Reklama
Reklama

Výsledky anabázy – Légie v Rusku (3)

Počet zobrazení: 1988

          1.
 

Odchod československých legionárov z Ruska sa uskutočnil ako ich evakuácia od februára 1920 do septembra 1920. Pred týmto obdobím boli evakuované na československé náklady najmä ranení či invalidi. Podľa údajov v Masarykovej encyklopédii sa repatriácia, teda návrat do vlasti, uskutočnila v 36 transportoch. Odvezených v nich bolo 56 459 vojakov, okrem toho 6 714 zajatcov, 1 716 žien, 717 detí, 1 935 cudzincov, 189 iných osôb). Podľa Ottovho slovníka náučného novej doby, evakuácia trvala dlhšie a to ešte ďalšie dva mesiace – konkrétne až do 30. novembra 1920. Transporty plávali jednak okolo Ázie a Suezským prieplavom, jednak cez Ameriku do Európy. V ozbrojených konfliktoch boli a sú padlí a ranení. Úhrnné straty až do návratu do vlasti činili 4 112 mužov. Predstavovalo to niečo menej ako desať percent z celkového počtu československých vojakov v Rusku. Sloboda sa krvou krstí, tak znie ich večný odkaz.
 

unknown_inosmi.ru_.jpgPredchádzajúce časti:

Československé légie v Rusku

Légie na Sibíri






 

 

Foto: inosmi.ru


Čo priniesli na oltár vlasti? V prvom rade to, že ich vlasť už nebola porobená cudzím mocnárstvom, ale stala sa historicky prvýkrát samostatným a suverénnym štátom, Československou republikou. Prispeli k tomu všetky zložky československého odboja, zahraničného i domáceho. Medzinárodnoprávne uznanie československého štátu, ako štátu v stave zrodu, s jeho vládou de facto, sa uskutočnilo 29. júna 1918 v čase, keď légie obsadili mesto Samara na strednej Volge, zlikvidovali tu sovietsku boľševickú správu, a pod ich ochranou sa tu vyhlásila prvá všeruská vláda Ruskej republiky, ktorá odvodzovala svoju legitimitu od zvoleného a boľševickou mocou rozohnaného Ústavodarného zhromažďovania. Vláda Veľkej Británie obdobné uznanie urobila 10. augusta a vláda USA 2. septembra 1918 v období, keď ruské protiboľševické sily vojensky chránené československým zborom ovládali aj stredný Ural a celú Transsibírsku magistrálu. Vtedy Hlavné velenie Dohody prijalo aj strategické rozhodnutie, aby légie zotrvali na získaných pozíciách ako jej predvoj, avantgarda v nimi ohlásenej veľkej spojeneckej intervencie v Rusku, a to aj od Volgy na východ. Légie nekonali, vojensky neoperovali len samé pre seba a za seba. Boli súčasťou spojeneckých vojsk Dohody. Nie je dokázateľné, že by ich temer štvormesačné úspešné vojenské podujatie v lete 1918 bolo výsledkom nejakého vopred dohodnutého, politického a vojenského sprisahania. Neboli ani servilnými služobníkmi svetového imperializmu, západných mocností, ako o tom písali najmä českí a sekundárne aj slovenskí historici v najtvrdšom období ideologického boja v období studenej vojny najmä do roku 1968. Mocnosti Dohody však vedeli oceniť légie ako aj zahraničný československý odboj, za ich samostatné, iniciatívne vystúpenia, ktoré zodpovedalo ich záujmom. Dňa 15. októbra 1918 Francúzsko a v nasledujúcich dňoch V. Británia, Taliansko, Japonsko, predtým USA uznali dočasnú československú vládu v Paríži. Uznali týmto aktom československý štát s relevanciou de iure, teda bezpodmienečne a neodvolateľne. Historickú hodnotu tohto medzinárodného uznania možno posúdiť v porovnaní s osudom iného národa. Tridsaťmiliónovému národu Kurdov prisľúbili víťazné mocnosti Dohody, obdobne ako Čechom a Slovákom, po prvej svetovej vojne slobodu a nezávislosť. Československý odboj prispel k rozpadu a zániku habsburskej monarchie. Analogicky s tým národné hnutie Kurdov pomohlo k porážke a zániku Osmanskej ríše. Vlastný národný štát však Kurdi nedosiahli, pre vlastnú nejednotu a odpor nového štátu –a to Turecka. Československo nemuselo čakať, bojovať a domáhať sa uznania svojej nezávislosti od mocností Dohody, priznali mu to, čo si sám vybojoval.  

