Protidrogových tém sú školáci prejedení

Tvrdí to hosťka Slova Kristína Janíková (28) a dodáva, že ich zaujíma len „enviro“. Táto mladá žena pochádza z Myjavy, vyštudovala pedagogiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a v súčasnosti pracuje na Katedre pedagogických štúdií Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. Pred piatimi rokmi založila na Myjave unikátny projekt pre mladých – peer-dobrovoľníctvo. Projekt je zameraný na prevenciu sociálnopatologických javov a ona s ním dokázala nevídané – zapojila žiakov do dobrovoľných a úplne nezištných voľnočasových prosociálnych aktivít. S hosťkou Slova sa zhovárala Eva Blažeková Ako by ste vysvetlili myšlienku peer-dobrovoľníctva? – Anglické slovo peer znamená byť na rovnakom statuse. Malo by sa prekladať „rovesník“, pre mňa však peer neznamená len byť v rovnakej vekovej skupine, ale aj zdieľať ten istý životný štýl, podobné skúsenosti. Pri aktivitách s mladými ľuďmi je to dôležitý moment, pretože rovesníka prijímajú lepšie, ako by prijali dospelého lektora. Používajú totiž rovnaký jazyk. Peer-dobrovoľník je teda mladý človek, ktorý zo záujmu robí prosociálnu činnosť. V psychologicko-pedagogických poradniach existujú peer-aktivisti, ja však tento pojem nemám rada. Poradne totiž dajú záujemcom osobnostné testy, zistia, či sú to jednotkári, alebo prepadajú, či sa na aktivizmus hodia. Potom ich niektorí iba trošku vyškolia a pošlú za žiakmi. Väčšinou si pritom vyberajú vysokoškolákov alebo samé „high-deti“, ktoré majú veľmi dobré známky, poslúchajú, sú milé, príjemné – ale ostatní ich ako prirodzený vzor alebo vodcov skupiny rovesníkov neprijímajú. Vnímajú ich ako bifľošov, kockáčov, s ktorými sa nikto nebude identifikovať. Ostatné decká si totiž myslia: „Ja nikdy nebudem mať samé jednotky ako on, lebo na to nemám. Je príliš škrobená, pretože je dcéra učiteľky, známeho právnika...“ Jednoducho, aktivisti bývajú často študenti a žiaci, ktorí sú skvelí v škole, ale nie sú prirodzení, nemajú správnu charizmu, nie sú osobami, o ktorých si ostatní myslia „chcel by som byť ako on, ona“. Súvisí to so statusmi, ktoré majú deti v triede. Dobrovoľník však robí svoju činnosť preto, lebo ho to baví, a nie preto, že je „dosť dobrý“ na to, aby mohol iným deckám niečo rozprávať. Pomáha druhým formálne – v peer-programoch na školách alebo tým, že rôzne znalosti a zručnosti, ktoré si na našich stretnutiach osvojí, bude vedieť posunúť ďalej aj v neformálnych skupinách, ako sú vrstovníci a rodina. V našom prípade išlo o prevenciu sociálnopatologických javov v rôznych oblastiach. Aké témy si pod tým môžeme predstaviť? – Patrí sem rozvodovosť, závislosti, šikanovanie, syndróm týraného a zanedbaného dieťaťa, riešenie konfliktov, odbúranie agresivity, efektívna komunikácia, extrémistické skupiny, znásilnenie, promiskuita, všetky „-fílie“, vandalizmus, násilie v rodine... Spracovali sme navzájom súvisiace témy do štyroch blokov. Snažili sme totiž zahrnúť do programu takmer všetko, čo patrí do kategórie sociálnopatologických javov. Ale napríklad xenofóbiu sa nám tam už nepodarilo natlačiť. Ktorá z tém prevencie je pre súčasnú mládež najaktuálnejšia a najviac