Irak je ako Somálsko

Správy z Iraku tvrdia, že sa do väčšiny miest vrátil relatívny poriadok. Bojovníci verní šiítskemu klerikovi Muqtadovi al-Sadrovi poslúchli jeho rozkaz stiahnuť sa z ulíc. Počas ofenzívy irackých ozbrojených síl proti al-Sadrovej Mahdího armáde, ktorá sa začala minulý mesiac, bolo zabitých viac ako 450 ľudí.
Počet zobrazení: 988
6CB-m.jpg

Správy z Iraku tvrdia, že sa do väčšiny miest vrátil relatívny poriadok. Bojovníci verní šiítskemu klerikovi Muqtadovi al-Sadrovi poslúchli jeho rozkaz stiahnuť sa z ulíc. Počas ofenzívy irackých ozbrojených síl proti al-Sadrovej Mahdího armáde, ktorá sa začala minulý mesiac, bolo zabitých viac ako 450 ľudí. Prezident George W. Bush označil operáciu za dôkaz úspechu USA v posilňovaní irackých ozbrojených síl, ktoré majú byť schopné bojovať samostatne. No správy z terénu naznačujú, že väčšinu útokov stále viedli vojská USA. Nir Rosen je novinár, ktorý situáciu v Iraku sleduje priamo tam už od roku 2003. Píše pre americké noviny a časopisy The New Yorker, New York Times Magazine, Time a Harper´s. Jeho posledný článok Mýtus posilnenia prítomnosti vojsk (Myth of the Surge) bol uverejnený minulý mesiac v časopise Rolling Stones. Je tiež autorom knihy Brucho zeleného vtáka: Víťazstvo martýrov v Iraku (The Belly of the Green Bird: The Triumph of the Martyrs in Iraq). S Nirom Rosenom sa pre Democracy Now zhovárala Amy Goodmanová „Mýtus posilnenia prítomnosti vojsk“ – myslíte si, že zvýšenie počtu amerických vojakov v Iraku naozaj neupokojilo situáciu? – Americká pravica tvrdí, a ľavica jej to uverila, že posilnenie prítomnosti – čo je len eufemizmus pre zvýšenie počtu vojakov – o 30-tisíc osôb prinieslo nejakým spôsobom do krajiny mier. Je to absolútna lož. V Bagdade násilie mierne ustúpilo, to je pravda. Ale to nie je priamy výsledok väčšieho množstva amerických jednotiek. Je to výsledok niekoľkých faktorov. Predovšetkým treba povedať, že násilie v Iraku sa vždy konalo s nejakým cieľom. Svojím spôsobom to bolo logické: odstránenie sunnitov zo šiítskych oblastí, odstránenie šiítov zo sunnitských oblastí. Toto sa už prakticky podarilo dokončiť. V Bagdade už neostali takmer žiadni sunniti, len pár enkláv. To je všetko. Rovnako boli zo sunnitských oblastí odstránení šiíti. Milície a vojenskí baróni konsolidovali svoju moc nad oblasťami Bagdadu a inde v krajine. To je jeden z dôvodov, prečo sa teraz zabíja menej ľudí. Nebude to však trvať naveky, v Iraku panuje naďalej veľké násilie. Keď som tam bol, niekoľkokrát som našiel pred domom mŕtvolu človeka streleného ho hlavy. Nie je to teda práve pokojné miesto. Existujú ďalšie príčiny poklesu násilia. Mohli by sme to nazvať akési sunnitsko – šiítske prímerie. Mahdího armáda, milície Muqtada al-Sadra koncom augusta 2007 prakticky zmrazili svoje aktivity. Mylne sa to vydáva za prímerie. Práve vtedy dramaticky poklesla úroveň násilia, čo len ukazuje, do akej miery zaň boli zodpovední oni. Dôvodom zmrazenia aktivít bolo zistenie, že sú hlavnou príčinou zvýšenia počtu amerických vojakov. Američania sa na nich chystali, a tak sa radšej stiahli. Vyhlásili, že sa idú vnútorne reformovať. Mali zlú reputáciu, pretože boli zapletení do komunitárneho násilia. Niektorí z nich boli mimo akejkoľvek kontroly. A tak sa stiahli a čakajú na odchod Američanov. Podobné „prímerie“ vyhlásili sunniti. Niektoré sunnitské milície bojovali proti okupácii. Bojovali aj proti al-Kájde, pretože