Reklama
Reklama

Mária Kráľovičová: Ako súvislá kultúrna pevnina sme posúvali vývin dopredu

Počet zobrazení: 1941

Prvé tohoročné číslo dvojtýždenníka Bojovník prinieslo exkluzívny rozhovor s národnou umelkyňou Máriou Kráľovičovou pod titulkom Aj Sládkovičova Marína mala ľanové vlasy a blankytné oči; so súhlasom redakcie ho sprostredkúvame aj čitateľom Slova.

kralovicova_843.jpgDva mesiace po skončení druhej svetovej vojny Slovenské národné divadlo vypísalo konkurz na prijatie nových hercov, do ktorého ste sa na novinový inzerát prihlásili aj vy. Aké to bolo?

Večer som si na papieriky nakrútila vlasy a ráno o štvrtej som sa vychystala. Lenže päťkilometrovou cestou pešo na vlak do Kútov sa spustil dážď. Bola som holičská učnica, predavačka v obchode s odevmi a papierom, Všetky tie vyštafírované čakajúce kišasoňky v budove dnešnej starej opery „jak šek z pír, tak šek z pír spomína-li metóda sem, metóda tam, jedyňe po praxi v obchodze s látkami sem rozumjeua, že treba mjet odstup od roličky“. Potom si pamätám už len obrovitánske javisko a veľkú čiernu tmu predo mnou, skade sa ozývali hlasy. Sedeli tam Jozef Budský, Andrej Bagar, Drahoš Želenský, Ivan Lichard, Ján Jamnický a Mikuláš Huba. Po povinnej recitácii Maše Haľamovej a monológu dohadzovačky z Gogoľovej Ženby s rodným prízvukom, sa zdola ozvalo: „Ďakujeme, slečna, dáme vedieť!“ „Ale ja mám ešte voľnú tvorbu!“ „Myslíte etudu? Chlapci, dajme jej ešte šancu,“ povedal Mico Huba. Tak som spustila. Rodina sedí pri večeri – otec, matka, Anička a pes. Hrala som všetkých štyroch. Z tmy sa ozýval tlmený rehot. Do rodinnej idylky vpadne poštárka – zase ja – a prinesie list, podľa ktorého slečnu dcéru prijímajú do divadla. Keď som vychádzala, starý vrátnik mi pošepol: „Slečinka, vy ste sa lúbili, tuším vás vezmú.“

Napokon ste ako 18-ročná nastúpili do Komorného divadla v Martine, kde ste za dva roky vytvorili 14 hereckých postáv a hneď v prvej sezóne získali na Divadelnej žatve v Prahe ocenenie Talent roku za postavu Aničky v Tajovského Ženskom zákone.

Súčasťou ceny bola osobitná prehliadka Pražského hradu v sprievode pani Alice Masarykovej, dcéry prezidenta T. G. Masaryka. Neskutočné! Keď som to doma povedala, neverili mi. Nazdávali sa, že si ako obyčajne vymýšľam.

O päťdesiat rokov neskôr ste vytvorili v Tajovského hre Ženský zákon prepísanej bratmi Moravčíkovcami do záhoráckeho dialektu postavu Dory Chomútskej. Od roku 2006 ste boli richtárkou Spolku Záhorákov, stali ste sa čestnou občiankou Záhoráckéj sebjestačňí svojpomocňí republiky. Aké to bolo, keď ste sa museli preorientovať na dokonalú spisovnú slovenčinu?