rezonuje? – Všetky štyri tematické bloky prevencií sme do programu zaradili preto, že sú problémové. Jedna však predsa len robí mimoriadne ťažkosti. My na Slovensku sme totiž leniví, a tak veľa metodík, ktoré sú zamerané na prevenciu závislostí, iba mechanicky kopírujeme zo zahraničných vzorov. A potom hurá, poďme robiť prevenciu závislostí. Je to podmienené aj grantmi – existuje Protidrogový fond, ktorý tieto aktivity podporuje finančne z nadrezortnej pozície. Napokon, všetky peniaze sme z neho čerpali aj my a náš program sme preto, aby bol celý akoby zameraný na závislosti, na papieri všelijako kamuflovali. Museli sme to robiť preto, že okrem kriminality a protidrogovej činnosti sa u nás nijaké prijateľné granty na podobné aktivity neponúkajú. A tak sa stalo, že sa na téme závislostí kadekto priživuje. Závislostiam sa venuje prehnaná – a pritom povrchná pozornosť, drasticky zúžená na problematiku drog. Decká sú už z toho znudené, „ohučané“ a prejedené. Závažné témy ako sexualita, partnerstvo, manželstvo, násilie a predsudky sa pritom podceňujú a environmentálna problematika a otázky súvisiace napríklad so samoštúdiom a profesijnou orientáciou akoby úplne neexistovali. Pritom práve „enviro“ je téma, ktorá „peerákov“ zjednotila a najviac zaujala. U dobrovoľníkov aj na školách bola najmenej obľúbená práve závislosť. Všetci toho už totiž majú po krk. Aj nás učitelia do tried uvádzali slovami „teraz sem niekto na päť hodín príde a bude to beseda o drogách“. Prvá reakcia žiakov bola zakaždým odpor. Všetci mali prekrížené ruky, preložené nohy a zamračené tváre, mysleli si: „Títo nám tu zas idú kázať, ako nemáme brať drogy.“ Pritom nepopieram, že závislosti sú problém – najmä nelátkové závislosti, o ktorých sa toľko nehovorí. Nie sú o nich metodiky, málokto tomu rozumie a má čas a chuť si to doštudovať. Nevenuje sa im teda pozornosť. Svoj záujmový útvar ste založili v roku 2003. Aké boli vaše začiatky? – Keď som čerstvo doštudovala, zaprisahala som sa, že nikdy nebudem učiť na vysokej škole, akademická pôda bola pre mňa príliš zväzujúca. A aj keď som bola pripravená ísť do pedagogického výskumu, chcela som ísť do praxe, pracovať s deťmi. Keďže som počas štúdia v Bratislave sama bola peer-aktivistkou v petržalskej pedagogicko-psychologickej poradni v Bratislave, kde som robila prevenciu násilia, uvedomovala som si, že u nás na Myjave nikto systematickú prevenciu nerobí. (Okrem polície s projektom Správaj sa normálne.) Bolo to doslova pole neorané. Ešte v rámci centra voľného času som teda začala robiť prevencie násilia na myjavských školách pre deti od 12 do 19 rokov. Znamenalo to však len to, že som prišla na základnú školu alebo na stredoškolský internát a čosi som porozprávala. Po čase však decká prišli za mnou s tým, že chcú vedieť viac. A tak sme spolu zorganizovali prvé stretnutia peer-klubu. Peer-dobrovoľníctvo sa teda zrodilo z iniciatívy samotných dobrovoľníkov. Boli to chalani z domova mládeže pri strednej priemyselnej škole, potom sa pridali žiaci, ktorí chodili do centra voľného času v Brezovej pod Bradlom. A nakoniec, už po výzve na nábor členov do novovzniknutého záujmového krúžku v rámci centra voľného