Trianonská trauma
Podpis zmluvy po skončení prvej svetovej vojny 4. júna 1920 v Trianone znamenal vznik nového medzinárodne uznaného maďarského národného štátu. Trianonská mierová zmluva okrem iného po prvý raz stanovila nielen hranicu Slovenska a Maďarska, ale vymedzila aj hranice Maďarska s dnešným Srbskom a Rumunskom. Keď Uhorsko ako súčasť habsburskej monarchie vstupovalo v roku 1914 do prvej svetovej vojny, panoval v krajine nedemokratický, polofeudálny režim, absentovali občianske práva a pre národnostný útlak bola politika uhorskej vlády medzinárodne kompromitovaná. Vojna dlhotrvajúci proces rozpadu uhorského štátu urýchlila a zdynamizovala. Zdynamizovala však aj národnooslobodzovacie hnutie nerovnoprávnych národov a národností monarchie, vrátane českého a slovenského, a pomohla tiež nastoliť slovenskú otázku na medzinárodnom fóre v úzkej spojitosti s otázkou českou. Bezprostredným predpokladom úspechu národnooslobodzovacieho hnutia spomínaných národov bol pritom pád vládnej moci, víťazstvo a mocenská podpora veľmocí Dohody a vojenská porážka nemeckej a rakúsko-uhorskej armády. Naprogramovaná „katastrofa“ „Katastrofa“ z roku 1918 – čiže rozpad historického Uhorska – však bola v podstate naprogramovaná viac ako storočie predtým, ako sa stala. Bolo to v rokoch 1790 – 91. Premena Uhorska vtedy začala smerovať k všeobecnej samovláde maďarského štátneho a vyučovacieho jazyka – k násilnej maďarizácii nemaďarských národov a národností, ktoré tvorili početnejšiu časť obyvateľstva multinacionálneho uhorského štátu. Rozpad Rakúsko-Uhorska v roku 1918 umožnil konštituovanie nových národných štátov, ktoré odmietli spolužitie s bývalými utlačovateľmi a monarchiu dobrovoľne opustili. Koncom októbra 1918 využili právo na sebaurčenie ako jedinečnú historickú príležitosť aj Slováci a Martinskou deklaráciou (30. októbra 1918) sa slovenská politická reprezentácia v mene novoutvorenej Slovenskej národnej rady (SNR) definitívne rozišla s uhorskou štátnosťou. Slovensko sa stalo súčasťou nového samostatného československého štátu. Predseda Maďarskej národnej rady (a od 31. októbra 1918 aj nový premiér maďarskej vlády) Mihály Károlyi poslal 30. októbra 1918 novoustanovenej Slovenskej národnej rade pozdravný telegram v podstate uznávajúci jej legitimitu a jej neodňateľné právo hovoriť a konať v mene slovenského národa. Zároveň však vyjadril presvedčenie, že slovenský národ bude napriek všetkým krivdám svoju budúcnosť hľadať v spolužití s maďarským národom. Lenže to by sa, pravdaže, rovnalo národnej samovražde Slovákov. Tí najmä v období dualizmu (1867 – 1918) spoznali, ako si maďarská politika spoločnú budúcnosť predstavuje a ako využila jedinečnú príležitosť ukázať „vedúcu úlohu Maďarov“ v Karpatskej kotline. Maďarský šovinizmus a vládny teror už na začiatku vojny jasne preukázal, že pokiaľ ide o Slovákov, nadišla chvíľa posledného účtovania. Chceme byť iba susedia SNR teda odpovedala Károlyimu rozhodne a jasne, že slovenský národ sa na základe sebaurčovacieho práva dobrovoľne rozhodol žiť v spoločnom štáte s národom českým a chce už teraz byť iba „dobrým susedom a bratom maďarského národa“. To však Károlyiho vláda nemienila akceptovať. A nemienila sa ani Slovenska dobrovoľne vzdať. Trvala na integrite už neexistujúceho Uhorska. Začalo sa zložité obdobie, keď samostatný československý štát síce v rámci medzinárodného práva existoval, ale politický, vojenský a diplomatický zápas o budúcu príslušnosť Slovenska sa vlastne len začal. Slovensko sa do nového štátu – ČSR – začleňovalo prostredníctvom vojenského obsadzovania jednotkami domáceho a zahraničného čsl. vojska. Maďarská vládna politika však aj po určení prvej demarkačnej čiary na základe dohody medzi Slovenskom a Maďarskom v decembri 1918 vyvíjala maximálne úsilie, aby Slovensko ovládla ešte pred podpisom mierovej zmluvy. Striedajúce