, ktorého politická kariéra sa odštartovala v nasledujúcom režime. V čase rozprávania sú však obaja významní muži už mŕtvi a zanechali po sebe nielen abstraktné spomienky, s ktorými sa treba vyrovnávať (napríklad „otcove“ deti tušia, že nevedia mnohé o jeho fašistickej minulosti), ale aj veľmi konkrétne príbuzné, ktoré s nimi musia žiť svoje nie veľmi podarené životy. Hoci Jana Juráňová sa v súlade s očakávaním od spisovateľky publikujúcej pod značkou vydavateľstva Aspekt venuje najmä ženským postavám (kapitoly sú jednoducho nazvané ženskými menami, ich aktérkami), opisuje ich na pozadí sveta utvoreného mužmi. Viditeľné sa stávajú vďaka mužom. Hoci muži v príbehu fyzicky chýbajú (aj rodinnej oslavy sa zúčastnia vlastne samé ženy: Michal, „otcov“ syn a jediný muž, ktorý by prichádzal do úvahy, sa ospravedlnil a poslal za seba manželku), v pozadí sú stále prítomní. Veď bez „otca“ a jeho brata by nebolo nijakej oslavy, chýbalo by javisko a aj väčšina centrálnych tém knihy. Aj toto je spôsob, akým muži znásilňujú svet žien. Hoci v románe nie je nikde explicitne pomenovaný, čitateľovi udrie do očí kontrast medzi „skutočnou“, fyzickou neprítomnosťou mužov, a zároveň ich mocou, z ktorej sa vlastne zrodil celý príbeh. Hoci postavami príbehu sú ženy, bez mužov by vlastne nijaký príbeh neexistoval. Prvou rozprávačkou je jedna z „otcových“ dcér, Ružena. Rozvedená žena, matka jedného syna, ktorá z dcérskej povinnosti pripravila oslavu, ktorej sa, tiež z povinnosti a s odporom, zúčastňuje. Autorku ctí, že Ruženinho syna, ktorý sa v jej rozprávaní len mihne, spomína ako milého a slušného chlapca a nerobí z neho mužskú karikatúru, človeka, o ktorom je už teraz jasné, že napriek „nehotovosti“ z neho čoskoro vyrastie mužské monštrum. Autorka mu, naopak, „dovolí“, aby sa – a to napriek tomu, že je to muž! – v izbe s priateľkou „len rozprával“, čo prekvapí dokonca aj samu jeho matku. Juráňovú treba pochváliť za to, ako konzekventne dokázala vystihnúť ťažké a smutné – nielen, ale aj – na ženskom živote, pridŕžať sa svojho feministického svetonázoru, a neskĺznuť do násilností a klišé, ktoré by mu robili hanbu. Ružena je za priebeh oslavy zodpovedná takmer sama, keďže matka, „otcova“ manželka, je už pristará, brat Michal za seba poslal manželku Elenku, ktorá napriek svojej až obradnej slušnosti neposkytuje praktickú pomoc, a druhá sestra Zdenka vstúpila do rádu a pod novým menom Klára nežije viac v svetskom svete, ktorého problémy nedokáže riešiť. Všetky tieto ženy – Zdenka alias Klára, manželka Elenka a aj teraz už starecky zmenená mama – sa postupne dostávajú k slovu a rozprávajú svoje životné príbehy ale aj každodenné dojmy uveriteľným, prirodzeným jazykom a spôsobom. Hoci Juráňová je očividne na strane žien, neskĺzla do očakávaných stereotypov a príbeh nepôsobí násilne. Hoci čitateľ jednak explicitne vie a jednak z náznakov tuší, že väčšina nešťastia týchto žien súvisí s mužmi (ktorí ženy prítomné vo svojich životoch – manželky aj dcéry – neopúšťajú len kvôli milenkám a práci, ale nakoniec aj tým, že umrú), nepôsobí toto tvrdenie útočne, „feministické posolstvo“ príbehu nie je agresívne. Spolu s prirodzenou každodennosťou príbehu je to jeho najväčší klad.