Reklama
Reklama

Zlá justícia, dobrá žurnalistika?

Počet zobrazení: 1247

Ak politici a médiá naordinovali súdnictvu a prokuratúre očistný kúpeľ, tak prečo nie aj žurnalistike? O čo nebezpečnejší je pracháč, ktorý si kupoval bohyňu spravodlivosti, od pracháča, ktorý sa bavká s diaľkovým ovládačom verejnej mienky. Na nebezpečnú hračku v rukách bohatých upozornila aj koalícia Progresívne Slovensko/Spolu. Nesúhlasí s tým, „aby hlavným cieľom investovania do médií bolo masírovanie verejnej mienky v prospech vlastného podnikania. Ak sa ako krajina máme pohnúť vpred, musíme naše médiá očistiť od vplyvov finančných skupín. Potrebujeme Lex Haščák, aby sa Markízy nezmocnila Penta alebo iní oligarchovia.“ (spravy.pravda.sk, 30. 10. 2019) Že by nás Michal Truban pripravoval na rozlúčku s novinami Denník N, Sme, Plus 1 deň, Plus 7 dní, Trend, ale aj s televíznymi stanicami Joj, Markíza, TA3...? Nedozvedeli sme sa však, ako na toto smútočné oznámenie zareagovali ich majitelia Penta, J&T či pán Kmotrík. Nedojalo to ani ESET, ktorý dotuje Trubanovu stranu i jej stranícky Denník N.

Dramaturgiu – jemne povedané – zo strany majiteľov médií nepopiera ani Denník N. Pri správe, že najväčším favoritom pri kúpe Markízy je český miliardár Petr Kellner, denník skonštatoval: „Obchod prináša veľa otázok: Čo to bude znamenať pre spravodajstvo?“ (28. 10. 2019) Časť redakčného kolektívu pocítila zásahy do práce na vlastnej koži. Aspoň tak vzbúrenci zdôvodnili odchod zo Sme, aby hneď nato vznikol Denník N. Len dúfam, že nám dodatočne nezačnú nahovárať, že namiesto výhodnej poslušnosti si vtedy zvolili neistotu a že ako noviny spočiatku fungovali iba z toho, čo povytriasali z  prasiatok.

Zdá sa, že predpokladom úspešnej novinárskej kariéry sa stala schopnosť vyčítať z mecenášových očí, koho volí a podľa toho konať. Aj keď novinárovi by nemalo diktovať ani vlastné voličské srdce, redakcie sa nám pred očami menia na detašované pracoviská politických strán. Nepriateľ ich lídrov sa stáva aj ich nepriateľom. A ako inak, podľa hesla: všetci na jedného! Veď ide o slušnejšie a spravodlivejšie Slovensko, nie? – v mihu počujem odpoveď strážcov demokracie. A tak trochu aj o splácanie hypotéky na byt, pomyslí si posivený občan, kedykoľvek na obrazovke zahliadne bojovo naladenú mládež s kamerami a diktafónmi. Novinársku obec najnovšie rozhnevalo predlženie moratória na zverejňovanie prieskumov pred voľbami, a tak sme sa od politikov, ombudsmanky či ozdobných celebritiek dozvedali, ako ich novela zákona ochudobnila o  informácie, bez ktorých sa nedá voliť. Akoby o majstrovi Slovenska, napríklad vo futbale, rozhodovali stávkové kurzy v jednotlivých ligových kolách, nie výsledky na trávniku. Akoby informovanosť voliča nebola v rukách médií, ktoré by mali poskytovať priestor všetkým názorovým prúdom. Aj medzi voľbami. O toto by sa mali zasadzovať politici bez rozdielu dresov, ombudsmanka a celebrity, nie o kšefty prieskumných agentúr. Aby zo žurnalistiky nevanulo to, čím nás nedávno ošľahla justícia. Nuž čo, aká nerovnosť pred zákonom, taká nerovnosť pred médiami, povie si napokon občan.

O strate autority médií svedčí drzosť, s akou Igor Matovič a Richard Sulík, ktorí komunikovali s Mariánom Kočnerom, predstúpili pred kamery a hromžili na rovnako zamočeného Martina Glváča. Otázky nad stavom žurnalistiky vzbudzujú aj informačné kanáliky z policajných sejfov do Denníka N alebo informácie, ktoré Jánovi Kuciakovi poskytovali dvaja príslušníci SIS. Kto tieto kontakty sprostredkoval a kto za dodaný „tovar“ platil, ako v prípade siskára, ktorý „zásoboval“ opozičného poslanca Jozefa Rajtára? Do čoho sa žurnalistika zamotala? A až tak, že keď si občan večer s nádejou zapne verejnoprávnu televíziu, z ilúzie o svojprávnosti RTVS ho vylieči prvá správa, ktorá sa začne: „Ako napísal Denník N...“ Ak Denník N dostal Kočnerovu Threemu priamo od špecialistov, ktorí ju v zahraničí dešifrovali, tak to nie je bohvieako potešujúce znamenie pre slovenského voliča niekoľko mesiacov pred voľbami.

Sudcovia a prokurátori sa už ako-tak činia... Nemali by sa aj novinári zamyslieť nad svojím leskom a biedou, povedať si, kam v trhovej ekonomike dospeli a ako z toho von? A nemali by v rámci sebareflexie vrátiť Hamletovi zvolanie? – „Doba sa vymkla z kĺbov. Je to trest, že k náprave ju práve ja mám viesť?“ V ich podaní totiž vyznieva čoraz komickejšie. Navyše so slúchadielkami v ušiach na preberanie pokynov.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama