Aká by mala byť demokratická rodinná politika?

Konzervatívni politici radi hovoria o podpore tradičnej rodiny ako o svojej priorite. Podporu si podľa nich zaslúži výhradne rodina zložená z muža, ženy a ich potomstva. Tento rodinný ideál čerpá svoju silu z dlhej a silnej kresťanskej tradície, v ktorej bol povýšený na sviatosť. Lenže časť občanov odmieta vytvoriť rodinu s jednou osobou „opačného“ pohlavia. Majú iný ideál. Rovnako rýchlo ako vôľa ľudí dokáže ideály pochovať aj povaha spoločenských vzťahov. Iná časť občanov je zas donútená, i keď im život v tradičnej rodine vyhovuje, systematicky oslabovať rodinné väzby v mene rodinného blahobytu. (O to sa však už paradoxne väčšinou konzervatívni politici nezaujímajú.) V demokratickej spoločnosti má každý mať právo prezentovať svoju predstavu správneho rodinného života. Problém nastáva v momente, keď si konzervatívna koncepcia uzurpuje právo na uznanie ako jediná správna a všetky ostatné koncepcie odsudzuje ako nesprávne, nemorálne alebo dokonca „hriešne“. Ako by sa v tejto situácii mal zachovať demokratický štát a ako by mala vyzerať demokratická rodinná politika? Rodinná politika vo väčšine európskych štátov dáva prednosť kresťanskej tradícii pred slobodným prístupom k zakladaniu a udržiavaniu rodín. I keď čiastočne sekularizované štáty kresťanského západu museli reagovať na spoločenský vývoj a postupne okrem „ideálnej“ rodiny uznať aj jej iné podoby, vždy ide len o podoby z ideálu odvodené. Politici však diskutujú najmä o zložení rodiny, a nie o vzťahoch medzi jej členmi. Európske štáty sa nedokázali neutrálne postaviť k náboženskej a kultúrnej tradícii a napriek deklarovanej sekulárnosti uprednostňujú kresťanskú rodinnú politiku. Uznanie svojho rodinného života však žiadajú aj páry rovnakého pohlavia. Ich rodiny sú stále diskriminované, majú menej práv ako tradičné rodiny, a to i v krajinách, v ktorých je legálne tzv. registrované partnerstvo. Namiesto jediného dominantného modelu rodiny sa prvýkrát objavuje alternatíva. Bude však jej „neplnohodnotnosť“ iba dočasná? Demokratický štát by mal byť nábožensky aj kultúrne neutrálny. Demokratická rodinná politika teda nemá podporovať jedinú podobu rodiny, mala by však skúmať, nakoľko jednotlivé rodinné formy umožňujú alebo bránia svojim členom prežiť čo najkvalitnejší život. Štát by nemal za nás rozhodovať, s kým sa rozhodneme prežívať svoje lásky, radosti a starosti. Mal by sa starať len o to, aby sme v „základnej jednotke spoločnosti“, nech už je akákoľvek, nikomu nebránili stať sa plne rozvinutým človekom.