Musím priznať, že slovenčina bola prvým cudzím jazykom, ktorý som sa po rodnej záhoráčtine naučila. Strašne mi pomohol Martin – liaheň intelektuálov, tam som osobne alebo sprostredkovane spoznala všetkých autorov, o ktorých som sa učila v čítankách. Na Marínu ma tam pokrstil básnik a literárny historik Štefan Krčméry. „Sládkovičova Marína bola predsa čierna,“ protirečila som. „Ale kdeže, bola presne takáto, ľanové vlasy, blankytné oči, spievajúci hlas,“ presviedčal ma. Na sklonku života už bol chorý, ľudia sa naňho dívali ako na blázna, keď pobehoval po uliciach hoci v lekárskom plášti, ale ja som ho hltala. Géniovia majú nárok na výstrednosť. Veľa mi recitoval a rozprával. Mala som osemnásť a svoju záhoráčtinu a on mi jeden deň recitoval po francúzsky, na druhý po anglicky, po nemecky alebo po maďarsky. Moja univerzita bol národný cintorín, kam sme spolu chodievali a kde mi pri každom hrobe vysvetľoval slovenskú literatúru. V Martine som poznala aj maliarov Martina Benku a Fera Kudláča, dramatika Júliusa Barča-Ivana aj spisovateľku Máriu Rázusovú-Martákovú, hrala som po boku legendy Frontového divadla Eugena Medka, ktorý sa podieľal aj na vysielaní Slobodného slovenského vysielača v Banskej Bystrici, za čo ho nacisti uväznili v koncentračnom tábore. Vždy som obdivovala múdrych mužov, či to bol pán farár alebo učiteľ. Keď sa stretnem s mimoriadne múdrymi ľuďmi, aj dve noci nespím, ako si v hlave premieľam, ak sa niečo dobré a múdre naučím.

Keď hovoríme o osobnostiach protifašistického odboja, poznali ste aj Záhoráka Laca Novomeského. Aký bol? A čo znamenala pre vás, ako recitátorku, jeho poézia?

Nastúpili sme s Mirom Procházkom do vlaku a tam bol. On. Povereník pre školstvo a osvety. Pozval nás do svojho kupé a celú cestu sme strávili preberaním otázok kultúry na Slovensku. Keď neskôr po sedemnástich reprízach Budského divadelné spracovanie Maríny kvôli vykonštruovanému obvineniu z formalizmu zatrhli, poslal na derniéru veľký kvetinový kôš a vizitku so slovami: „Prepáčte! Viac som urobiť nemohol.“ Potom zmizol v dejinách a stretala som ho až v 60. rokoch v Štátnom sanatóriu. Ale to bol už zlomený človek. Len sme sa zdravili. Jeho sociálna balada Slúžka sa stala trvalou súčasťou môjho recitátorského repertoáru: „Ja, Furko Mária,/ prišla som s mnohými na svet,/ aby sme žalovali:/ na boha,/ na ľudí,/ že na tvár dvoje lesklých očí dali,/ a dušu, srdce, ktoré nás strašne dusí,/ nám dosiaľ nevyrvali z hrudi,/ že celý svet sa vidieť, dýchať musí.“

V Martine, aj potom v Bratislave ste stretávali hercov, režisérov, dramatikov, spisovateľov a publicistov, ktorí pôsobili v protifašistickom hnutí, v Povstaní. Aké spomienky vo vás zanechali?

Musím začať trocha zoširoka. Hneď v prvý deň v Povstaní padol môj bratanec z maminej strany Jano Polák. Predával v obchode na rohu bratislavskej Starej tržnice, ktorý patril Tisovej rodine a jednoducho musel ísť bojovať za správnu vec. S uchom na rádiu som na stanici Volá Londýn počúvala protifašistické verše vtedy pre mňa neznámeho vysokoškoláka z obchodnej akadémie Mira Procházku, ktorého meno kvôli perzekúciám ako autora neuvádzali a ktorý sa neskôr stal otcom mojich dvoch detí. Keď sme sa osobne zoznámili, práve mu vychádzala básnická zbierka Povstanie a ja som na neho po skúške v divadle pískavala na Sedlárskej ulici pod oblokmi vydavateľstva Dukla, ktorého bol riaditeľom. Zároveň pracoval ako redaktor Bojovníka a tlačový tajomník predsedu SNR Karola Šmidkeho. Priatelili sme sa s rodinou jeho syna Dragana, toho telegrafistu z hôr. Ako mladej herečke mi nadbiehal Poldo Lahola, ktorý bojoval pri Telgárte. Krstným môjho syna sa stal Albert Marenčin, člen partizánskej skupiny Čapajev. Naším susedom na Urbánkovej ulici bol Samo Falťan, ktorý pôsobil ako redaktor v časopisoch Partizán a Bojovník a istý čas zastával funkciu generálneho tajomníka Zväzu slovenských partizánov. Vtedy mu Dukla vydala prozaickú prvotinu Víťazné stretnutie. Pod ním býval známy interbrigadista Laco Holdoš, ktorý sa neskôr angažoval v protifašistickom francúzskom odboji, po zatknutí Gestapom ho väznili v koncentračnom tábore Buchenwald, kde pred oslobodením spojeneckými armádami viedol povstanie väzňov. Maliarovi a publicistovi Štefanovi Bednárovi, ktorý počas SNP pôsobil ako redaktor týždenníka Nové slovo a v Banskej Bystrici vytvoril množstvo politických karikatúr, plagátov a letákov, sme chodili gratulovať. Miro mu vždy na Štefana zložil zdravicu, ako myjavskému rodákovi dokonca hymnu Veľkomyjavskej ríše. V klube spisovateľov, v ich dome v Budmericiach či u nás na byte sme sa stretávali s hlásateľom Slovenského slobodného vysielača Ctiborom Štítnickým, Vladkom Babničom, ktorý bol v Povstaní ako gymnazista, veliteľom židovskej partizánskej jednotky Ďurom Spitzerom či Lacom Mňačkom.