Svetové dejiny, história národov nie sú čiernobiele. A ani činnosť legionárov na Sibíri 1918 – 1920 nebola iba ružová. A tiež konanie inej skupiny československých vojakov, a to internacionalistov, červenoarmejcov nebolo geneticky, ani historicky plošne a paušálne, iba čierne.

Prezentovali iný variant, inú alternatívu národnej a sociálnej slobody. Československí komunisti a československí sociálni demokrati v máji 1918 v Moskve založili Federáciu zahraničných skupín Komunistickej strany Ruska (boľševikov). Patrili do nej skupiny maďarská, československá, rumunská, nemecká a juhoslovanská. Cieľom ich štátokreatívneho úsilia malo byť takisto dosiahnutie národnej štátnosti československej. Mala to však by štátnosť „socialistická“ a, po ďalšie, československá národná štátnosť vo federatívnom zväzku socialistických republík Európy, v konkrétnej podobe vytvorenia – „Československej socialistickej republiky vo federatívnom zväzku socialistických republík v Európe“ . Podmienkou dosiahnutia tohto cieľa však bolo, že sa socialistická revolúcia neobmedzí na Rusko, ale sa rozšíri ako medzinárodná revolúcia, na celú Európu, resp. že to bude svetová socialistická revolúcia. 

V samostatných československých jednotkách i v rámci internacionálnych oddielov v Červenej armáde bojovalo asi šesťtisíc Čechov a Slovákov. Zrazili sa v bojoch aj s československými légiami. V radoch Červenej armády bojovalo asi 12 000 Čechov a Slovákov. Patrili k tým, ktorí objektívne už začlenením do Červenej armády usilovali o svetovú revolúciu, o československú socialistickú republiku, v európskej federácii. Komunistický, stranícky a štátny režim v Československu ich oceňoval až glorifikoval. Patrilo to do celkovej novej komunistickej koncepcie vzniku ČSR. Nebolo to pravdepodobne na nejaký pokyn z Moskvy, ale skôr z „lásky k ZSSR“ a zo simplifikovaného až vulgarizovaného chápania historickej úlohy ľudu a národa. Ťažké až nemožné sa im zdalo vysvetľovať svojmu veľkému spojencovi (bratovi), že Československo, v ktorom platilo krédo so ZSSR na večné časy, vzniklo aj vďaka rozhodujúcej úlohe československých légií v Rusku. A to práve tých légií, ktoré podľa vyjadrení ruskej sovietskej vlády označovali za kontrarevolučné, protisovietske, za také, ktoré svojím protisovietskym vystúpením pomohli domácim protiboľševickým silám rozpútať krvavú dvojročnú vojnu. „Objektívnou historickou pravdou“, ako aj straníckou pravdou s možným kádrovým postihom, sa stala koncepcia, podľa ktorej tvrdenie, že československá štátna samostatnosť v októbri 1918 nebola dielom osloboditeľskej úlohy západných mocností, že sa o ňu nezaslúžili tzv. osloboditelia T. G. Masaryk, Eduard Beneš, M. R. Štefánik, je reakčným falšovaním historickej pravdy. Namiesto toho tvrdili, že uskutočnenie československej štátnej samostatnosti a vytvorenie ČSR 28. októbra 1918 bolo dielom revolučného národno-oslobodzovacieho hnutia československého ľudu, ktoré bolo podnietené víťazstvom Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie.[1] A táto stranícka pravda platila v celom období reálneho socializmu Československu až do roku 1989. Podľa toho sa písali aj školské učebnice dejepisu. Stranícku pravdu potom rozpracovávali do vedeckej, triednej, historici českí a tiež slovenskí. Možno o nich hovoriť, že to boli „režimistickí  historici“. Predstavujú večnú kategóriu. Prví z nich písali podľa uznesení komunistickej strany. Súčasní zohľadňujú pri svojej práci mediálny tlak, možnosti svojho vedeckého kvalifikačného postupu, získania hodností, a aktuálne najmä možnosti svojím projektom získať z vedeckého grantu finančné prostriedky na svoj výskumu. Svetskú slávu pre historika. Samozrejme, nie sú len takíto, sú aj iní. Tí však, až na výnimky, bádajú o stredoveku a novoveku eventuálne o tzv. moderných dejinách do dvadsiateho storočia.

