Komenský by sa v hrobe obracal

Blíži sa 28. marec – Deň učiteľov, smutnoradostná oslava... Aj keď kuvikanie nad stavom slovenského školstva nie je nijaká objavná téma, po dvadsaťjeden rokoch učiteľskej praxe som sa presvedčila, že opakovanie je matkou múdrosti. Som triedna učiteľka šiestakom na základnej škole, dosahujem priemerný vek učiteľa na Slovensku a podľa štatistík by som teda mala dávno trpieť syndrómom vyhorenia. Svoje povolanie však mám rada a napriek všetkému sa ešte stále snažím o aký-taký presah nad rámec „suchej“ učebnej osnovy. Občas sa detí spýtam, či včera náhodou nepozerali tragikomickú reláciu Aj múdry schybí. (Vtedy, ak zaznie nejaká školácka otázka, najmä ak ide o triviálne vedomosti z literatúry a slovenského jazyka – učím ich totiž slovenčinu.) I malí šiestaci sa pohoršujú nad nevedomosťou niektorých opýtaných, najmä žiakov a študujúcej mládeže. Ak sami vedia správne odpovede, sú celí šťastní, že sú lepší ako tí v telke. Ja sa teším s nimi a v duši ma hreje pocit, že sme sa to naučili spolu, na našej hodine, v našej triede, v našej škole. Pri takejto príležitosti som sa raz opýtala, čo by odpovedali, keby ich na ulici oslovil reportér s mikrofónom a s otázkou, kto bol Ján Amos Komenský. Nikto nevedel, dokonca tvrdili, že toto meno v živote nepočuli. Zasa mi ostalo pri srdci akosi úzko. Veď každoročne sa zo školského rozhlasu nesie hlas kolegu, ktorý pripomína a oboznamuje žiakov s menom, životom a tvorbou učiteľa národov. Opäť som sa presvedčila, že žiakom sa časom venovaným tejto relácii len skráti vyučovacia hodina, odkrojí z nej hodný kus, takže účel je pre nich splnený – no v nich nezostane ani stopa, ani len minimálny vnem. Rozčarovaná som deti upozornila, aby si všimli, kto ich každé ráno víta zo steny vo vestibule školy, keď otvoria dvere a vstúpia dnu. Na druhý deň nadšení (veď sú to ešte len šiestaci) vykrikovali jeden cez druhého celé meno Komenského, ktorýsi si dokonca zapamätal aj roky jeho narodenia a úmrtia. Potešil ma záujem detí (možno mi len chceli urobiť radosť) a som rozhodnutá, najbližšiu hodinu literatúry „obetujem“ tomuto velikánovi. Stále naivne verím, že to, čo zasejem do ich hláv, vyklíči. Že keď raz budú aj ony rodičmi, (školy a učitelia, dúfam, tiež pretrvajú), svoje vedomosti posunú ďalej svojim ratolestiam. Otázkou však ostáva, kto okrem podobných naivných idealistov ostáva – alebo sa dokonca stáva – učiteľom z nadšeného presvedčenia o poslaní pedagóga. Pretože keby Komenský zo svojho obrazu vo vestibule videl, kam sa v spoločnosti posunulo postavenie kedysi veľaváženého učiteľa, že čoraz mladšie deti demolujú priestory škôl, keby počul oplzlé a vulgárne slová adresované z ich úst priamo učiteľovi, keby videl tú agresivitu medzi deťmi – v hrobe by sa obracal. Štatistiky uvádzajú priemerný vek nás, učiteľov a učiteliek, 44 rokov. Médiá nás prezentujú ako tých, čo sú neschopní uplatniť sa inde, na iných, finančne lepšie ohodnotených postoch. Mladší si tieto scestné myšlienky osvojili a do učiteľskej praxe častokrát naozaj vstupujú iba tí, čo sa presvedčili, že im v inom odvetví ruže kvitnúť nebudú. V súvislosti so strednou a staršou generáciou učiteľov štatistici zasa hovoria o syndróme vyhorenia. Smutné však, je že tieto názory rozširujú aj tí, ktorí posielajú do škôl najproblémovejších jedincov – nezdravo sebavedomých, namyslených mladých snobov. Sú to deti vedené k tomu, aby si vedeli v živote všetko prerátať na peniaze, vzdelanie i lásku. (Dá sa to?) Najradšej by som ich rodičom odkázala: Nezabúdajte, že vaše deti sú vaším zrkadlom. A to, že sa my učitelia trápime s vašimi problémovými miláčikmi, nesvedčí o našej neschopnosti, ale o tom, že ich máme napriek všetkému radi a svoje povolanie vnímame ako poslanie. (Hoci sme v situácii, keď by sa nám namiesto kurzov počítačovej gramotnosti oveľa viac zišiel kurz sebaobrany a k triednej knihe a učiteľskému zápisníku slzotvorný plyn a obušok.) Keby to tak nebolo, verte, že by už dávno nemal kto učiť. Nechcem byť zlým prorokom, ale ak učiteľ zostane aj ďalej bezbranný, bezmocný a bezprávny voči šikane od žiakov a ich rodičov, neviem, neviem, kto z mladých pedagógov bude dobrovoľne podstupovať každodenné martýrium vyučovania. Nepriamou odpoveďou na túto otázku môže byť pohľad do mnohých zborovní, ktoré sa plnia dôchodcami (či skôr dôchodkyňami), zatiaľ čo absolventi pedagogických fakúlt kamsi záhadne miznú.