času, sa prihlásili deviataci zo základných škôl. Medzi deckami je dobrovoľníctvo známe ako „malé peerko“ pre žiakov základných škôl a „veľké peerko“ pre stredoškolákov. Na stretnutie skupiny chodia raz týždenne. Prešli aj vaši dobrovoľníci náročným školením? – Vo svojej dizertačnej práci na tému peer-dobrovoľníctva som to nazvala tréningový program, to je však príliš oficiálne. Oni totiž vôbec nevedeli, že ide o tréning. Program mal tri stupne: Najprv navštevovali peer-klub a v rámci neho si systematicky osvojovali poznatky z oblasti rôznych problematík. Nevedeli však, že postupujeme cielene od jedného bodu k druhému. Aktivity, ktoré sme neskôr robili na školách, si najprv vyskúšal každý na sebe. Potom prišiel druhý stupeň. To, čo si osvojili, si museli nacvičiť aj metodicky – teda ako svoje poznatky správne posunúť druhým ľuďom. Na to väčšinou slúžili pobytové sústredenia, ktoré mali zážitkový charakter a ich súčasťou bol aj nácvik modelových situácií. Hrali sme sa hry súvisiace s témou, ktorú sme práve preberali. Keď to bola prevencia násilia, tak sme napríklad simulovali väzenie. Decká sa na tri dni premenili na väzňov a na vlastnej koži si vyskúšali, aké to je. Robili sme tam aj modelové cvičenia, aby si dobrovoľníci vedeli predstaviť, ako to bude vyzerať, keď budú v triede robiť prevenciu. Sústredila som sa na metodiku: Akým spôsobom prísť a uviesť tému, čo môžu na jedenkrát povedať, ako majú ukončiť aktivitu, aby z nej vyťažili čo najviac, ako čosi vysvetliť. Ale aj klasické organizačné inštrukcie – napríklad, ako si treba usporiadať v triede stoličky. Sústredenia najčastejšie trvali tri dni a robili sa vo voľnom čase školákov, teda cez jarné a jesenné prázdniny alebo cez predĺžené víkendy. Po pobytovkách nasledoval tretí stupeň, a to tzv. supervízne stretnutia po „absolvovaní“, keď už dobrovoľníci participovali v peer-programoch a my ako lektori sme im pomáhali „dobrúsiť“ to, čo počas prípravy úplne nespracovali. Alebo keď dostali ťažkú triedu a zrazu nevedeli, ako sa majú správať, pomohli sme im zvládnuť situáciu. A keď sa všetko podarilo a oni boli celí šťastní, pomohli sme im ten pocit upevniť, aby si ho pamätali. A potom už dobrovoľníci pracovali úplne samostatne? – Nie, v triede som vždy bola s nimi. Oni mali byť stredobodom pozornosti. Oni mali byť tí, čo vedú skupinu, a my lektori sme vstupovali len sem-tam, z pozadia. Nikdy sme ich nenechali viesť skupinu samých – bolo by to zo strany lektora neprofesionálne. V problémových triedach sme však iniciatívu museli prevziať úplne. Ako vyzerajú preventívne programy v školách? – Na celý rok máme pripravený plán: Pre šiesty ročník základnej školy a prvý ročník strednej školy je pripravená prevencia proti násiliu a predsudkom. V tejto téme je skrytý leitmotív prevencie šikanovania, na ktorú sú zamerané rôzne aktivity. V 9. ročníku ZŠ a 2. ročníku SŠ je v pláne sexualita. V treťom ročníku SŠ a siedmom ročníku ZŠ sa rozprávame závislostiach a v 8. ročníku ZŠ a 4. ročníku SŠ, keď si žiaci vyberajú, kam pôjdu študovať, je témou profesionálna orientácia a životný štýl. Plán sme pripravili pre každú triedu vo všetkých školách v okrese na celý rok. Nenašla sa ani jedna škola, ktorá by nespolupracovala. Skôr vznikol problém, keď sa do programu prihlásila aj špeciálna základná škola. Aktivity pre ňu sme museli prispôsobiť a nemohli sme si ani do-voliť vziať tam „peeráka“. Aj keď sme sa v najaktívnejších časoch podieľali na peer-dobrovoľníctve ako lektori štyria, boli sme vyplašení z toho, že sme nevedeli, čo si tam môžeme a nemôžeme dovoliť. A nemali sme ani dosť času požiadať o spoluprácu špeciálneho pedagóga. Peer-prevencie teda patria do toho druhu aktivít, ktoré učiteľ uvádza slovami: „Tak, žiaci, dnes vám odpadne matematika a prírodopis, pretože prišli peeráci a chcú vám niečo porozprávať.“ A v triede nasleduje mohutný aplauz... – Áno, to je presne ono. Práve preto to bolo prvý rok na školách ťažké s učiteľmi. Žiaci, samozrejme, boli radi, že sa ulejú z hodín, ale vyučujúci to niekedy nevedeli „rozchodiť“. Jedno stretnutie s triedou totiž trvá päť hodín, teda viac, ako keď príde kúzelník. Najmä s učiteľmi prírodovedných predmetov na gymnáziu sme museli bojovať, pretože naše aktivity podceňovali a protestovali proti narúšaniu svojho nabitého učebného plánu. Aby sme po prvom roku dali odpoveď tým, čo boli proti, robili sme experiment – „pre-testy“ a „post-testy“. V triede sme teda rozdali neštandardizovaný test pred preventívnou aktivitou a bezprostredne po jej absolvovaní a sledovali sme, či sa deťom bezprostredne po nej zmenila poznatková báza. Zistili sme, že všetky ukazovatele stúpli minimálne o 10 percent. Pre nás lektorov to nebolo až také podstatné, potrebovali sme však niečo, čím budeme argumentovať prostredníctvom koordinátorov prevencie pri kontakte so školami. Koordinátorov sme si vychovali z radov učiteľov na „našich“ školách, pretože sme potrebovali mať všade „spojku“, ktorá by vysvetľovala kolegom, aký je význam našej práce, a pomáhala by nám organizovať prevencie. Títo ľudia oznamovali v zborovniach, že sa chystá prevencia v tej a tej triede a telefonicky mi dávali vedieť, ak bolo treba preložiť termín. Každý mesiac sme i potom posielali hodnotenie konkrétnej triedy a ročníka, porovnanie s inými školami a odporúčania, na základe ktorých mohli argumentovať. Prvý rok dostávali podrobné kvantitatívne výsledky na základe dotazníkov kvázi experimentu, v ďalších rokoch sme im poskytovali kvalitatívne výsledky, pretože sme začali v každej triede robiť pološtrukturálne pozorovania. Snažili sme sa to premyslieť do detailov – naozaj nám záležalo na tom, aby prevencia fungovala. A fungovala? Presvedčili ste sa, či mali prevencie medzi školákmi naozaj nejaký pozitívny efekt? – Dá sa povedať, že áno. Na základe testov sme zistili, že prevencie sú úspešné na úrovni poznatkov. Začali sme teda skúmať aj to, ako sa v triede mení „klíma“, aké má kolektív problémy a čo by potreboval zlepšiť. Namiesto dotazníkov sme začali sledovať, ako žiaci reagujú na aktivity, dávali sme pozor na tých šikovných, ale aj na outsiderov triedy. Samozrejme, nenápadne sme pritom získavali nových dobrovoľníkov. Robili sme aj depistáž, s tým, že v triedach mohol vystúpiť ktokoľvek, kto potreboval akúkoľvek pomoc – napríklad psychologickú – a my sme ho odporučili do poradne. Hovorili