Politika je umenie možného. Niekoľkonásobne viac to platí o svetovej politike z obdobia prvej svetovej vojny, keď sa rúcal starý svet a z jeho ruín sa vynárali kontúry niečoho iného, niekedy aj s hororistickými črtami. Reálny bol teda variant úsilia o československý štát pod patronátom západných mocností, vo versailleskom európskom systéme medzinárodných vzťahov. Prispeli k nemu významným spôsobom, spolu a popri celom vektore ďalších síl, Československej národnej rade v Paríži, triumvirátu Masaryk, Štefánik, Beneš, politických silách doma, národe a ľude, československé légie v Rusku. Logika aj nelogika historického vývoja nasmerovala ich konanie v tom kotle, Papinovom hrnci ruskej revolúcie do podujatí, ktoré nekorešpondovali so zámermi svetovej socialistickej revolúcie, ako ju forsírovali jej koryfeji.

 

          2.
 

Americké chápanie a hodnotenie sibírskej anabázy vyjadril v liste z 13. 9. 1918 F. K. Lane minister vnútra USA: „Je to veľký svet – nie? A jeho najväčšou romantikou nie je ani ten fakt, že Woodrow Wilson je jeho pánom, ale postup Čecho-Slovanov päťtisíc míľ po ruskej Ázii, je obdivuhodný. Je to armáda na cudzom území, bez vlády, bez piade teritória, ktorá je uznávaná ako národ.“ Britský premiér Lloyd George dňa 11. 9. 1918 poslal T. G. Masarykovi ako prezidentovi Československého národného výboru v Paríži v mene britského vojnového ministerstva najsrdečnejšie blahoželanie k obdivuhodným úspechom, ktoré dosiahli československé zbory proti armádam „nemeckých“ a „rakúskych“ vojsk na Sibíri“.  Oponujeme proti tomuto výroku, pretože na Sibíri neboli armády, ani vojská nemecké či rakúske. Pravdou je, že v sovietskych, boľševických vojskách, bojovali aj bývalí rakúski a nemeckí zajatci, ktorí vytvorili skupiny, oddiely červenoarmejcov, internacionalistov. Možno, keby si britský premiér, jeho tajomník, ktorý list písal, nebol pomýlil sovietskych boľševikov a červené oddiely internacionalistov s Pangermáncami (s vojskami rakúskymi a nemeckými), ktorí už v tom čase začali ustupovať ďaleko za rieku Marnu, na sever k Rýnu, resp. potápali sa na Piave, a nie na Volge, Obe či Jeniseji, bol by jeho obdiv ešte väčší. Aj v takomto kontexte to označil za jeden z najväčších eposov dejín. Vyzdvihol ďalej, že „Váš národ preukázal neoceniteľnú službu Rusku a Spojencom v ich boji za oslobodenie sveta od despotizmu. Nikdy toho nezabudneme“, tak sa končil list predsedu  britského vojnového kabinetu.[2]

Pohľad britského premiéra a ministra vnútra USA možno doplniť pre vyrovnanosť názorov o pohľad Jaroslava Haška, vtedy československého internacionalistu v oddiele Červenej armády. Uverejnil ho 21. februára 1920, teda v počiatočných dňoch naloďovania legionárov a ich evakuácie. Vtedy napísal: „Zbesilá agitácia proti sovietskej vláde v českom vojsku v priebehu udalostí stroskotala. Loď českej kontrarevolúcie dosadla na plytčinu. ,Geniálna‘ bdelosť francúzskeho generála Janina, ktorý velil československému vojsku, sa skončila úplnou porážkou Kolčakovej armády, kapituláciou poľských légií a srbských plukov, uznaním sovietskej vlády českým vojskom, zastrelením admirála Kolčaka a iných ,mocnárov‘ sibírskeho cárstva, generálov, kapitalistov a statkárov. Prímerie medzi českým vojskom a predstaviteľmi sovietskej vlády – to bol krach politiky Dohody.“[3] Možno sa spýtať, či tento pohľad J. Haška bol už „švejkovinou“. „Dobrý vojak“, resp. „poslušne hlásim“ vyšiel v roku 1923 v liberálno-demokratickej ČSR a popisoval pomery v c. k. armáde, nie v československom vojsku na Rusi. Ak J. Hašek napísal citované slová ako legionár-červenoarmejec, F. Peroutka, ako vyhranený demokrat, nekomunista, vo svojom ťažiskovom diele „Budování státu“, nepostrádateľnom pre poznanie vzniku československého štátu, rovnakú situáciu opísal takto: „Desať mesiacov umožňovali tak légie existenciu Kolčakovej vlády, ku ktorej necítili žiadne sympatie. Robili tak z troch dôvodov: 1. aby si vyslúžili prepravu do vlasti; 2. aby sa sami chránili; dokedy sa zdržiavali na Sibíri, museli z vlastného záujmu stavať a udržiavať hrádzu medzi sebou a Červenou armádou; 3. aby preukázali službu svojej vlasti. .Janin (veliteľ légií) znovu a znovu prezradzuje, že táto služba bola potrebná a že práve ona získala Československu nárok na novú pomoc Spojencov“[4]. Minister Dr. Beneš si ako šéf diplomacie uvedomoval, do akej miery je Československo odkázané na mierovú konferenciu a po nej aj na pomoc spojencov. Mlčal niekoľkokrát (podľa F. Peroutku), aj keď sa mal vysloviť jasne v otázke intervencie, uvedomoval si možnosť, že Dohoda by vohnala legionárov na Sibíri do osamelého boja, v ktorom by im neprišla na pomoc.

V roku 1920 sa jedenaštvrťročná republika chystala na parlamentné voľby a ešte pred nimi Revolučné (či dočasné) Národné zhromaždenie, nevolené vo všeobecných voľbách, prijalo 29. februára 1920 (na priestupný deň priestupného roka) „ústavnú listinu“ ČSR. Podľa nie obyčajného, ale ústavného zákona z apríla 1920 sa sibírskym legionárom zaručilo pre prvé volebné obdobie zastúpenie v poslaneckej snemovni Národného zhromaždenia štyrmi mandátmi. Obsadili sa voľbou príslušníkov sibírskych légií po návrate na územie ČSR. Štyrmi zástupcami legionárov, poslancami zákonodarného orgánu štátu sa v roku 1921 stali poslanci, z ktorých dvaja posilnili socialistickú stranu, po jednom sociálnu demokraciu a agrárnu stranu. Korešpondovalo to zrejme aj s názorovým, politickým rozdelením legionárov z Ruska. Boli prevažne ľavicoví, resp. od stredu doľava, ale nie proboľševickí.  

 

          3.
 