Dobre ste sa vraj poznali aj s významným esejistom, literárnym vedcom a kritikom Alexandrom Matuškom, ktorý bol v Banskej Bystrici tlačovým tajomníkom povstaleckej SNR.

Áno, Šaňo mi dokonca navrhoval, aby som u nás v byte viedla literárny salón, načo som opáčila: „Veru, vy si budete diskutovať a ja budem vynášať prázdne fľaše!“ Domino Tatarka bol Mirovým profesorom francúzštiny ešte na reálke v Žiline. S Vladom Mináčom sme boli súputníkmi po celý život. Jój, a často sme sa cestou do Budmeríc zastavovali na Zochovej chate u „karpatského vlka“ Karola Ivičiča. Keď sa na svoju ženu nasrdil, že sa pridlho baví s hosťami, lebo žiarlil, odopol si protézu nohy, o ktorú pri bojoch v Povstaní prišiel a naháňal ju po miestnosti. A boli to aj účastníci Veľkej vlasteneckej vojny, ruskí spisovatelia Konstantin Simonov či Boris Polevoj, ktorí u nás pri návšteve Bratislavy spali, lebo Miro vydával ich diela. Veď Príbeh ozajstného človeka vyšiel v Dukle v prvom preklade okrem Sovietskeho zväzu.

A čo dnes už legendárny herec a režisér Andrej Bagar, ktorý počas SNP založil a viedol Frontové divadlo?

Úžasný človek. A umelec. Posadnutý divadlom. Ako hlavný intendant chcel vybudovať sieť po celom Slovensku. Za každú cenu. Zasadzoval sa tak aj o ľudí s politickým biľagom. Janka Borodáča, ktorý ako umelecký riaditeľ SND chodil v gardistickej uniforme a slovenskú klasiku vyostroval antisemitsky, odpratal aj s manželkou do Košíc, aby tam obrodil Štátne divadlo, skade utekajúci Maďari odniesli aj žiarovky. Po oslobodení prijal do SND Gusta Valacha, ktorý ako hlásateľ Slovenského rozhlasu utiekol spolu s Tisom do Rakúska, skade ešte stále vysielal. Rovnako sa postavil aj voči Márii Prechovskej, ktorá sa hlásila k Nemcom, no keďže sa jej nechcelo utekať pred postupujúcou Červenou armádou samotnej, nahovorila nevinného mladíka z dobrej trnavskej rodiny, aby šiel s ňou. Za mestom ich dostihla guľometná paľba. Ona prežila, on nie. Bagar však s tým svojím príznačným ráčkovaním na námietky dôvodil: „Ale veď sú to dobrrrí herrrci!“ Nelipol na veciach. Zrejme pozostatok z väznenia. Keď som si kúpila knižku, vravieval: „Marrrína, taká zbytočnosť? Požičajte si z knižnice!“

Napriek tomu sme si prekvapením všimli, že ste nehrali vo filmoch ani v divadelných hrách s povstaleckou tematikou. Naozaj je to tak?

