Továrne na značkových ľudí
Nový bakalársky systém štúdia otestujú na vlastnej koži súčasní vysokoškoláci – tretiaci. Možno sa raz nájde astrológ, ktorý vyskúma, po akých neblahých dráhach sa pohybovali hviezdy v roku narodenia týchto mladých ľudí, pretože, aspoň čo sa týka školy, sype sa im na hlavu nešťastie za nešťastím. Sú ročníkom pokusných králikov – náš systém na nich testuje svoje zmeny už od základnej školy: V deviatom ročníku stihli absolvovať nové monitory, na strednej škole nové maturity. (Gymnazistov však ešte počkal piaty povinný maturitný predmet.) A teraz sa im opäť menia pravidlá hry počas rozohranej partie. Tentokrát sú totiž prvým ročníkom vysokoškolákov, ktorým zákon č.131/2002 Z. z. bakalárskymi štátnicami a prijímacími skúškami na magisterské štúdium zahatal priamu cestu k vytúženému vysokoškolskému titulu. A šancu pokračovať nedostane zďaleka každý. K titulu sa prepracuje len ten, kto na vysokú školu naozaj „patrí“ a kto si to „zaslúži“. Popri zavedení kompatibility nášho systému s európskym to bola predsa jedna z hlavných myšlienok tohto bodu vysokoškolského zákona. Školstvo sa nám skvalitňuje a titul magistra či inžiniera už nebude môcť nosiť hocikto. Univerzita je predsa továrňou na značkových ľudí a zákon ponuky a dopytu je neúprosný. Nadprodukcia vysokoškolákov pochybnej kvality jednak nahráva do kariet tvorcom vtipom tipu „keď viem, aký som ja inžinier, budem sa báť ísť k doktorovi“ a zároveň znižuje prestíž slovenského magistra/inžiniera na trhu práce. A Slovensko si nemôže dovoliť, aby sa jeho pomyselná luxusná predajňa značkových mozgov postupne premenila na lacný bazár s majiteľmi diplomov kvality Addiddos, Tuma alebo Univerzita z Pánubohuzachrbtom. V takomto prípade treba pre dobro obchodu spraviť jediné – znížiť produkciu a skvalitniť výrobu. Vysokoškolákmi budú len tí najlepší a univerzitami ostanú len tie školy, ktoré splnia náročné kritériá. Podľa zákona totiž prebehne v tomto roku nová klasifikácia vysokých škôl, ktoré sa rozdelia na univerzity, odborné vysoké školy a napokon akési „obyčajné“, bez prívlastku. Pre dobro trhu sa teda usilovne pracuje. Akurát ten život konkrétneho človeka – študenta je čoraz neistejší. Úspešné prijímacie skúšky na vysokú školu už nedávajú mladému človeku žiaden dôvod vydýchnuť si, že najbližších päť (prípadne šesť) rokov bude už „iba“ študovať a ak bude zodpovedný a usilovný, tak aj doštuduje. Také ľahké to veru nebude, príjímačkový proces si po troch rokoch pekne zopakujú. Trocha stresu predsa mladému organizmu neuškodí. A ak áno, potom sa potvrdzuje význam bakalárskeho systému štúdia ako orgánu prirodzenej selekcie životaschopných vysokoškolákov, ktorí zvládnu aj o jedny štátnice a o jedny prijímačky viac. Ktorí ochotne zaplatia za každú novú prihlášku na magisterské štúdium ďalších tisíc korún. Ďalej, systém „vypľuje“ tisícky bakalárov, ktorí neprejdú magisterským sitom. Mladých ľudí, ktorých študijné osnovy síce už s touto eventualitou rátali, a tak učivo piatich rokov pekne zhustili do troch – teda by im v oblasti odborných vedomostí nemalo nič chýbať. Bude to však zaujímať aj zamestnávateľov? V povedomí slovenskej spoločnosti nemá bakalársky titul stále potrebnú vážnosť. Neprešiel ešte dostatok času na to, aby sa v očiach staršej generácie (generácie zamestnávateľov) bakalár pozdvihol podstatne vyššie nad úroveň maturanta. (Ešte k tomu s hanlivým podtextom „nedoštudovaného“ vysokoškoláka.) Dúfajme teda, že každoročnému ľudskému „odpadu“ nového systému nenarastú na očiach klapky egoizmu a tí nedoštudovaní neprestanú blahorečiť zákonodarcom, ktorí zabezpečili, že diplom bude odteraz na Slovensku nosiť naozaj iba ten, kto si ho zaslúži. Počet značkových ľudí sa znova vprace do medzí úmerných veľkosti nášho trhu práce a magistri, inžinieri a doktori získajú späť stratenú vážnosť. Keby v tomto konkrétnom systéme nešlo o čísla, ale o ľudí, možno by som tvorcom jeho pravidiel schuti zatlieskala.
