Alica a Frederik (8)
Vošla som do triedy. Vpredu je katedra, slovo, ktoré som už takmer zabudla. Katedry, tabule a kriedy sa v mojom živote vyskytujú len pri pozeraní čiernobielych filmov zo školského prostredia. Je to po rokoch prvá trieda, do ktorej vchádzam. Tabule sú iné ako v tých filmoch. Vyrobené z tenkého bieleho plechu a píše sa na ne centrofixkami, ktoré trochu cítiť riedidlom. Acetónom. Keď sa na tabuľu píše, nepríjemne vŕzgajú. Ich konce sa štiepia a čiara, ktorú zanechávajú, sa štiepi tiež. Je to niekoľko tenkých čiar, každá štetinka rozštiepenej centrofixky zanecháva jednu, a tí, čo sedia v laviciach, zatínajú zuby pri vŕzganí fixky o hladký plech. Na zotieranie sa nepoužíva špongia, z ktorej by po tabuli stekala voda a ktorou treba tabuľu utierať systematicky zhora nadol vo zvislých čiarach, aby vyzerala čisto a neostávali na nej machule z vody pomiešanej s kriedou. Na zotieranie tabule sa používa suchá hubka, ktorou treba poriadne pošúchať, ako keď sa z plastového obrusu zotiera zaschnutý fľak po kečupe. Niekedy sa dá zotrieť aj prstom, na ktorom potom ostane škvrna vo farbe fixky. Ale lavice sú celkom obyčajné lavice. Trieda je malá, menšia ako všetky triedy, v ktorých som kedy bola a ktoré som kedy videla v čiernobielych filmoch. Jazyková škola si prenajíma jedno poschodie budovy a väčšie kancelárie prestavala na školské triedy. Lavice musia stáť v malých odstupoch jedna za druhou, takže keď si sadáte, musíte takmer odsunúť lavicu za vami, aby ste sa medzi ne zmestili. Je tu osem lavíc, dve a dve prisunuté k sebe. Štyri dvojice lavíc tesne za sebou. Katedra je tak blízko pri prvej dvojici lavíc, že keby to bola naozajstná škola, nikto by v nej nechcel sedieť. Učiteľ by žiakovi v prvej lavici videl rovno do zošita. Vo všetkých laviciach už niekto sedí, miesto je len v prvej. Hoci nie sme školáci, aj tu sa prvej lavici všetci snažia vyhnúť. Ľudia sa všeobecne vyhýbajú prvým laviciam. Možno zo skromnosti. Pretiahnem sa pomedzi prvú a druhú dvojicu lavíc a sadnem si na jediné voľné miesto rovno oproti katedre. Neviem, čo mi to napadlo. Zapísať sa do jazykového kurzu. Hovorí sa, že také niečo by mal človek urobiť. Človek ako ja. Keď som sa kamarátkam sťažovala, aká sa cítim osamelá. Ako po práci prídem domov alebo sa motám po meste a bezcieľne pozerám výklady v nákupných centrách. V časopisoch sa píše, že človek musí urobiť prvý krok sám. Vyhľadať si na internete krúžky šikovných rúk a zapísať sa na keramiku alebo na makramé. Makramé je pletenie ozdobných venčekov z tvrdého špagátu. Rôzne druhy uzlov vytvárajú rôzne vzory a do venčekov sa dajú vpliesť aj umelé kvety alebo farebné stužky. Okrem venčekov môžete pliesť aj ozdobné závesy na stenu, na konci ktorých potom visia ozdobné strapce. Ja som sa rozhodla pre jazykový kurz. V malej jazykovej škole, lebo kurzy sa tu začínali od marca. Všetky ostatné sa začínajú vo februári a kým som sa rozhodla, boli už obsadené alebo už bežali a nedalo sa viac prihlásiť. Aj v tejto ostalo miesto už len v kurze holandčiny. Jazyková škola ponúkala aj veľmi exotické jazyky, jazyky strednej Ázie a pobaltských krajín. Aj v tých bolo ešte miesto. A potom v kurze holandčiny. V podstate mi na tom nezáležalo. Vo svojom živote cudzie jazyky nepotrebujem, zišla by sa možno nemčina, keď pozerám nemecké televízne stanice. Holandčina bola nemčine najbližšie. A budova, v ktorej sa koná kurz holandčiny, je najbližšie k mojej práci. Navyše mi to bolo naozaj jedno. Radia, aby sa človek zapísal do krúžku šikovných rúk alebo do jazykovej školy, a ja som sa rozhodla pre jazykovú školu. Kedysi som sa jazyky učila rada. Keď som maturovala. V kurzoch, na ktoré som vtedy chodila do kultúrneho strediska, bolo vždy aj niekoľko starších, zamestnaných ľudí, o ktorých som si nevedela predstaviť, prečo tu sú. Ich snaha sa mi vtedy zdala celkom zbytočná. Učila som sa rýchlo a oni ma zdržovali. Uprostred dvojhodinovej vyučovacej lekcie bola vždy prestávka a oni vychádzali pred budovu kultúrneho strediska na cigaretu. Na kurz sme chodili ešte za svetla, ale do prestávky sa vždy zotmelo a oni stáli pod lampou, ktorá osvetľovala dláždenú terasu pri vchode do kultúrneho strediska, a odklepávali popol z cigariet do železných popolníkov na vysokom stojane, aké bývajú na hlavných staniciach a autobusových nástupištiach. Ešte aj pred vchodmi do polikliník a pred budovami mestských úradov. Ani v zime si neobliekli kabáty, všetky veci si nechali v triede, vzali si len cigarety a niektorí z nich aj zapaľovač. Keď fúkal vietor, nemohli si vzájomne pripaľovať, lebo oheň hneď zhasol, takže si zapaľovač podávali a hovorili: Asi si musíš pripáliť sama. Mali na sebe len svetre a mrzli, ruky mali prekrížené na prsiach, celí schúlení, len v jednej ruke držali cigaretu a poťahovali z nej. Cez prestávku si zapálili aj dve, tri, lebo fajčenie bolo zaujímavejšie ako jazykový kurz. Nechodievala som s nimi, videla som ich len cez presklené dvere kultúrneho strediska, ktoré sa neotvárali na fotobunku. Videla som ich chúliť sa v tme a rozprávať sa, kým my ostatní sme postávali na chodbe pred triedou a niekedy sa dali do reči s učiteľkou, ktorá tiež nefajčila a bola len o pár rokov staršia ako my. Rozprávali sme sa o tom, ako chceme ísť študovať do zahraničia a ako sa nám cudzie jazyky v živote zídu. Naša učiteľka tiež študovala v zahraničí, potom sa vrátila a teraz po večeroch učí francúzštinu v kultúrnom stredisku. Cez deň učí na gymnáziu, hovorila nám, a niekedy nám rozprávala, ako musí práve opravovať písomky, keď sa chýlil koniec školského roka. Kým my sme postávali pred triedou a rozprávali sa o tom, ako francúzštinu a všetky ostatné cudzie jazyky v živote využijeme, sledovali sme ostatných za presklenými dverami kultúrneho strediska, ako fajčia v tme sídliska. Niekedy učiteľka naznačila, že nám to ešte ide ľahko, ale ľudia ako tí, čo stoja tam vonku, to už majú ťažšie. Niekedy v lete, keď bolo teplo a vzduch na chodbách kultúrneho strediska sa nedal dýchať, vyšli sme aj my pred budovu na terasu dláždenú kamennými kachličkami. Vtedy sme počuli, o čom sa rozprávajú. Zvyčajne hovorili o tom, že keď je človek zamestnaný, už to nie je ako kedysi. Do jazykového kurzu sa ponáhľajú z práce a sú unavení. A prvú polovicu myslia len na to, čo ešte nestihli a čo musia urobiť zajtra. Že oni nie sú ako tí mladí. Zabávali sa na tom, ako im to nejde. Odklepávali popol z cigariet a smiali sa na gramatických pravidlách. Vraj ako im to už nejde do hlavy. Ako si nestíhajú napísať úlohy a prečítať nasledujúcu lekciu. Viem, že teraz budem ako oni. Z tašky vyťahujem zošit a učebnicu, ktorú som si kúpila pri zápise. Oxeroxovanú učebnicu, lebo vraj u nás sa nedá kúpiť. Kúpili len jeden exemplár v Holandsku, lebo je to vraj učebnica, z ktorej sa v Holandsku učia po holandsky prisťahovalci. Holandská vláda organizuje zadarmo kurzy holandčiny pre imigrantov, aby sa konečne naučili po holandsky. Imigranti sa učia z týchto učebníc a sú to najlepšie učebnice holandčiny, ktoré sa jazykovej škole podarilo nájsť. Preto priviezli z Holandska jeden exemplár a oxeroxovali ho pre všetkých účastníkov kurzu. Čiernobielo skopírované stránky sú zošité plastovou špirálou. Obal je z priesvitnej fólie. Učebnice sú naše, môžeme si do nich robiť poznámky, písať do nich perom, hovorí nám pani pri zápise. Sekretárka jazykovej školy, ktorá do železného sejfu vyberá poplatok za kurz a za učebnicu. Skopírovaná učebnica je lacnejšia ako originál, ubezpečuje nás. A navyše sa ľahšie nosí, originál má tvrdé dosky a je ťažší. Sadám si do lavice, hneď za katedru, učiteľ mi môže nazerať do zošita. Je to po rokoch po prvýkrát, čo sedím v lavici a pred sebou mám katedru. A viem, že teraz budem ako oni. Ako tí ľudia, čo stáli na vykachličkovanej terase pred kultúrnym strediskom. Vtedy, keď som ja maturovala a nevedela, prečo tam sú. V skutočnosti o tom neviem doteraz. (Pokračovanie v nasledujúcom čísle)