Tak to teda pŕŕŕ! Hrala som v Bielikovom slávnom filme Vlčie diery partizánsku spojku. Sedím pri ohni a ak ste pri tej scéne žmurkli, tak už ste ma prepásli. V roku 1959 som účinkovala v Karvašovej Polnočnej omši – v príbehu politicky rozdelenej slovenskej rodiny s prisluhovači, partizánmi, arizátormi a kompromisníkmi vo svojich radoch, u ktorej je ubytovaný nemecký veliteľ. S inscenáciou v réžii Tibora Rakovského a vo hviezdnom obsadení – Beta Poničanová, Jožo Króner, Vilo Záborský, Ctibor Filčík, Ďuso Pántik, Dača Turzonová a Jožko Adamovič – sme potom žali úspechy i na zájazde v Kyjeve, Charkove, moskovskom MCHAT-e. Pod poslednú repliku: „Vyzerá, milí moji, že to všetko v zdraví prežijeme. Marián nás ochráni pred Nemcami, Paľo pred komunistami... Pomôžeme jeden druhému!“ sa pokojne môžeme podpísať, žiaľ, aj dnes. Postavu mondénnej Angely, ktorú manžel kvôli výhodám strká do postele veliteľa, som mala stvárniť aj vo filmovom spracovaní. Režisér Jiří Krejčík sa k nám často chodieval radiť, na scenári sa podieľal aj náš krstný Marenčin. Potom, odrazu, prišiel ospravedlňujúci list, že z akýchsi nejasných príčin rolu spodobí maďarská herečka Margit Bara. Mimochodom, jediný cudzinec v celej snímke.

Iste ste osobne poznali aj s dramatikom Petrom Karvašom, ktorý o Povstaní písal. Aký bol?

Neuveriteľný pedant. Do divadla chodil takmer na každú skúšku, trval na každom slove a dýchal režisérovi na krk. Vznikala tak trochu dusná atmosféra. Zato napríklad v spisovateľskom klube nám hral na klavíri. Ale aby som nezabudla: do tretice som si v príbehu desiatich náhodne vybraných ľudí pred popravou v pivnici malého mestečka po Povstaní, čiže v Palkovej inscenácii Kým kohút nezaspieva od Ivana Bukovčana, strihla v roku 1969 úlohu prostitútky Mariky Mondokovej. Málo, ale predsa.

Prepáčte tú nepresnosť... Po zvláštnych 90. rokoch sa tematike SNP vrátila spoločenská vážnosť, dokonca získala novú spoločenskú hodnotu. Patríte k tým, čo sú presvedčení, že posolstvo Povstania a vôbec protifašistického boja je aktuálne aj po takmer 80-tich rokoch?

Ako badám, po pomerne pokojnom období sa okolnosti celosvetovo vyostrujú a radikalizujú. Zrejme ide o večné historické sínusoidy. Ľudia sa kvôli výhodám alebo mindrákom udávajú, vyvyšujú, zneužívajú mocenské postavenie na pomstu a ponižovanie, psychický nátlak. Každý je odborníkom na všetko, jestvuje „len jedna pravda“, nijaký dialóg, tolerancia, názorového oponenta treba stoj čo stoj zničiť. Mimochodom, viete, aký je rozdiel medzi amatérskym a profesionálnym hercom? Amatér na premiére pod vplyvom vzrušenia, prítomnosti mamičky, babičky, podá zavše aj lepší výkon ako profík, pri ďalších predstaveniach je to už horšie. Profesionál drží latku. Občas čuť-čuť nižšie, inokedy vyššie, ale štandard. A napokon: len čo raz získate možnosť diktátu, ťažko sa ho vzdávate. Aby sa nám raz nestalo ako vo filme srbského režiséra Emira Kusturicu Underground – Podzemie z roku 1995, kde ľudí v hlbokej ilegalite ustavične zásobovali správami o zúriacej vojne, hoci vonku už bolo dvadsať rokov po nej

Na scéne SND pôsobíte už 73 rokov. V čom sú dnes herecké začiatky iné, než boli tie vaše?