sme s triednymi učiteľkami. Keď sme zistili, že v triede je veľmi zlá atmosféra, robili sme tam ďalší prieskum a pomocou sociometrických techník sme zisťovali, s kým alebo s čím je problém. S niektorými triedami sme potom pracovali dlhodobo. S pomocou psychológa a sociologičky vznikal intervenčný program zameraný na to, aby sa stabilizovala klíma triedy. Je v triedach, ktoré ste mali podchytené už viac ročníkov, vidieť zmeny? Správajú sa ináč? – Nikdy som sa nesnažila o to, aby sa žiaci začali meniť, a už vôbec nie odrazu. Nemôžeme predsa podstatne ovplyvniť triedu za päť hodín. Okrem toho nie je reálne, aby za taký krátky čas niekto preformoval postoje žiakov. Tie sa môžu meniť nanajvýš na peer-klube, pretože to je dlhodobý proces. Museli sme byť realisti – nás lektorov bolo málo a učitelia na zakladanie peer-klubov neboli pripravení. Na získanie nového poznatku však päť hodín stačí. Preto bolo naším cieľom najmä poskytovať informácie. Napríklad: Keď skončíš školu, pôjdeš do zahraničia pracovať ako au-pair a na ulici ťa okradnú o všetky veci. Čo budeš robiť? Ako zistíš, kde je ambasáda? Jednoducho, praktické veci. Ako mladí ľudia na prevencie reagujú? – Na to som tiež bola zvedavá, preto som vždy posielala po triede zošit s výzvou, aby mi žiaci pred prevenciou napísali svoje očakávania a po jej skončení spätnú väzbu. Mohli reagovať na program a jeho obsah, aj na ľudí, dobrovoľníkov, ktorí sa na ňom zúčastňovali. Keď som si reakcie po štyroch rokoch znovu prečítala a vyznačila som si tie, ktoré sa týkali dobrovoľníkov, vyšlo najavo, že prevažujú pozitívne hodnotenia. Pravdaže, bolo aj dosť začudovaní typu „že sa im sem chce chodiť, čo si doma radšej nezapnú telku“, mnohí však oceňovali, že dobrovoľníci sú schopní postaviť sa pred triedu tridsiatich ľudí, ktorí boli od nich niekedy starší, alebo, naopak, o päť rokov mladší, a bez strachu rozprávať. Páčilo sa im, že hovorí rovný s rovným – decká, ktoré používali rovnaký jazyk ako oni. Zároveň zistili, že dobrovoľníci majú množstvo vedomostí, ktoré oni nemajú, zaskočilo ich to a obdivovali to. Vznikali, samozrejme, aj negatívne reakcie typu „prišli nás poučovať“. Niekedy to zapríčinil sám dobrovoľník spôsobom, akým sa postavil pred triedu. Mali sme prípad chlapca-priemyslováka, ktorý robil prevenciu na gymnáziu. Kedysi sa na tú školu hlásil a neprijali ho. Prišiel do triedy s postojom „ja vám ukážem, gymnazisti, že aj my priemyslováci sme dosť dobrí“, a začal kázať a prednášať. Spätná väzba naňho potom obsahovala prevahu negatívynch odoziev. Najlepšie je, keď dobrovoľník predstúpi pred decká s postojom „niečo som sa naučil, robím to, lebo ma to baví, a teraz to porozprávam vám“. Financovať dobrovoľnícke aktivity určite nebolo jednoduché... – Všetky voľnočasové aktivity sú v súčasnosti do istej miery finančne pokrývané takzvaným vzdelávacím poukazom. Netýka sa to však poradní CVaP a základných umeleckých škôl. Takže keď k nám niekto prišiel, nijaký vzdelávací poukaz nám nemohol odovzdať. Museli sme sa uchádzať o granty najmä z Protidrogového fondu. Nebolo to ľahké – bolo treba písať projekty, ktoré nemuseli prejsť schvaľovacím procesom. Náš grant pritom nikdy