Výstavy sme organizovali aj v Prezidentskom paláci

Bez umenia život človeka a spoločnosti nie je plnohodnotný. Preto treba umenie tvoriť, podporovať, prijímať a komunikovať. Týchto slov sme si v Bojovníku vedomí a aj preto sme zaviedli pravidelnú rubriku „Galéria odboja“. Väčšinou je dielom PhDr. Ladislava Skraka, predsedu Klubu výtvarných umelcov a teoretikov SZPB, ktorý navyše stojí za takmer každou výstavou či inou umeleckou aktivitou nášho zväzu. Pri príležitostí nadchádzajúceho životného jubilea (nar. 6, 11. 1951) sme sa s ním rozprávali o jeho profesijnom živote i pôsobení v SZPB. 


Výtvarný teoretik Ladislav Skrak vie o vystavených dielach pútavo rozprávať.

Kedy ste sa začali venovať problematike Slovenského národného povstania?

Ak by som mal vyhľadať ten pocit, kedy sa to stalo, tak sa musím vrátiť do čias svojich vysokoškolských štúdií, keď sme si vyberali témy diplomových prác. Bolo to približne v júli 1974 a téma SNP vo výtvarnom umení sa mi zdala vzácna. Až dodatočne som prišiel na to, že je takmer nekonečná z hľadiska rozsahu, nehovoriac o jej historickom význame. Odvtedy sa touto témou a  širšími súvislosťami protifašistických tradícií intenzívne a kvalifikovane zaoberám. A keďže sa patrí bilancovať – za diplomovku a štúdium dejín umenia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave som asi ako jediný získal červený diplom.

Vzápätí, na druhý deň po ukončení štúdií som nastupoval na Válkovo ministerstvo kultúry. Mal som za úlohu vypracovať koncepciu rozvoja výtvarnej kultúry s osobitným dôrazom na oblasť priemyselného výtvarníctva (designu) a organizačne výstavy rezortu, najmä k významným výročiam. Takže témy a autori sa mi stali mimoriadne blízkymi.

Priblížte nám okolnosti vášho vstupu do SZPB?

Môj vstup do SZPB bol netradičný – kolektívny. V rámci Strany demokratickej ľavice sme združili niekdajších národných a zaslúžilých umelcov a najmä priamych účastníkov SNP do Klubu výtvarníkov a výtvarných teoretikov a začali sme s organizovaním výstav doma a v zahraničí. Bol som predsedom tohto kolektívneho člena, ktorého príspevkami boli výstavy – v Zichyho paláci, na Bratislavskom hrade, v Múzeu SNP v B. Bystrici, v Košiciach, vo Svidníku, v Budapešti, vo Varšave, v Moskve, atď. Konali sme srdečne, štábne a s nadšením.

Ako sa k týmto aktivitám stavalo vedenie zväzu?

Aj po čase sa patrí pochváliť zdatných manažérov na čele SZPB: chápali význam týchto aktivít. Nemali možnosť čímkoľvek prispieť, ale pomáhali radou, protokolárnymi aktivitami. No a my sme museli obstáť, hľadať sponzorov, zdroje, prepravcov, poisťovne. Nechceli sme však uzatvárať okruh umelcov na báze straníckeho trička, takže koncom roka 2000 sme ustanovili širšie občianske združenie Klub výtvarných umelcov a teoretikov, ale opäť v rámci SZPB. A tak sme mohli pod hlavičkou zväzu pokračovať v organizovaní výstav doma a v zahraničí. Keďže od XIV. zjazdu v roku 2009 bolo kolektívne členstvo v SZPB zrušené, ustanovili sme Klub umelcov, spisovateľov a historikov pri ÚR SZPB, v ktorom od počiatku vykonávam funkciu tajomníka.

A čo bolo a zostáva vašou motiváciou?

K témam protifašistického odboja som sa primkol „hnutiarsky“, doslova neinformovane, školsky očarený. Až po čase a intenzite vlastného poznania som prišiel na to, že som dedičom vážnych víťazstiev a povinností. Vďaka rozvážnosti rodičov dlho som prežíval radostné detstvo. Tým viac môžem postupovať dnes oboznámene a napomáhať svojím blízkym, priateľom a spojencom.

Ktoré známe mená z oblasti umenia, najmä výtvarného, sú spojené s históriou a činnosťou klubu?

Z priamych účastníkov odboja spomeniem Ľudovíta Gogu (pomníky v Hlohovci a v Skýcove), Vojtecha Remeňa (Šmidke v Bratislave, pomník v Iliji, pamätná medaila k výročiu oslobodenia), Milana Gašpara (pamätná medaila k výročiu SNP, portréty, plagáty, smalty), rodiny a pozostalí po Karolovi Drexlerovi a Ladislavovi Gandlovi (príslušníci 1. čs. armádneho zboru). Čestným predsedom sa stal národný umelec Orest Dubay a čestným podpredsedom národný umelec Ladislav Snopek (pamätníky SNP a oslobodenia – Trnava, Martin, škola – Nemecká, Spišská Nová Ves, Ostredok – Šverma, Brno, atď.). Zo žien účastníčky odboja Elena Lazinovská, Dagmar Rosůlková a z tých ešte žijúcich národná umelkyňa Klára Patakiová.

A ktorí známi umelci prezentovali svoje diela na podujatiach, ktoré ste realizovali pod značkou SZPB?

Vrcholné diela svojej tvorby na výstavách prezentovali národní umelci Jozef Kostka, Ján Kulich, Tibor Bártfay, Arpád Račko, Vincent Hložník, Albín Brunovský, zaslúžilí umelci Jozef Baláž, Antonín Smažil, Ivan Schurmann a ďalší. V čase pôsobenia prezidenta Rudolfa Schustera sme dokonca zorganizovali výstavy priamo v Prezidentskom paláci. Takto k našim členom pribudli S. Harangozó, S. Brezina, K. Patakiová, T. Baník, neskôr S. Mikuš), napokon aj prof. Jozef Leikert, budúci predseda Klubu umelcov, spisovateľov a historikov pri ÚR SZPB.


S prezidentom Rudolfom Schusterom pri otváraní jednej z výstav.

Hovoríte o klube „spisovateľov a historikov“, ale doteraz sme spomínali len osobnosti výtvarného umenia...

Tento klub združil mnohé ďalšie osobnosti. Čestným predsedom sa stal doc. PhDr. Dušan Čaplovič, CSc. a podpredsedami MUDr. Pavol Dubček a prof. PhDr. Pavol Mešťan, DrSc. Pôsobia tu (či, žiaľ, už len) pôsobili viaceré ďalšie osobnosti, napríklad Ing. arch. Vladimír Husák, Boris Kollár, Eduard Chmelár, Ján Tazberík, Peter Maráky, Pavol Janík, Ivan Ožvát, Peter Ronec, Jozef Bystrický, Jozef Beňa, Pavol Kanis, Dušan Roll. Niektorí z nich sa teraz s Petrom Weissom a Martinom Krnom pustili do založenia samostatného Klubu politológov pri ÚR SZPB.

A nemožno zabudnúť, že váš klub zaujal jasné stanovisko aj k problematike Múzea SNP.

Náš klub a ani ja osobne sme ešte nepovedali posledné slovo v otázke budúcnosti Múzea SNP v B. Bystrici. Považujeme za vhodné a potrebné, aby jeho zriaďovateľom bola samotná Národná rada SR a SZPB, uchádzame sa o podporu serióznych politických strán. Nie je možné ignorovať historické opodstatnenie jeho terajšej formy existencie a demokracii a ani našim dejinám nemožno rozkazovať. Už v minulosti sme sa zúčastnili na príprave právnych návrhov najmä v spojitosti so zákonom o protifašistickom odboji a postavení SZPB, či pri navyšovaní sociálnych príspevkov účastníkom odboja a pozostalým vďaka právnikom prof. Beňovi, docentovi Fogašovi a Š. Krídlovi.

Všetci poznáme stálu expozíciu SZPB Za slobodu! v sídle zväzu na Štúrovej ulici v Bratislave. Ako vlastne vznikla?

Ak som v spomienkach ocenil nadšenie, s akým pomáhali našim výstavám a podujatiam niekdajší predsedovia SZPB, tak v prípade stálej expozície to platí o terajšom predsedovi Pavlovi Sečkárovi. Bez vhodných a dôstojných priestorov by to jednoducho nebolo možné. Nešlo iba o vybudovanie, vytvorenie podmienok, ale aj o komplexnú predstavu o takejto expozícii, o názory a odporúčania, čo všetko by bolo vhodné v expozícii vyjadriť a osláviť. Takže predseda SZPB sa stal aj jej spolutvorcom. A môžeme byť hrdí, že ide tak trochu o kolektívne dielo, ku ktorému pripomienkami prispeli aj predsedníctvo a Ústredná rada SZPB. Zdôrazňujem to preto, aby sme si uvedomili, že táto výstava je naša spoločná „vizitka“, vonkajšia prezentácia nášho poslania.


Výstava, na ktorej sa organizátorsky podieľal, bude putovať po celom Slovensku.

Ako ste sa vyrovnali s potrebou financovania?

Doplnenie knižničného fondu a výtvarných diel bolo možné vďaka príspevkom od oboch ľavicových predsedov vlády SR – Roberta Fica i Petra Pellegriniho. Získali sme tak hodnotné diela E. Lazinovskej, V. Hložníka, J. Kulicha, T. Bártfaya, L. Snopka, O. Dubaya, V. Remeňa, T. Baníka, J. Kostku, Ľ. Fullu a ďalších. V tomto období, keďže sa blížilo 210. výročie narodenia M. M. Hodžu, a keďže expozícia bola až dosiaľ aj pod gesciou premiéra, sme požiadali o príspevok aj Eduarda Hegera. Hoci som mu odkazoval, že som bol s jeho otcom a tetou kamarát, informovali ma, že v máji bola na Slovensku „prírodná katastrofa“, takže tento premiér nám nič nedal.

