Väčšina médií ide s vkusom dole
S novinárom Karlom Hvížďalom o kvalite médií Máte pocit, že sa v lete seriózne noviny viac približujú bulváru? - V lete sa vždy píše inak. Dnes sa však skutočne deje niečo iné. Premýšľa sa hlavne ako v marketingovom oddelení, o konkurencii a o tom, ako prilákať čo najviac čitateľov rôznych cieľových skupín. České denníky, ktoré sa po roku 1989 snažili o emancipáciu a byť analytickejšie, sa naozaj začali približovať bulváru. Stali sa z nich popnoviny. To však nie je len záležitosť leta. Núti noviny k bulvárnejším témam vkus ich čitateľov? - Ak vynecháme Hospodárske noviny, tak potom všetky popredné denníky vedú tvrdý boj o rovnakého čitateľa a rovnakých zadávateľov reklamy. Na každom trhu je obmedzený počet čitateľov a navyše, náš trh je veľmi malý. Vkus čitateľov k povrchnosti vydavateľov nenúti, pretože práve médiá tento vkus spoluvytvárajú, naše médiá tlačí k bulvárnosti predovšetkým strach vydavateľov a túžba po maximálnom zisku. A spracovanie a rovnaké témy. - Prestížnych analytických médií ubúda, pretože im odchádzajú čitatelia a zadávatelia reklamy na internet. Toto je celoeurópsky trend. Aj v USA klesol za posledných 15 rokov denný náklad novín zo 63 na 50 miliónov. Tento odliv vedie k tomu, že sa noviny svojím obsahom snažia podlízať čitateľovi. Čo sa týka tém, tak väčšina médií ide s vkusom dole: sú na tobogáne. Líšia sa len tým, ako sa k danej téme postavia. V popnovinách sa teda hľadá zlatá stredná cesta, ako múdro písať o bulvárnych témach? - To ani nie, skôr redakcie samy seba presvedčili o tom, že je to všeobecný trend a že sa mu nebudú brániť. Nemajú dostatočnú hrdosť, nedokážu čeliť trendom, totalitné myslenie ich odnaučilo žiť v permanentom vzdore, čo je základná črta inteligentných ľudí. Ralf Dahrendorf ich volá erazmiáni. Len výnimočne dajú popnoviny bulvárnej téme nejaký sociologický alebo psychologický rozmer. Dnes sa už noviny nepovažujú za súčasť kultúrneho života, a preto sa úplne zbavili zodpovednosti za to, čo šíria. Od začiatku nového storočia už mediálni analytici hovoria o tom, že súčasné médiá sú už len nositeľmi mediality. Medialita je pritom neriadená amorfná plazma, ktorá sa riadi samohybne. Nedá sa ovládať ani predpovedať. Za takýto zlomový moment, ktorý teóriu mediality potvrdzuje, sa považuje druhé zvolenie Gerharda Schrödera za kancelára v roku 2002. Štyri mesiace pred jeho zvolením všetky prieskumy ukazovali na jednoznačné víťazstvo pravice. Schröderovi však pomohla práve medialita. Strhol na seba pozornosť pri povodniach a taktiež negatívnym postojom k vojne v Iraku. A ako vyzerá česká medialita? - To sú práve tie ťahajúce sa kauzy ako rozvody Paroubka a Topolánka, ktoré žijú v médiách vlastným životom a musia ich mať všetci. Je to vlastne už iba hra, od ktorej sa nečaká žiaden koniec, iba sa o nich dookola s obmenami píše a hovorí. Kedysi sa od médií očakával kultúrny záver, dnes sa už nahradzuje rýchlou zmenou. Médiá taktiež zrušili rolu autorít, ktoré boli nositeľmi pevnej hierarchie hodnôt. Dnes v šialenej rýchlosti toku informácií je možné povedať kedykoľvek čokoľvek a ľudia tomu veria. Tým sa končí aj zodpovednosť. Navyše je tých informácií toľko, že automaticky strácajú význam, pretože sú nespracovateľné aj najnovšou technikou. V mediálnej civilizácii neplatia otázky z predmediálnej doby ako čo je dobré a čo je zlé. To znie dosť pochmúrne. - A to som ešte nevymenoval ďalšie negatíva. V medialite napríklad už človek nie je centrom pozornosti. Najvyššou hodnotou je samotná medialita, ktorá už čitateľovi neslúži, ale využíva ho. A náš najväčší problém je neexistencia médií, ktoré by tieto zmeny reflektovali a uvažovali o nich. Základným stavebným kameňom popnovín je náhodný fragment, všetko ostatné, teda analýza a kontext, je len predstierané. To sa niekto bojí na našom malom trhu odlíšiť alebo je jednoduchšie byť súčasťou stáda? - Príčin je mnoho. Bolo by to na knihu, poviem len o jednej: o estetike českých médií, ktorá vždy diktuje etiku. Ak žijeme v uzatvorenej enkláve, čo platí pre všetky naše redakcie, tak sa preberajú zvyky a vkus tejto enklávy. Ľudia z redakcií sa väčšinou nemajú ani čas sa stretnúť s niekým iným, kto by bol odtrhnutý od českej mediality a myslel inak. Od redaktorov sa naviac stále vyžadujú nové akčné príbehy, ohromujúce novinky, ľudské príbehy, a pritom ich počet sa stále znižuje. Tých príbehov musí byť veľa, nadmerne sa zväčšuje subjektivita, takže sa ani nemôžeme diviť, že v tej rýchlosti ľudia v médiách nedokážu premýšľať inak, nemajú na to čas. V tej uzatvorenej enkláve potom, samozrejme, vzniká i niečo také: Aha, Lidovky mali to a to, my to musíme mať tiež ... - Áno, média si vystačia celkom samy. Dalo by sa povedať, že je to čudné, že predsa musí byť jednoduchšie a pre čitateľov zaujímavejšie čítať niečo iné než to, čo majú všetci. Ale to už sme zase v problematike rýchlosti a množstva informácií. Médiá fungujú vlastne len ako taký tunel, ktorým prefrčí veľa informácií. Nie je čas niečo spracovať do hĺbky a dávať veciam širší kontext. To už dnes v redakciách nikoho nezaujíma. Rýchlosť je najdôležitejší rozmer informácií – dôležitejší ako obsah. Spoznáme, kedy bude naša žurnalistika na dne? Alebo už tam je? - Čo sa týka našich denníkov, tak mám za 20 minút prečítané všetko, čo ma v nich zaujíma. Z toho, čo čítam v našich popnovinách, sa ma netýka skoro nič, teda okrem predpovede počasia, ale aj tú som už deň predtým videl v televízii. Prebraté z MF Plus, 30-31/2007, upravené, krátené