nepresahoval hranicu stopäťdesiattisíc. Hradili sme z neho nákup kancelárskych pomôcok, ale predovšetkým pobytové sústredenia. Jedno aj s ubytovaním, stravou a pomôckami vyšlo asi na dvestopäťdesiattisíc. Raz nám na účet prišli peniaze neskoro a museli sme núdzovo využiť priestory centra voľného času. Spali sme v spacákoch, varili sme si sami a dobrovoľníci si prispeli po 50 korún denne. Zo spätných väzieb, ktoré písali, však vyplynulo, že toto sústredenie považovali za najlepšie, pretože sa tam najviac utužil kolektív. Boli sme totiž pánmi svojho času. Nemuseli sme rešpektovať harmonogram obedov a večerí, ako keď sme boli v nejakom ubytovacom zariadení, nemuseli sme byť nervózni, že nestíhame niektorú aktivitu, pretože treba ísť na obed. Jednoducho, nič nás nevyrušovalo. Na začiatku ste vraveli, že mladí sú už prejedení témy závislostí. Stretli ste sa však už s tým, že si žiaci uvedomujú, že závislosť sa nemusí týkať len drog a alkoholu? – To si neuvedomujú ani ich vyučujúci. Súvisí to s náladou v spoločnosti. Vedieme voči drogovo závislým represívnu politiku. Nájdeme niekoho s jointom alebo s niečím iným – okamžite zavrieť a odsúdiť! Teda izolovať. Ani v školách sa táto problematika neuvádza tým, že sa vedľa seba postavia alternatívy, že učiteľ vysvetlí, ako veci fungujú, a dieťaťu ponúkne voľbu. Povie sa len: Nesmieš! Takisto mnohí rodičia: „Opováž sa nosiť s tričko s mariškovým listom! Skús prísť domov opitý, uvidíš, ako ťa zrežem!“ Ale tínedžeri nechápu, prečo. Vedia len, že im to niekto zakázal. A už vôbec nechápu pojem závislosť. Pritom medzi všetkými užívateľmi drog v školopovinnom veku, ktorí s drogami experimentujú, alebo ich dokonca aj užívajú pravidelne, je iba malé percento naozaj závislých. A o nelátkových závislostiach sa všeobecne vie veľmi málo. Nie sú dostatočne vedecky rozpracované. Jeden dobrovoľník sa nám napríklad priznal, že denne strávi pri počítačových hrách aj štyri hodiny. Bol to gymnazista, ktorý sa do desiatej večer učil, pretože chcel mať dobré známky. Rodičia chceli, aby z neho bol právnik alebo lekár. Bol to angažovaný chlapec, ktorý chcel v živote veľa dosiahnuť – a pritom si neuvedomoval, že hranie mu požiera čas, preto chodí do školy nevyspatý a že z toho raz môže byť závislosť. Choroba. Preto sa snažíme, aby decká boli v prvom rade emancipované, aby sa vedeli rozhodnúť na základe vlastnej úvahy podporenej dobrými vedomosťami. Informujeme, ale rozhodnutie nechávame na nich. Nijaké „nesmieš, lebo ťa vyhodíme zo školy“. Pointa je vedieť, prečo nechcieť zobrať drogu, prečo sa vystríhať aj experimentovania s ňou. A každý, koho sa téma určitým spôsobom týka, sa v nej sám spozná. Niektorí šli po prevencii rovno do pedagogicko-psychologickej poradne. Dobrovoľnícke prevencie závislostí boli teda ladené štýlom prečo nebrať drogy, aj ak ste vedeli, že s nimi možno experimentujú aj dobrovoľníci? – Presne tak. Medzi peer-dobrovoľníkmi boli takí, čo v trinástich začali fajčiť. Ako šestnásťroční chceli ísť robiť dobrovoľníkov – a pritom mali rozvinuté trojročné užívanie nikotínu. Nemohli sme od nich reálne očakávať, že naraz prestanú fajčiť – hoci, našli sa aj takí. Niektorí experimentovali aj s inými drogami. Odhadujem, že ich bolo viac ako tých, ktorí nikdy nijaké, napríklad extázu alebo prírodné halucinogény, nevyskúšali. Ja som však nebazírovala na tom, či sú „čistí“, ani aby sa mi spovedali, či niečo užili. Už aj preto, že niektorí stredoškoláci už majú osemnásť. A fajčiari, ktorí nedokázali alebo nechceli prestať z jedného dňa na druhý, ale pritom boli šikovní a dokázali informácie posunúť ďalej, boli stále dobrí dobrovoľníci – akurát fajčili. Riešili sme to tak, že to pred svojou skupinou v triede jednoducho priznali. Povedali, prečo fajčia, aj že s tým nedokážu prestať. A toto svedectvo bolo oveľa autentickejšie, ako keby sme ich boli pre fajčenie diskriminovali. Niektoré poradne na Slovensku pritom vyžadujú, aby ten, kto chce byť peer-aktivistom bol „čistý“. A nielen to – musí sa zaviazať, že ostane „čistý“ celý rok. Nijaký alkohol, nijaké cigarety. Hovorili ste o negatívach slovenskej reštriktívnej drogovej politiky. Čo si myslíte o holandskom modeli? – Naša spoločnosť naň určite nie je pripravená. Tak, ako nedokážeme primerane a zodpovedne voči sebe samým piť alkohol, nedokážeme to ani s marihuanou a inými drogami. Nevieme drogy užívať s mierou. Preto v súčasnosti jednoznačne nie som za legalizáciu marihuany na Slovensku. To však neznamená, že naše zákony týkajúce sa tejto problematiky sú dobré. Nie sú dostatočne „ľudské“. Chýba model, v ktorom by sa pri posudzovaní priestupku či trestného činu brala do úvahy nielen droga jej hmotnosť a kvalita, ale aj subjekt a prostredie. Teda okolnosti, v ktorých sa drogy prechovávali, užívali alebo distribuovali. A chýbajú aj alternatívne tresty. V myjavskom peerku sa v súčasnosti už neangažujete. Je to však „dieťa“ vašej snahy a iniciatívy – ako sa mu darí? – Vedenie dobrovoľníkov po mne prevzala moja dobrá kamarátka, lektorka Monika Ochodnícka, s ktorou sa pravidelne stretávam a informujem o ďalšom dianí. Sľúbila som aj, že budem chodiť na niektoré prevencie, ale nemyslím si, že by bolo dobré, keby som sa opäť pravidelne zúčastňovala na stretnutiach skupiny. Je lepšie, keď je tam jeden lektor sám, inak sa rozptyľuje pozornosť účastníkov. Navyše mi stačí, ak viem, že všetko funguje, ako má a ak občas dostanem fotky, ktoré „zavesím“ na internetovú stránku www.mypeer.wbl.sk. Má model myjavského peer-dobrovoľníctva šancu expandovať raz aj do ďalších regiónov Slovenska? – Podľa našej metodiky môže dostatočne angažovaný človek postupovať kdekoľvek. Rozšírenie je teda reálne. Stačí si vytvoriť tím a postupne zaučiť pyramídu ľudí, ktorí si budú podávať lektorskú štafetu. Takúto časožrútsku a na energiu náročnú aktivitu si totiž môžu dovoliť robiť len nadšení mladí ľudia bez záväzkov, a to približne dovtedy, kým sa rozhodnú založiť si rodiny. Je tiež dobré prispôsobiť metodiku potrebám svojho regiónu, pretože každý kút Slovenska je iný – ten náš bol napríklad nerozvinutý po všetkých stránkach; na Myjave boli iba celoslovenské metodiky z povinnosti zaslané na školy, a málokto ich uskutočnil aj v praxi. Ak by sa však v Bratislavskom a Trnavskom kraji, kde fungujú poradne a ich peer-aktivisti, mohli pracovníci od nás čímsi inšpirovať, budeme radi.