Po prvé si myslím, že dnes by ma do divadla nevzali, také šťastie by som nemala. Len so základnou školou, od pätnástich pracujúca, to len tí chlapi tam v tej čiernej tme čosi vo mne vytušili a dali mi šancu. Pokiaľ ide o celkové ovzdušie, spomínam si na nádej a nadšenie, keď sme sa po rokoch vojny dostali z dlhého tmavého tunela na svetlo a chceli sme všetci tak strašne, strašne veľa dokázať, vydať zo seba to najlepšie, urobiť čosi pre Slovensko. Úzko sme navzájom spolupracovali, boli sme previazaní. Literatúra, divadlo, dramaturgia, recitátorstvo, kritika, hudba, výtvarné umenie, film. Nie ako jednotlivé rozdrobené ostrovy, ale ako súvislá kultúrna pevnina sme posúvali vývin dopredu. Len tak možno vzdorovať tlaku priemernosti a nanucovanému vkusu.

Dnes tvorba neznamená ume-nie, ale skôr zábavu. Ľudia nechcú rozmýšľať, ale baviť sa. V Amerike film nie je umenie, industria. Aj slovenské divadlo sa stáva priemyslom. Zabudli sme na podstatu, že základom je slovo. A herec.

Kedysi sa repertoár šil na telo súboru. Podľa jeho schopností, možností, čo najväčšej vyťaženosti, s pevným rozpočtom. Dnes máme režisérske ambície do biografie, kopu hosťujúcich interpretov, v čase kapitalizmu sa neustále naťahujeme o rozpočet. Kedysi sme mali sny. Túžila som hrať Oféliu, Júliu, Ľubov Ranevskú v Čechovovom Višňovom sade. Občas sa sny splnili. Keď sa dnes opýtam mladého herca, v čom by si chcel zahrať, odpovie mi: „Do čoho ma obsadia.“

Na naše šťastie i radosť je bodka za vašou umeleckou kariérou v nedohľadne, ďalej figurujete v repertoári SND. Veď len v tomto divadle ste vytvorili vyše 140 hereckých postáv. Spolu s filmom, televíziou a rozhlasom ide o dobré štyri stovky, o dabingu ani nehovoriac. V rozhovoroch pre médiá ste sa vyjadrili, že ste sa v každej role vžili nielen do svojej postavy, ale aj do jej vzťahu s ostatnými kolegami, že ste sa vždy zamilovali do svojich divadelných milencov, manželov...

Na prvom rodičovskom združení môjho syna Mirka v prvej triede učiteľka uzavrela hodnotenie s tým, či sú nejaké otázky. Ihneď sa prihlásila pani Mikelková: „Mám jednu zásadnú otázku! Pani Kráľovičová, keď sa v tom Rómeovi a Júlii bozkávate s Karolom Machatom, tak len tak alebo naozaj?“ V začiatkoch vtĺkali do nás Stanislavského metódu prežívania. Vciťovali sme sa do postáv, zostavovali sme si ich životopisy. Snaživci, čo mali dvojriadkový štek, často napísali román. Ja som si doma dokonca prestavovala nábytok podľa výtvarných návrhov aktuálnej hry. Na scéne áno, zaľúbila som sa, milovala, žiarlila a nenávidela, ale v tom spočíva profesionalita, že to všetko po potlesku ostane na javisku.

Predsa len, mužom vášho života bol básnik a publicista Miro Procházka. Naozaj to bolo tak? Čo pre vás znamenal?

Bol môj Pygmalion. Keďže ma hojne obsadzovali, vravievala som mu: „Mirulko, všetci chlapi ti môžu závidieť. Každú noc máš v posteli inú ženu!“

Čo by ste poradili mladším kolegom divadelníkom, ale možno aj súčasným kormidelníkom kultúrnej politiky na Slovensku? A čo vy osobne očakávate od roku 2021?

Ľudia si od divadla odvyknú, mladí sa naň nenaučia, nepocítia potrebu, aj sa budú báť hromadne stýkať a budú mať iné, ekonomické starosti. Asi bude treba zabudnúť na pohodlie, šatne so sprchami a pohovkami, vytiahnuť Thespidovu káru a putovať za divákom po štáciách. A čo očakávam osobne? To, že konečne budem môcť chodiť pravidelne do kaviarne. Dám si sacher alebo krémeš so šľahačkou a roztvorím noviny bez príkazov, zákazov a opisov tlačoviek.

Foto: Archív M. K.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama