Vykradli sme si identitu

Jozef Lenhart, generálny riaditeľ sekcie kultúrneho dedičstva Ministerstva kultúry Slovenskej republiky Pochádza z Bojníc. Vyštudoval dejiny umenia a estetiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracoval v Ústredí umeleckých remesiel v Bratislave, ako riaditeľ reštaurátorských ateliérov v Košiciach, po návrate do Bratislavy sa venoval pamiatkovej starostlivosti. Viedol reštaurátorské ateliéry Slovenskej národnej galérie. Ako dramatik a redaktor spolupracoval so Slovenským rozhlasom, divadlami i Slovenskou televíziou. Tvrdí, že to, ako sa správame ku kultúrnemu dedičstvu, nie je otázka súkromného alebo štátneho vlastníctva, ale vec etiky, morálky, národnej hrdosti a kultúrnej vyspelosti. Vzťah k pamiatkam je barometrom kultúrnosti národa. S hosťom Slova sa zhovárala Silvia Ruppeldtová Verejnosť v poslednom období poburuje asanácia jednej pamiatky za druhou, v súčasnosti ide najmä o technické stavby. Vina sa automaticky pripisuje ministerstvu kultúry (MK) a krajskému pamiatkovému úradu (KPÚ). – Priemyselná architektúra sa v hierarchii pamiatkových hodnôt vždy považovala za najnižšiu pamiatkovú kategóriu, pretože bola spojená s proletariátom. Zachraňovali sa iba technické objekty zo starších období, nie z 19. storočia. Objekty, ktoré kedysi stáli na okraji mesta, sa postupne ocitli v jeho strede. V Londýne dospeli k názoru, že staré továrne majú obrovský estetický potenciál a špecifiká, ktoré sa dajú veľmi výhodne zúročiť. A namiesto toho, aby ich plošne asanovali, začali pre ne hľadať náplň. U nás bola táto architektúra mimo okruhu záujmu pamiatkarov, i keď sa o jej hodnote vedelo. Situácia sa zmenila až v posledných troch, štyroch rokoch. Taký stavebný boom, aký zasiahol Bratislavu, nikto nečakal. Po roku 1989 začalo mesto v týchto objektoch rušiť prevádzky, lebo boli ekologicky nevyhovujúce. Zrazu vznikol priestor pre podnikateľské subjekty a stavebná loby veľmi dobre vedela, že tieto objekty treba vykúpiť. Stoja totiž na pozemkoch, ktoré budú najdrahšie, pretože majú de facto najvýhodnejšiu polohu. A mesto ich začalo rozpredávať bez urbanistického plánu a navyše ako nezastavané plochy. „Nezastavaná“ plocha totiž znamenala z jedného predaného štvorcového metra až trojnásobný zisk. Vo vidine zisku, ktorý sa však nepremietol do projektov mesta, a dnes nikto nevie, kde tieto peniaze skončili, sa rozpredalo mestské „zlato“. Továrne pod tlakom nových vlastníkov pozemkov skončili s výrobou a ich budovy skončili v rukách developerov. MK ani KPÚ a nemohli účinne zasiahnuť, lebo informácie o tom nám blokovali a naše pokusy zachrániť ich prišli až päť minút po dvanástej. Ale ministerstvo kultúry a pamiatkari predsa majú oprávnenie vyhlásiť objekt za pamiatku. – Lenže uskutočniť to vôbec nie je jednoduché. Káblovku sme chceli za národnú kultúrnu pamiatku vyhlásiť už dávno. Návrh bol vypracovaný dvakrát. Ale k nemu sa musí vyjadriť najprv majiteľ. A tu sme spravidla narazili na odpor. Pri vyhlasovaní technického objektu za pamiatku sa totiž berie do úvahy nielen architektúra, ale aj pamiatková hodnota strojového vybavenia. Z obavy, že pamiatkari