Ste spokojní s návštevnosťou expozície?

Som. Expozícia sa stretá so záujmom odbojárskej obce z celého Slovenska, hoci ho narušila pandémia. Kedykoľvek to bolo možné, oživovali sme našu činnosť reprezentačnými aktivitami – napríklad výstavou k 75. výročiu SNP a výstavou Slovenské umenie proti fašizmu, ktorú sme s posunom termínu uskutočnili k 75. výročiu oslobodenia Slovenska v auguste a septembri 2020 v Dvorane Ministerstva kultúry SR. Expozíciu navštívili viacerí poslanci Národnej rady SR, ako aj jej predseda Boris Kollár, veľvyslanci Ruskej federácie, Bieloruska, Kazachstanu, Kuby, Čínskej ľudovej republiky, predseda Matice slovenskej a otváral ju dnes už nebohý brigádny generál Ján Iľanovský. Kompletizovali sme knižničné fondy a predpokladáme, že sa zlepší študijná aktivita v Knižnici SZPB, keďže bude presťahovaná do prostredia s ústredným kúrením.

Ako sa pozeráte na našu spoluprácu s inými organizáciami?

Keď nedávno zosnulý Ľuboš Jurík pôsobil ako šéfredaktor časopisu Euroreport, pravidelne som robil rozhovory s prezidentami KOZ: už tiež zosnulým Ivanom Saktorom a Miroslavom Gazdíkom. Doslova každoročne, na nový rok som robil bilančné rozhovory s predsedom policajných odborov Miroslavom Litvom. Takže k odborom má mať náš zväz čo najbližší vzťah.

A pokiaľ ide o partnera, s ktorým máme dokonca memorandum – Maticu slovenskú?

Predseda Matice Marián Gešper a štábni pracovníci jeho kabinetu sú členmi SZPB a aktívne prezentujú odkaz hrdinov boja proti fašizmu Ľ. Kukorelliho, I. Daxnera i ďalších ako divadelné historické sekvencie. Mali sme spoločnú výstavu v čase 100. výročia Janka Nováka, martinského výtvarníka padlého v Povstaní. Maticu nemožno ani zakríknuť a ani ohovárať. Musíme spoločne aktívne konať v otázke polovice nášho národa, ktorá dožíva v zahraničí. Ako výtvarníci sme zároveň členmi Výtvarného odboru MS. Som aj predsedom tohto odboru a pôsobia v ňom okrem našich členov aj takí umelci ako A. Smolák, M. Polonský, Z. Hložníková, O. Dubay ml. či K. Trizuljak.

Teraz sme registrovali vašu zvýšenú aktivitu v súvislosti s prípravami výstavy Nikdy nesmieme zabudnúť, ktorú sme len nedávno otvorili v priestoroch SZPB.

Ide o výnimočnú historicko-dokumentárnu výstavu. Dovolím si ju označiť za neobyčajne vzácny, hoci smutný dar. Iba niektoré štáty, a to v skromnom objeme, sú obdarovávané predstaviteľmi Ruskej federácie. Občas sú to faksimile troch-štyroch archívnych listín. Tentoraz máme na Slovensku a v slovenčine výstavu, ktorá komplexne zverejňuje historické fakty a archívne fondy k problematike civilných obetí na území niekdajšieho ZSSR, ale aj niekdajšieho Československa. Výstava má byť putovnou, a to pod záštitou oblastných výborov SZPB. Už teraz prejavili záujem Martin, Nové Mesto nad Váhom, Senica, Prievidza, Trenčín, Svidník, Stropkov. Naozaj sa oplatí využiť tento výstavný súbor v plnej miere. Najmä na ňu dostať žiakov a študentov. Ponúka odpoveď na úsilie o falzifikáciu dejín – sporných stanovísk k rezolúcii OSN o zákaze glorifikácie nacizmu, ako aj uznesenia europarlamentu k formovaniu historického povedomia v Európe.

A čo chystáte do najbližšieho obdobia?


S Pavlom Dubčekom pri matičnej buste Alexandra Dubčeka.

Samozrejme, bolo by veľkou chybou, aby sme nerešpektovali dejiny a víťazstvo demokracie v protifašistickom boji. Naozaj máme Európe čo ponúknuť, preto sa chystáme dôstojne pripomenúť 100. výročie narodenia Alexandra Dubčeka, symbolu ľudského úsilia o demokraciu a zároveň osobného hrdinstva v boji proti fašizmu. Takže urobme zadosť svojim možnostiam a povinnostiam. Jednu vec predsa len na záver prezradím: výzvy z moskovských rokovaní zneli – Sme s vami, buďte s nami v hodinu smrti našej, amen.

Foto: archív L. Skraka

(Rozhovor vyšiel v Dvojtýždenníku BOJOVNÍK 21/2021)