hoci al-Kájda prišla pôvodne do mnohých sunnitských oblastí, aby ich chránila pred Američanmi, čoskoro sa vymkla spod kontroly a sunniti začali pociťovať, že žijú pod terorom týchto radikálov. Podkopávali tradičné sunnitské autority. Narúšali pašerácke trasy. Zabíjali aj sunnitov. A tak bojovali sunniti proti Američanom, proti al-Kájde, aj proti šiítskym milíciám a na všetkých frontoch prehrávali. Nepodarilo sa im zvrhnúť americkú okupáciu a získať moc v Iraku. Vyhnali ich z Bagdadu. Väčšinu utečencov mimo Iraku tvoria sunniti. Takže prehrali. Na začiatku roku 2006 bolo zrejmé, že ich lídri začali hľadieť viac dovnútra a pýtať sa: „Prehrali sme, čo budeme teraz robiť?“ A tak začali v mnohých oblastiach s pomocou Američanov bojovať proti al-Kajde. Pre nich to je veľká spojenecká dohoda. Prehrali, a už sú tu opäť, tentoraz podporovaní Američanmi, a kontrolujú teritórium. Američania ich nazývajú mnohými eufemizmami: synovia Iraku, znepokojení miestni občania, kritická bezpečnostná infraštruktúra, irackí bezpečnostní dobrovoľníci... Prakticky všetci z nich sú bývalí členovia odboja, ktorých Američania volali „povstalcami“. Rozhodli sa pre prímerie – hudna – s Američanmi, aby mohli bojovať so skutočným nepriateľom – Iráncami. A keď hovoria „Iránci“, myslia tým všetkých šiítov. Hovoria, že Irak je okupovaný dvojnásobne: Američanmi a Iráncami. Podľa nich sú všetci šiíti iránskou piatou kolónou a irackú vládu považujú za Iráncov, proti ktorým budú musieť bojovať, pretože Američania jedného dňa odídu. Takže hlavný dôvod je šiítske a sunnitské prímerie a pokles počtu ľudí, ktorých je záujem zabíjať, konsolidácia moci vojenskými barónmi a lokálnymi lídrami v rozličných častiach Bagdadu. Každá štvrť je opevnená. Velí jej vojenský vodca, čo v skutočnosti novinárom uľahčuje život, pretože majú aspoň za kým ísť, aby vám dal bezpečnostné garancie. Život to uľahčuje aj organizáciám ako Červený kríž. Teraz môžu fungovať podobne ako v Somálsku. Pretože Irak sa skutočne stal Somálskom: rozdeleným na oblasti kontrolované vojenskými vodcami. Reči o vláde sú v tejto súvislosti absurdné. V Iraku nie je žiadna vláda. Je to zbierka rôznych milícií, ktoré dokonca bojujú medzi sebou. Nedávno sme boli svedkami bojov medzi šiítmi. Nie bojov vlády proti Mahdího armáde, ale jedna šiítska milícia proti druhej. Organizácia Badr patriaca pod Najvyššiu islamskú irackú radu proti organizácii Dawa. Ide o boj proamerických šiítskych milícií podporovaných Američanmi proti najväčšiemu šiítskemu hnutiu v krajine, Sadristickému hnutiu kvôli kontrole nad teritóriom, nad zdrojmi a samozrejme o kontrolu nad populáciou pred blížiacimi sa voľbami, ktoré sa možno ani neuskutočnia. Možno by sme to mohli v istom zmysle chápať ako pozitívny vývoj, pretože to prakticky znamená koniec šiítsko – sunnitskej občianskej vojny v Iraku. Už neexistuje žiaden šiítsky blok, ktorý by bojoval proti sunnitom. V rokoch 2006 a 2007 spolupracovali na vyhnaní sunnitov z Bagdadu, teraz je s tým koniec. Možno budeme svedkami spojenectva medzi sunnitskými milíciami a Mahdího armádou, ktorí budú bojovať proti proamerickým šiítskym milíciám ako Badr či Dawa. A čo peniaze, ktoré USA dávajú spolupracujúcim skupinám? – Nuž, Američania by si chceli myslieť, že dôvod, pre ktorý sunnitské milície, povstalci, prestali proti nim bojovať je ten, že ich platia. Z amerického uhla pohľadu to bolo vždy o peniazoch. Nikdy nepochopili dôležitosť ideológie, okupácie a odporu. Podľa ich názoru sa ľudia pridávali k povstalcom preto, lebo potrebovali prácu a hnutie odporu im platilo. To je absolútne smiešne. Stretol som mnohých z týchto ľudí. Nik sa nepridal k povstalcom pre peniaze. Pridali sa, lebo verili, že okupácia ohrozuje život, ich krajinu či vieru. Alebo preto, že sa im nepáčilo, ako vyzerá nová vláda. Tak sa pridali k boju proti Američanom. Nie pre peniaze. Teraz sú zas v skupinách, ktoré s USA spolupracujú. Opätovne nie pre peniaze, ale kvôli inému záujmu: „Teraz nebudeme bojovať s Američanmi, budeme bojovať s Iráncami. Zhoďme si zatiaľ Američanov z krku.“ V istom zmysle by sa dalo povedať, že si dokonca sunniti kúpili Američanov, pretože teraz skutočne kontrolujú nejaké územie. Rovnakí príslušníci milícií, ktorí vraždili šiítov, ktorí vyhadzovali do vzduchu Američanov, ktorí boli na úteku, teraz kontrolujú územie v Bagdade aj inde. Sunniti sa teraz na týchto teritóriách môžu cítiť bezpečne – a to nielen miestni sunniti, ale dokonca aj tí, ktorí ušli pred šiítskymi milíciami na iných miestach. Teraz tam môžu hľadať bezpečný úkryt. Môžu sa tam spájať rozličné sunnitské skupiny. Môžu vytvoriť politické hnutie, o čo sa snažia, a eventuálne sa pokúsiť o znovudobytie Bagdadu, či obnovenie občianskej vojny. Čo sa stalo v Basre? Udalosti v tomto meste sa považujú za veľkú prehru premiéra Malikiho, dokonca sa hovorí o jeho nahradení... – Reči o jeho nahradení v Iraku už istý čas kolujú. V istom období žiadali jeho výmenu demokratickí senátori. Nemyslím si však, že ho odvolajú, pretože nemá náhradníka. V skutočnosti na tom ani nezáleží, pretože nech už je v úrade v Zelenej zóne (oblasť v Bagdade s vládnymi inštitúciami, prísne strážená americkou armádou) ktokoľvek, na veci to nič nemení. Ľudia zo Zelenej zóny nemali mimo nej nikdy vplyv. Maliki nemá vlastné milície, nie je teda veľmi silnou osobou. Práve preto ho vybrali za premiéra. Američania schválne stvorili pozíciu slabého irackého premiéra. Trochu ho to diskredituje, pretože prednedávnom vyhlasoval, že Mahdího armáda je horšia ako al-Kájda, že s ňou vláda nebude nikdy vyjednávať, že bude bojovať do konca. Potom Muqtada al-Sadr povedal svojim ľuďom, aby sa stiahli. Náhle bolo všetko v poriadku a boj sa skončil. Premiér Maliki z toho vyšiel tak trochu ako šarlatán. Ako vtip vyznela aj myšlienka irackých bezpečnostných síl, pretože veľa ich príslušníkov ušlo. Je známy fakt, že iracká národná polícia je infiltrovaná a ovládnutá podporovateľmi Mahdího armády. To isté však platí pre veľkú časť irackej armády. A tak boli jednotky irackej armády bojujúce proti Mahdího armáde verbované na juhu a mnohé z nich boli lojálne k Najvyššej rade, alebo to boli badristi. Nik nie je lojálny k irackému štátu ako takému. Ukázalo sa však tiež, že ak by nebolo americkej armády, Iracké bezpečnostné sily by úplne prehrali. Američania boli ich ochranou, Američania boli ich leteckou podporou. Ak by nebolo tejto skutočnosti, Mahdího armáda by nemala dôvod stiahnuť sa. Ako vnímate nedávne americké útoky na mestá Hilla, Tikrit a Baghdad, pri ktorých umierali aj civilisti? – Zastáva nad tým rozum. Päť rokov po tom, ako vojnu nazveme „vojnou za oslobodenie šiítov“ bombardujeme práve šiítov. Bombardujeme šiítske územia v Iraku, zabíjame civilistov. Je to jednoznačná katastrofa. Niekedy sa nám snažia nanútiť predstavu, že Američania len strážia na irackých uliciach, oddeľujú dve znepriatelené strany v občianskej vojne. To však nie je pravda. Každý deň zabíjajú irackých civilistov. Vo väzeniach držia 24-tisíc civilistov, ak nie viac. Neboli obvinení zo žiadneho zločinu, neboli uznaní vinnými. Môžu ich takto držať roky. Neodovzdali ich irackým úradom, čo je v podstate dobré, pretože v irackých väzniciach by s nimi zaobchádzali omnoho horšie. Zadržiavajú neplnoletých. Robia razie v domoch, vykopávajú dvere, vyťahujú mužov na ulicu. Stále je to veľmi opresívna okupácia. A zahraničná okupácia je systematickým nanucovaním násilia celému národu. V Iraku sa okupácia neskončila. Aká je úloha Iránu v Iraku? – Američania i irackí sunniti ju do veľkej miery zveličujú. Nikdy som nevidel dôkaz negatívnej úlohy Iránu v Iraku. Minimálne je určite menej negatívna, ako úloha amerických okupantov. Irán je prirodzene rád, že jeho šiítski spojenci – Najvyššia rada, Dawa a iní – sú vo vláde. Preto sa určite nesnaží o zvrhnutie irackej vlády, z čoho je obviňovaný. Nepovažujem Irán za hlavného podporovateľa šiítskych milícií. Myslím si, že Američania ich podporujú omnoho viac, pretože boli vždy spojencami Najvyššej rady, ktorej badristické milície sú hlavným aktérom Irackých ozbrojených síl. Sunniti v arabskom svete radi obviňujú všetkých šiítov, že sú Iráncami. Aj v Libanone, kde žijem, môžete počuť obvinenia, že Hizballáh sú iránski agenti. Egyptský prezident Mubarak nazýva šiítov piatou kolónou Iránu, jordánsky kráľ Abdullah hovorí o šiítskom polmesiaci a podporuje konšpiračné teórie o Iráncoch, ktorí sa snažia dobiť sunnitský svet. Opýtam sa na amerických prezidentských kandidátov a Irak. Pri príležitosti piateho výročia invázie senátorka Hillary Clintonová zhrnula názor vedenia demokratov, že teraz, keď im Američania dali „vzácny dar slobody“, mali by Iračania za seba prebrať zodpovednosť. Čo si myslíte o názoroch Hillary Clintonovej, senátora Baracka Obamu a Johna McCaina na situáciu v Iraku? – Žiaden „vzácny dar slobody“ som v Iraku nevidel. To, čo povedala, je úplne odporné. V skutočnosti to platí všeobecne pre demokratov, pretože oni vlastne obviňujú zo súčasnej situácie Iračanov. Chcem tým povedať, že je jasné, že politika republikánov je zavrhnutiahodná. Je to ich vojna. Ale demokrati obviňujú Iračanov: Iračania si musia vybrať slobodu. Iračania musia prebrať zodpovednosť. Iračania demonštrovali a žiadali slobodné voľby v apríli 2003. Bol som tam a videli to aj mnohí iní novinári. Nedali sme im slobodu. Nedali sme im suverenitu. Nedali sme im ich vlastnú vládu. Namiesto toho sme im nanútili sériu diktátorov: Garnera, Bremera, Allawiho. Vytvorili sme v Iraku občiansku vojnu, to všetko sme im urobili my. Nie je to ako Rwanda, kde môžete povedať, že sa navzájom zabíjali Hutuovia a Tutsiovia a my s tým nič nemáme. Toto všetko sme Iraku zapríčinili my. „Vzácny dar slobody“ je dar zabiť, kohokoľvek sa komukoľvek zachce. Je to sloboda pre milície. Američania určite nie sú tým, kto dáva Iraku slobodu. Zatkli desiatky tisíce Iračanov. Posilnili v krajine milície. Neexistuje reálna iracká vláda. Keď hovoríme, že sa má vytvoriť iracká vláda, zakrývame, že prakticky neexistuje iracký štát. Neposkytuje žiadne služby. Ministerstvám vládnu rôzne milície. Žiadna elektrická energia, žiadna bezpečnosť, žiadne zdravotné služby. Je to Somálsko, v ktorom milície kontrolujú jednotlivé oblasti.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984