sa maďarské vládne garnitúry sa zhodovali v zúfalej obrane územnej integrity Uhorska. Nové územné rozčlenenie pokladali iba za provizórium a vytrvalo odmietali právo na sebaurčenie pre nemaďarské národy a národnosti. Víťazné veľmoci pripravovali uzavretie mierovej zmluvy s povojnovým Maďarskom ako s jedným z dedičov Rakúsko-Uhorska podobne ako s porazeným Nemeckom a Rakúskom. Vzhľadom na hlbokú politickú i spoločenskú krízu v Maďarsku sa však uzavretie tejto zmluvy značne oneskorilo. Z taktických dôvodov sa neponáhľala ani Budapešť. Nádejala sa, že s odstupom času vzniknú medzi víťaznými veľmocami Dohody rozbroje a pre Maďarov sa vytvorí priaznivejšia situácia. Najvyššia rada preto odovzdala maďarskej vládnej delegácii podmienky mierovej zmluvy až v januári 1920 na mierovej konferencii v Paríži. Už na začiatku rokovania konferencie sa však rozhodlo, že príslušnosť Slovenska k čsl. štátu netvorí sporný problém a 12. júna 1919 určila definitívnu južnú hranicu medzi Slovenskom a Maďarskom. Ustrnutie v 19. storočí Maďarskú delegáciu v Paríži viedol Albert Apponyi, politik v Maďarsku síce veľmi populárny, ale v zahraničí stelesňujúci skompromitovaný predvojnový režim, národnostný útlak a maďarizáciu uhorského školstva. Delegácia prišla do Paríža s predvojnovou koncepciou obrany už neexistujúceho uhorského štátu. Ignorovala fakt, že v rokoch 1918 – 1920 sa v povojnovej Európe podstatne zmenili mocenské pomery, že Uhorsko sa stalo nezvratnou minulosťou a národnosti odmietli návrat do polofeudálnych, nedemokratických predvojnových uhorských pomerov a odmietli aj asimilačnú politiku národnostného útlaku. Napriek tomu, že Maďarsko sa po vojne ocitlo v medzinárodnej izolácii a svojou pronemeckou a vojnovou orientáciou získalo v Európe zlú povesť, maďarská delegácia podmienky mierovej zmluvy jednoznačne odmietla. Maďarská delegácia predložila mierovej konferencii enormné množstvo obsahovo rozporných memoránd, v ktorých nebola nijaká konštruktívna koncepcia vytvorenia nového etnického maďarského štátu. Na rozdiel od Rakúska, ktoré sa s rozpadom multinacionálneho štátu zmierilo a vydalo sa na cestu vytvorenia etnického rakúskeho štátu, maďarská delegácia striktne bránila anachronickú a fiktívnu vládnu doktrínu z 19. storočia. Keďže tá hovorila o historickej, geografickej, jazykovej a duchovnej jednote uhorského štátu, znamenalo to, že maďarská delegácia zamerala svoju stratégiu na obnovenie územnej integrity bývalého Uhorska. To prakticky znamenalo obhajobu predvojnovej mocenskej hegemónie nad nemaďarskými národmi. Lenže tak sa delegácia pustila do vopred prehratého boja. Tým skôr, že si osobovala právo hovoriť aj v mene nemaďarských národov a národnostní, čím sa ocitla v rozpore so zásadou práva na sebaurčenie. Maďarská nadvláda sa pritom v maďarských memorandách bezočivo prezentovala ako civilizačná misia a zároveň vyzdvihovala zásluhy Maďarov pri obrane európskej kultúry a kresťanstva. Strata Slovenska ako krivda V súvislosti so Slovákmi sa maďarská povojnová politika rozhodla neuznať Martinskú deklaráciu ako jeden z dvoch pilierov vzniku samostatného čsl. štátu – popri vyhlásení samostatného čsl. štátu pražským Národným výborom 28. októbra 1918. Naopak, tento iniciatívny štátoprávny akt slovenského národa a rozluku s bývalým Uhorskom hodnotila ako „zradu tisícročnej vlasti“. Ignorovala aj aktívnu účasť Slovákov v čsl. zahraničnom odboji, v čsl. zahraničných légiách, v domácom čsl. vojsku v čase obsadzovania Slovenska a na rokovaní mierovej konferencie v Paríži. Tým sa zdôraznila téza, ktorá sa na maďarskej strane s novou vehemenciou a s nehoráznou vytrvalosťou pertraktuje aj v súčasnosti, totiž, že Slováci boli lojálni voči uhorskému štátu a nemali záujem na vytvorení spoločného čsl. štátu. Všeobecne sa tvrdilo, že Slovensko bolo „násilne odtrhnuté od vlasti“ a presadzovala sa téza, že Slováci boli s uhorským štátom „vždy spokojní“ a údajne sa pod nátlakom výnimočnej situácie a na priamy diktát veľmocí Dohody a ich spojencov stali obeťou českej mocenskej politiky. Podľa toho teda priviedol maďarský národ do katastrofy iba diktát Dohody, ktorý spôsobil zánik tisícročnej ríše a viedol k strate maďarského etnika, za čo vraj maďarská vládna garnitúra nenesie nijakú zodpovednosť. Maďarská politika videla v Slovensku len Čechmi okupované územie, ktorého miesto je vo veľkom Maďarsku, pretože Slováci vraj boli oklamaní a „proti svojej vôli opustili rámec svätoštefanskej koruny“. Maďarská argumentácia na mierovej konferencii však bola málo presvedčivá a čsl. strana ju ľahko vyvrátila. Napríklad aj tým, že dokumentovala skutočnú realitu postavenia Slovákov v bývalom Uhorsku. Maďarské argumenty neakceptovala ani Najvyššia rada, pretože nemali reálny základ a nebrali do úvahy národnooslobodzovacie hnutie nemaďarských národov. Pri určovaní nových hraníc sa vychádzalo zo zásady, že nové štáty musia spĺňať predovšetkým etnické kritérium a predstavovať životaschopné štátne útvary. Zároveň sa však brali do úvahy aj hospodárske, komunikačné, geografické a strategické aspekty. Dôraz sa kládol aj na to, aby hranice boli prirodzené a tvorili určitý geografický a geopolitický celok. Od všetkých nástupníckych štátov sa pritom očakávalo, že prinesú určitú obeť najmä v periférnych oblastiach. V každom štáte zostalo určité percento cudzieho etnika (na Slovensku zostalo asi 600 000 etnických Maďarov a v Maďarsku vyše 400 000 etnických Slovákov). Pritom trianonská slovensko-maďarská hranica neprechádzala presne po línii etnického rozhrania, ale prevažne stredom zmiešaného územia. Podpísali, ale nerešpektujú Mierovú zmluvu s víťaznými veľmocami Dohody a ich spojencami na jednej strane a Maďarskom ako dedičom porazeného historického Uhorska na strane druhej oficiálne podpísali 4. júna 1920 v zámku Grand Trianon pri Paríži. Táto mierová zmluva znamenala medzinárodnoprávne potvrdenie zániku habsburskej monarchie i historického Uhorska, potvrdenie vzniku nového maďarského národného štátu (o ktorý sa Maďari dlhodobo usilovali) a akceptovanie výsledkov národnooslobodzovacieho hnutia nemaďarských národov a národností, ktoré na princípe sebaurčovacieho práva dobrovoľne opustili Uhorsko. Tým zároveň medzinárodnoprávne potvrdila vyčlenenie Slovenska z už neexistujúceho Uhorska a po prvý raz od základu stanovila hranicu Slovenska s Maďarskom. Tá sa (okrem Čunova, Jaroviec a Rusoviec pričlenených až po 2. svetovej vojne) zhodovala so súčasnou slovensko-maďarskou štátnou hranicou. Trianonská zmluva takisto prvý raz vymedzila pojem Slovensko ako určitý historický, geografický a správny celok v medzinárodnoprávnom dokumente prvoradého významu. V tom spočíva jej obrovský historický význam pre Slovensko. Maďarsko síce oficiálne Trianonskú zmluvu podpísalo, ale v princípe ju odmietalo. Revízia Trianonu sa stala vedúcou zjednocovacou ideou celej maďarskej spoločnosti a všetkých maďarských vlád v medzivojnovom období, čo napokon viedlo až k Viedenskej arbitráži 2. novembra 1938. Mierová konferencia v Paríži po 2. svetovej vojne vo februári 1947 však hranice vytýčené Trianonskou mierovou zmluvou znova potvrdila. A Maďarsko sa vtedy zaviazalo, že v budúcnosti nebude na svojom teritóriu trpieť organizácie, ktoré vyvíjajú nepriateľskú činnosť voči Spojencom vrátane revizionistickej propagandy, čo maďarská strana od roku 1989 evidentne nerešpektuje. Takto sa v trianonskom uzle maďarsko-slovenských vzťahov koncentrujú všetky problémy maďarskej politiky, ktorá robí všetko pre to, aby sa maďarská spoločnosť s tzv. „trianonskou traumou“ nikdy nevyrovnala. Autor pracuje v Ústave politických vied SAV Medzitiulky Slovo Text vyšiel v rámci projektu „Pro a Proti“ združenia RES PUBLICA