v záujme ochrany objektu zabránia inovovať strojové vybavenie, majiteľ na vyhlásenie objektu za pamiatku nepristal. Ideálne je, ak sa objekt vyhlási za pamiatku vzápätí po odstavení výroby. Pretože sme však informácie o tom nemali, nemohli sme účinne zasiahnuť a konať. A keď sme začali správne konanie, objekty už boli spravidla vyrabované a znehodnotené. Pritom so starými továrňami nemiznú len budovy, ale všetky historické súvislosti. Znamená to, že medzi mestom, KPÚ a MK nie je dostatočná komunikácia? – Presne tak. Nie je zabezpečený informačný tok. Pritom mesto má vo svojej pôsobnosti Mestský úrad ochrany pamiatok. Práve tento by sa mal prvý dozvedieť, ktoré pozemky sa idú predávať a požiadať o prehodnotenie historickej zástavby, upozorniť KPÚ na pamiatkovo zaujímavý objekt. Mesto však o tom vedome neinformuje, pretože taký objekt by znížil hodnotu pozemku. V mnohých krajinách Európy aj v USA sa pre technické pamiatky našlo nové využitie a pre investorov je ich zachovanie veľkým lákadlom. Prečo je na Slovensku postup diametrálne odlišný? – Investor musí byť v prvom rade „osvietený“. K nám zväčša prichádzajú takí, ktorí u nás uskutočnia to, čo si doma nemôžu dovoliť. Slovensko je pre podnikateľské subjekty krajinou nebývalých možností. Zákony sa tu tvoria cez lobistické skupiny, ktoré si diktujú, čo chcú. V Bratislave nie je napr. definované, akú výšku môžu mať stavby, a tak investori vo vízii zisku stavajú čo najvyššie, bez ohľadu na estetiku, panorámu, dopravnú situáciu, kvalitu života. Pamiatkari nemôžu ovplyvniť výškový horizont zástavby, pretože to patrí pod útvar architekta mesta. MK na to nemá žiadny dosah. Podobne je to i s niektorými historickými objektmi. Historické mesto so svojimi prirodzenými dominantami zaniká, mení sa na hybrid. Nové výškové budovy sú v jeho prostredí cudzie, agresívne a bez historických väzieb na minulosť. Vyhlásením objektu za pamiatku by však mal byť problém vyriešený. – To je naivná predstava. Nijaký objekt, ktorý je vyhlásený za kultúrnu pamiatku, nie je automaticky zachránený. Tieto objekty sú totiž súkromným vlastníctvom, na ktoré štát nemôže siahať. A ak to urobí, je povinný kompenzovať prípadnú majetkovú ujmu. Predstava, že problém s pamiatkovou ochranou sa začína a končí na MK je hlboký omyl. Ale aj vlastník pamiatkovo chráneného objektu je zaviazaný povinnosťou svoj majetok nezničiť. Nemal by v prípade, že sa to stane, byť postihnutý aj on? – Samozrejme, býva sankcionovaný. Od stotisíc do piatich miliónov korún. Páky na to, aby zabezpečil údržbu a do objektu nezasahoval, však máme minimálne. Vymožiteľnosť pokuty je navyše veľmi malá. A ak sa ju aj vymôcť podarí, nie je to pre majiteľa veľká strata. Navyše sa peniaze z pokút nevyužívajú na záchranu pamiatok, ale idú do mestskej alebo štátnej pokladnice a tam sa rozplynú. Bolo by ideálne, keby sa peniaze použili na obnovu pamiatok, ale to by bolo treba legislatívne ošetriť. Najprv by však museli mať kompetentní o takéto riešenie záujem. Pamiatkový úrad často povolí na historických objektoch veľmi drastické zásahy, dokonca priamo v jadre mesta. Nemal by konať zásadovejšie? – Uvediem príklad. Palác Motešických na Gorkého ulici v Bratislave je chránený ako národná kultúrna pamiatka. Napriek tomu vydal KPÚ rozhodnutie, že objekt môže byť nadstavaný. A MK v tom nemôže nič podniknúť, pretože toto rozhodnutie vydal štatutárny orgán. Že je to predovšetkým osobný a občiansky postoj pracovníka KPÚ, nič na veci nezmení. Môžeme iba vyjadriť nesúhlas s navrhnutým riešením. Často to funguje tak, že mnohí v záujme „vyššieho“, teda finančného princípu sú ochotní robiť obrovské ústupky. Množstvo čiernych stavieb sa nenapadlo, nevymáhali sa za ne sankcie, jednoducho sa to toleruje. Ľudia sa neraz nazdávajú, že pamiatky sa devastovali preto, lebo boli v rukách štátu, a že momentálnu situáciu by malo spasiť práve súkromné vlastníctvo. – To, že štát je najhorší vlastník, je ťažká mystifikácia. Mnohé zahraničné štúdie už dokázali, že to tak nie je. Cintorínom našich pamiatok sa stal reštitučný zákon a nepochopená decentralizácia štátnej správy. Nové subjekty, ktoré zreštituovali bývalý štátny majetok, na to neboli pripravené. Videli ho iba ako príležitosť na rýchle zbohatnutie. Preto je absurdné tvrdiť, že štát je najhorší vlastník. Je to vyhlásenie podobného typu, ako „divák si nežiada tento typ programu“. Celá naša spoločnosť sa podriadila určitým floskulám, ktorými sa účelovo vymývajú mozgy. Objekty, ktoré spravoval štát – napríklad Oravský hrad, Spišský hrad, Trenčiansky hrad, Bojnický zámok atď. prinášali predsa zisk a boli udržiavané. Kaštiele, ktorých sa štát zbavil a ktoré dovtedy slúžili hoci ako archívy, liečebné zariadenia, nápravno-výchovné ústavy boli vysťahované, predané za korunu a dnes sú na hranici totálneho zániku, alebo sa už celkom stratili z povrchu zeme. Typickým dokladom súčasného zaobchádzania s kultúrnym dedičstvom je kaštieľ vo Veľkých Levároch. Psychicky narušených pacientov z neho vo vidine veľkého zisku vyhádzali na ulicu, niektorých z nich si vzali príbuzní, iným sa podarilo zachrániť v liečebni, ale časť z nich pomrzla. A opustený kaštieľ chátra čakajúc na solventného developera, ktorý mu vdýchne „nový život“. Teda že rozparceluje obrovskú francúzsku záhradu, ktorú v rámci terapie udržiavali pacienti, kaštieľ premení na hotel a možno mu zvýši priestor aj na golfové ihrisko. Pritom všetky ekonomické príručky hovoria, že práve tieto objekty v pôvodnom stave najviac vyhľadávajú turisti a že predstavujú osobitný segment ekonomiky, označovaný ako kultúrny priemysel. Dokážu totiž generovať zisk. Iba my nevieme pochopiť, že investícia do pamiatky sa niekoľkonásobne zúročuje. Vieme vôbec, čo je to cestovný ruch? Krajiny, ktoré nemajú more, budujú cestovný ruch na pamiatkach. Kým nepochopíme, že ľudia k nám nebudú prichádzať kvôli päťhviezdičkovým hotelom a že aj v nich bývať len vtedy, ak sa budú mať aj na čo pozerať, tak môžeme krajinu ako turistickú oblasť zavrieť. Za všetko hovorí aj fakt, že u nás fungujú cestovné kancelárie na externý turistický ruch, vyvážajúce Slovákov do zahraničia. Nie som istý, či vôbec máme čo i len jednu, ktorá by k nám ťahala ľudí z iných krajín. Po reštitúciách sa – logicky – 90 percent pamiatok na Slovensku ocitlo vo vlastníctve cirkví. Napríklad v kauze organu v Dóme sv. Martina bol jeden z argumentov na právo jeho odsunu aj ten, že cirkev má nárok nakladať so svojím súkromným vlastníctvom, ako uzná za vhodné. Cirkev však nie je odlúčená od štátu. Má teda štát právo zasahovať do jej rozhodnutí? – Situácia je rovnaká ako vo vzťahu k iným súkromným majiteľom. Súkromné vlastníctvo je dnes „posvätná krava“ a to, ako nakladá cirkev s kultúrnym dedičstvom vo svojom vlastníctve, je zas len otázkou kultúrnej úrovne a osvietenosti cirkvi. Na Slovensku je celkom bežné, že sa z kostolov vyhadzujú staré kazateľnice, lavice, organy... s odôvodnením, že kostoly treba modernizovať. A tak všetko, čo je cirkevným majetkom, je celkom závislé od ľubovôle cirkevných hodnostárov a správcov fár. Tí sa MK často ani nespýtajú, či by nemalo záujem likvidované umelecké dielo odkúpiť. Za posledných 17 rokov sme dokázali vyčistiť kostoly viac ako počas purizmu v 19. storočí. Bez akéhokoľvek odobrenia nadriadenými pamiatkovými orgánmi sa zničili alebo mimo územia SR vyviezli tisíce predmetov. Kontinuálne od nás odchádza naše kultúrne dedičstvo a my to nie sme schopní ani ustrážiť, nieto zastaviť. Ako je možné, že hoci sa náš zákon o pamiatkach nelíši od podobných v Európe, pamiatky sa u nás devastujú? – Opakujem, sú za tým ľudia. A akýsi komplex malosti, z ktorého pramení prepiaty „amerikanizmus“. Sme malí, tak musíme mať všetko „najväčšie“. V Bojniciach má napríklad vzniknúť obrovský zábavný park. Na cennej archeologickej lokalite. Investor sa asi domnieva, že tak bude do Bojníc a na Slovensko prúdiť viac ľudí a že na tom zarobí. Keby tých 2,6 miliárd investoval do rekonštrukcie nejakého hradu a spropagoval ho, nielenže by na tom dokázal zarobiť, ale by sa zároveň postaral o osvetu. Okrem toho tu chýba kontinuita. Pôvodní majitelia historických objektov odišli alebo boli vysťahovaní, noví k nim nemali vzťah, alebo pre ne nenašli nové vhodné využitie. Stále u nás platí, že čo jedna generácia postaví, nasledujúca zbúra. Človek sa zžije s jednou vecou, a vzápätí sa musí začať zžívať s niečím radikálne novým. To sa týka napríklad aj podnikov, ktorých čaro vzniká práve dlhodobou tradíciou. My nenadväzujeme na minulosť, máme pocit, že práve nami sa začínajú dejiny. Zdá sa, že väčšina z nás akoby ani nevidela, čo doma máme a že vlastenectvo sa redukuje len na bezobsažné frázy. – Presne tak. Vôbec nevnímame nesmiernu rozmanitosť našej krajiny. Nepoznáme ju. Lebo keby sme ju poznali, nedovolili by sme znehodnocovať ju a lákať turistov len na pekné dievčatá a lacný alkohol. Potom nečudo, že k nám z cudziny najčastejšie zavíta len najvulgárnejšia vrstva obyvateľov, ktorí nás nevnímajú ako kultúrnu autoritu. Z nášho hlavného mesta sa stal jeden veľký „pub“ bez akejkoľvek osobitosti. Nemáme krčmy, hostince, šenky, pohostinstvá, výčapy, viechy – máme „puby“. Tancujeme flamenco, sambu, ale nie slovenské tango či čardáše. Neudržiavame tradície svetových a domácich hudobníkov, ktorí u nás pôsobili, často o nich ani nevieme. A tak necítime ani špecifiká miest, nevnímame genia loci, nie sme s ním identifikovaní. Naši cigánski muzikanti zmizli. Hrajú vo Viedni. Aby niekto pochopil hodnotu (nie cenu) tejto krajiny, musí byť osvietená hlava, ktorá z vysokého postu nielen verbalizuje to, čo treba zachrániť, ale v tom zmysle aj koná. Keď ma český minister Jehlička informoval o tom, ako propagujú svoju krajinu, povedal mi slogan: „Sme krajina bez mora, ale s morom pamiatok.“ V spojení „more pamiatok“ je obsiahnuté úžasné bohatstvo a neuveriteľná hrdosť. My sa prezentujeme nič nehovoriacou floskulou „malá veľká krajina“. A ešte aj tí, čo tvoria kultúrnu politiku a politiku turizmu sa nevedia chopiť toho, čo má u nás skutočnú hodnotu. Na to aby sme si uvedomili, kto sme, je nevyhnutý pocit koreňov. Alebo ak niekto chce – vlastenectvo. To nie je anachronizmus, to je čosi, čo nám chýba, a to z nás robí barbarov. Dalo by sa povedať, že vzťah k pamiatkam odzrkadľuje kultúrnu vyspelosť národa? – Vzťah k pamiatkam je vec etiky, povedomia a hrdosti, dokonca národnej hrdosti, pretože každá pamiatka predstavuje vo svojej podstate materiálne zhodnotenie intelektu národa. Je to zhmotnenie konkrétnej myšlienky. Z toho by malo prirodzene vyplývať, že by sme mali mať k odkazu predkov úctu a cítiť k nemu pokoru. Existuje tu však obrovská bariéra. Národ ako taký má problém s vlastnou identitou a z toho vyplývajú aj ďalšie problémy. Kultúrne dedičstvo sa nepociťuje ako kultúrne dedičstvo v hodnote národného dedičstva. Zdá sa mi, že na Slovensku sme do veľkej miery vylúčili, nepovažujeme za „naše“ a nezačleňujeme do národného dedičstva hmotné pamiatky z uhorského obdobia. – Národná kultúra existuje v duchovnej sfére. Materiálna kultúra je takisto kultúrou národa. Odpoveď, kto je nositeľom materiálnej kultúry na Slovensku, sa zdeformovala. Deformácia vznikla z toho, že určité spoločenské a politické formácie v 19. aj 20. storočí veľmi prísne selektovali kultúru národa, ktorú definovali tak, že národná kultúra je len tá neumelá, ľudová, ktorá jediná sa považovala za nositeľku tradícií. Naozaj ide o nositeľa tradície, ale je prirodzené prijať aj kultúru aristokracie. Nikto nepopieral to, že aj pred 19. storočím existovala na našom území tzv. domáca šľachta. Neznamená to, že vždy pochádzala len z maďarského územia. Nezastávam názor, že pamiatky sa viažu na nejaké etnikum. Pamiatka nemá etnicitu. Pamiatky minulosti spravidla vytvárali migrujúci umelci a sú kozmopolitné. Kardinálny problém Slovenska je, že si k nim nevytvárame pozitívny vzťah ako k univerzálnym a trvalým hodnotám, nevieme si tie hodnoty definovať. Prečo? – Máme ustavičnú potrebu vymedzovať sa. Navyše, kultúra nie je len jesť, zariadiť si byt a obliecť sa. Kultúra je všetko, čo nás obklopuje. Z tohto hľadiska ľudia u nás ešte stále nie sú kultúrne vyspelí. V okamihu prijatia prvej štátnosti, ale aj v predchádzajúcom období sme kultúru diferencovali a začali sme selektovať, čo je a čo nie je naša kultúra. Lenže naša kultúra je všetko, čo sa na tomto kuse zeme, ktorému hovoríme Slovensko, nachádza. Je najvyšší čas uvedomiť si, že slovenský národ – tak ako aj iné národy – tvorili všetky sociálne aj etnické skupiny obyvateľstva, a našu kultúru podmieňovali rôzne etniká, nielen z územia Uhorska, ale z celej Európy, či už v dobrom alebo v zlom. Vznik kultúry nie je za každých okolností harmonický a mierumilovný proces. Umenie vzniká aj z konfliktov, stretu rozličných záujmov. K mestskej i šľachtickej architektúre sa najmä počas komunizmu, ale už aj predtým, pristupovalo ako k triednemu nepriateľovi. Bola v tom averzia k aristokratovi, ktorým bol Maďar. Tento vzťah sa spaušalizoval. Keď po roku 1918 na Slovensku maďarská šľachta zanikla, kaštiele sa ako zhmotnené symboly dávneho nepriateľa vyrabovali, rozkradli, zničili. Za druhej svetovej vojny hrala prím otázka ďalšieho triedneho nepriateľa, konkrétne Židov. Inokedy to zas boli Česi alebo Nemci. Vždy niekto. To oprávňovalo fyzicky likvidovať napr. getá, hrady, kaštiele, celé štvrte. Dnes sa presadila nevraživosť k pamiatkam pre ich ekonomicky náročnú údržbu. Považujú sa za akýchsi vydriduchov, ktorí likvidujú štátny či mestský rozpočet. Potrebu vymedzovať sa voči druhým, ktorá neraz apriori vedie k odmietavým reakciám, mávajú veľmi často zoskupenia, ktoré sa cítia ohrozené. Slováci majú historický pocit ukrivdenia, čo je do veľkej miery pochopiteľné. Ale dnes už existujeme aj politicky a za to, ako nakladáme s dedičstvom minulosti, zodpovedáme sami. – Ľudí treba poučiť, a poučiť treba aj politikov. Parlament prijal deklaráciu o ochrane kultúrneho dedičstva. Máme ju zakotvenú v ústave. Uvádzame však to, čo je verbálne formulované, aj do praxe? Výchova k ochrane kultúrneho dedičstva chýba napríklad v školstve. Zato sme sa s veľkou vervou vrhli na výsostne ekonomické myslenie, ktoré sa nám stalo alfou a omegou každého riešenia. Aj bezohľadnosť voči pamiatkam, teda voči sebe samým je dôsledkom toho, že sa nepoznáme a že nevidíme iný ako ekonomický dôvod, prečo si vážiť svoju krajinu. Je dôležité osvojiť si všetko, čo vzniklo alebo našlo svoj odraz na našom území. Je to aj otázka výkladu dejín a toho, kam ich moderným prístupom posúvame. Na vypestovanie pozitívneho vzťahu k pamiatkovému dedičstvu si musíme osvojiť presvedčenie, že všetko, čo vzniklo na našom území, je naše kultúrne dedičstvo bez ohľadu na to, aká spoločenská trieda alebo aké etnikum ho vytvorilo. Ide o univerzálne hodnoty. Objekt je buď dobrá architektúra, alebo zlá. Nič iné ho nemôže determinovať. Lenže hodnotu pamiatky často nevytvára jej architektonická hodnota, ktorú vždy môže niekto spochybniť, ale aj to, kto v nej žil, tvoril, alebo dokonca len pobudol. Dobrým príkladom sú domy bratislavských vinohradníkov. Obchodná ulica sa aj dnes mnohým zdá „dedinská“, teda nehodná mesta, a teda ani ochrany. Pri posudzovaní „hodnoty“ architektúry sa nezohľadňuje, či v jednom z jej domov Smrek písal na sude básne alebo Messerschmidt vytváral svoje charakterové hlavy, prípadne stadiaľ Kempelen viedol vodu na hrad. – Je to tak, pretože kozmopolitizmus, o ktorom som hovoril ako o základnej vlastnosti pamiatky, sme – ako neraz – pochopili celkom naopak. Kozmopolitizmus je dnes vlastne nadávka, pretože v jeho záujme veľká väčšina z nás pociťuje potrebu zbavovať sa všetkého, čo je zviazané s naším územím. Nekriticky preberáme cudzie vzory a všetko domáce zosmiešňujeme. Stále sa tu z histórie národa systematicky niečo vymazáva. História sa priebežne upravuje. Pohybujeme sa v začarovanom kruhu. Keď štúrovci chceli determinovať, kto je Slovák, išli medzi pospolitý ľud. Mestská kultúra bola často len akýmsi symbolom skazy, morálneho úpadku, cudzosti. Keď vznikla Československá republika, zase sa musela jedna etapa histórie vymazať, pretože sa politicky požadovalo, aby sa slovenské dejiny začali výraznejšie napájať na české dejiny. Prišiel Slovenský štát a znova sme selektovali. Máme problém s určením slovenských dejín, keďže sme boli vždy integrálnou súčasťou iného štátu. To však neznamená, že materiálna kultúra je ideologicky závadná a že by sme ju nemali považovať za našu. Žiaľ, prostredníctvom selektovaných dejín sme nadobudli selektívny prístup ku kultúrnemu dedičstvu. A rovnako ako pamiatky selektujeme aj osobnosti. Sme národom bez vzorov. Súčasná mladá generácia vôbec netuší, kto z významných osobností kde býval. Nemáme na domoch tabule, ktoré by nám týchto ľudí sprítomňovali. Ale máme Zízala, nespisovne označeného za Čumila, ktorý zíza v našom hlavnom meste z kanála. Taká je naša kultúra. Vlastenectvo aj kozmopolitizmus sú u nás skôr nadávky, ale v našom rozhovore postupne dospievame k tomu, že skutočný kozmopolitizmus a skutočné vlastenectvo sú synonymá. – Vlastenectvo je absolútny predpoklad rešpektovania druhých a predovšetkým predpoklad citu pre vlastnú krajinu. Každý človek by mal byť nacionalista – i keď to slovo je sprofanované. Nie je až také podstatné, k akej národnosti človek inklinuje, podstatný je jeho vzťah ku krajine, v ktorej žije a to, či sa s ňou identifikuje, či ju pozná a rešpektuje. Každý má byť hrdý na svoju identitu a nepreberať automaticky inú. Čím viac som sám sebou, tým väčšmi som aj iným. Slovák sa však za seba hanbí. Umenovedec Ján Bakoš uvádza, že pri budovaní národného historického mýtu štúrovci vylúčili výtvarné umenie a sústredili sa (do istej miery logicky) len na jazyk a etnikum. Naopak, maďarská koncepcia postavila svoju národnú hrdosť práve na pamiatkach. Z etnického hľadiska je to azda poburujúce, na druhej strane možno práve „osvojenie“ vedie k rešpektu voči pamiatkam. – Etnický problém v Uhorsku sa, žiaľ, datuje od Jozefa II. Ako osvietený panovník vyhlásil, že v jeho krajine budú kňazi počas liturgie hlásať slovo božie vo svojom národnom jazyku. Vtedy v národoch žijúcich v Rakúsko-Uhorsku vznikali antagonistické nálady. Dobrý úmysel napokon vyvolal nevraživosť. Obyvateľstvo, ktoré dovtedy v kostoloch počúvalo iba latinčinu, sa rozdrobilo. Istý zjednocujúci kozmopolitizmus sa na báze jazyka rozbil a začali sa prejavovať rôzne podoby nacionalizmu – jazyk sa stal ťažiskom identifikácie národa, začali sa vytvárať národné mýty a koncepcie, zdôrazňovala sa etnicita. Obdobie romantizmu 19. storočia je však obdobím objavovania národných koreňov, mýtov a legiend v celej Európe, čo súviselo aj s prevratnými objavmi na poli jazykovedy prevažne v nemeckom prostredí. – Áno, ale mnohé z týchto vedecky mimoriadnych objavov sa začali využívať a zneužívať na presadzovanie momentálnych politických a nacionalistických záujmov. V Nemeckej ríši sa vzmáhala teória pangermanizmu, v Uhorsku bolo dôsledkom fragmentácie aj to, že Maďari stotožnili Uhorsko s maďarským národom, a to zákonite narazilo na odpor. V takejto situácii vznikla intenzívnejšia potreba rozčleniť Rakúsko-Uhorsko na dva štáty. Uhorská šľachta sa chytila príležitosti. Nacionalistické zámery sa v 19. storočí rovnako ako dnes ovenčovali rôznymi vznešene znejúcimi floskulami. Kto nemá maďarské priezvisko, nie je Uhor. Krava od Slováka nie je dobrá, a podobne. Emancipácia národných jazykov umožňovala presadzovať národné práva a v rámci Uhorska neviedla k jeho zjednoteniu, ale naopak k eskalovaniu napätia. A v dôsledku politiky 19. storočia sa obrovské množstvo umeleckých diel z územia Slovenska nachádza v maďarských a iných múzeách a galériách... – A z 19. storočia sa u nás vyzdvihuje portrétista Jozef Czaucik z Levoče, okrem neho Peter Michal Bohúň a Jozef Božetech Klemens. Prečo sa však títo traja autori považujú za kľúčových autorov v oblasti výtvarného umenia na Slovensku? Jednoducho preto, lebo tí, ktorí mali väčší talent, z územia Slovenska odišli. Nebolo tu totiž školstvo a nemohli uplatniť svoj talent. Uhorská vláda si neželala, aby na Slovensku bolo vysoké školstvo, pretože školstvo je vždy zdrojom revolučných myšlienok. A tak ho sústredila do Budapešti, pretože nebolo dobré, aby Slováci odchádzali študovať do Prahy, do Viedne, do Mníchova, do Drážďan a tak ďalej. Mnohí maliari pochádzajúci zo Slovenska potom v rámci rôznych učebných programov stvárňovali heroické výjavy sledujúce glorifikáciu maďarského národa: Apoteóza maďarského národa, Krst sv. Štefana, Príchod Maďarov na Veľkú Moravu a pod. Na Slovensku zostala priemerná vrstva umelcov a to isté zostalo v povedomí Slovákov – to, čo je slovenské, je kvalitatívne nižšie. Tých, ktorí odovzdali svoje schopnosti iným, nepovažujeme za svojich, a za svojich nepovažujeme ani tých, ktorí, naopak, ako cudzinci odovzdali niečo nám – lebo neboli Slováci. V rámci bilaterálnych dohôd medzi Slovenskom a Maďarskom som podnietil, aby sa mapovali tzv. dvojdomí autori. Sú to tí, ktorí sa narodili na Slovensku, ale s ich tvorbou sa stretneme v Maďarsku a opačne, a nie iba v kategórii výtvarného umenia. Prečo by sme sa napríklad nemohli hlásiť k tvorbe maliara Bencúra, hoci tvoril v Budapešti, ale aj k niektorým maďarským literátom? Zdá sa mi, že sme si ako obranný reflex vyštylizovali umelecké prostredie, ktoré považujeme za naše jediné. V minulosti aj dnes existujú tendencie návratu výtvarného umenia zo zahraničných galérií na Slovensko. Má to význam, ak nedokážeme ochrániť ani to, čo nám stalo? – Je dôležité o tých veciach hovoriť a vedieť o nich. A podstatné je, že sa tie veci zachovali. Máme právo považovať ich za naše. Ale v súčasnosti máme problém zabrániť rozkradnutiu aj toho, čo nám ostalo. Keď máme mať národnú hrdosť, musíme o nej nielen hovoriť, ale predovšetkým jej dať obsah. My ju nemáme. Sme jednoducho zlodeji, ktorí si životným postojom vykradli vlastnú identitu. Sme nekultúrny národ? – Sme kultúrne nevyspelý národ.