Práve v lete 1918 mocnosti Dohody po neúspešnom úsilí (tajnej diplomacii) odtrhnúť habsburské mocnárstvo od wilhelmovského Nemecka a ukončiť svojím víťazstvom túto vojnu,  rozhodli sa tento relikt stredoveku – zlikvidovať. Trvalo im to však nesporne dlho, až pridlho. Neurobili tak ani po Kongrese utláčaných národov v Ríme v apríli 1918, ani o mesiac neskôr. Zabrala asi až vojenská sila 76 nemeckých divízií, ktoré sa presunuli z frontu v Rusku na bojisko do Francúzska po uzavretí separátneho mieru v Breste sovietskou boľševickou vládou. Paradoxne týmto separátnym mierom, ktorý znemožnil legionárom dostať sa domov cestou na západ, cez Karpaty, boľševické Rusko prispelo k rozhodnutiu spojencov definitívne, na večné časy, pochovať Rakúsko-Uhorsko, ktoré preukázalo, po Sixtovej afére cisára Karola, že sa stalo vazalom Nemecka. Namiesto habsburského archaického zoskupenia monarchistických útvarov z feudálnych a protitureckých čias, s dynastickou ríšou s autokratickými a teokratickými znakmi, sa rozhodli mocnosti, že sa tu vytvoria národné štáty. Štáty Dohody odkladali rozhodnutie o novej politickej mape strednej Európy preto, že na miesto Rakúsko-Uhorska bolo treba nájsť náhradu pre geopolitickú rovnováhu v strednej Európe, v priestore medzi Nemeckom a Ruskom. Národné štáty, nové Poľsko, Estónsko, Lotyšsko Litva, veľké Rumunsko (s Transylvániou a Besarábiou), Juhoslávia (Srbsko, Chorvátsko, Slovinsko) a Československo mohli a mali, aj podľa projektu T. G. Masaryka, spĺňať túto geopolitickú úlohu. Museli mať na to príslušný viac-menej demokratický režim, hospodársku aj vojenskú silu. Komunistické tendencie a experimenty sa vylučovali, či dokonca trestali hospodárskou blokádou aj hrozbou vojenskej intervencie.

A práve v lete 1918 aj vďaka politike Československej národnej rady v Paríži, menovite Dr. E. Beneša, ale aj poľských a juhoslovanských emigračných orgánov (ktoré tiež disponovali svojimi légiami v Rusku), ďalej po vystúpení československého vojenského zboru na strednej Volge a Urale, sa ukázalo, že tento projekt novej strednej Európy je reálnym, že to budú vo vzťahu k nim verné a spoľahlivé štátne útvary aj primerane protiboľševické. A projekt sa medzinárodnoprávnym uznaním budúceho československého štátu po vystúpení légií začal uvádzať do života. Poľsko, Kráľovstvo SHS (Juhosláviu) uznala až mierová konferencia v  Paríži v roku 1919 až 1920. Československý štát, reprezentovaný dočasnou vládou v Paríži, uznali skôr, už v polovici októbra 1918. Medzinárodné uznávanie nových štátov bolo časovo oddelené a aj diplomaticky odstupňované, akoby podľa ocenenia zásluh každého z nich.

Zapôsobila aj vojenská sila légií, ich doslova heroické počiny vo Francúzsku a v Taliansku, vysoko hodnotené vedením týchto štátov. Légie, prevelené do vlasti z Talianska, boli nasadené do konfliktu (sedemdňovej vojny) o Těšínsko (Sliezsko), ktoré aj vojensky chcelo obsadiť Poľsko a prisvojiť si ho. Obdobne museli vojenskou potenciou pacifikovať separatizmus rakúskych Nemcov v štyroch provinciách na juhu, aj na severe historických zemí, v Sudetách. Nemeckí Rakúšania nechceli uznať historické hranice z čias českého kráľovstva ani moravského markgrófstva. Mocnosti Dohody historické hranice českého kráľovstva (českej koruny) za hranice ČSR uznali. To rozhodlo.

Pre Slovensko bola prioritnou a  v historickej pamäti nezabudnuteľnou ofenzíva légií, ktoré pricestovali z Talianska (v novembri až v decembri). Viedli vojenskú operáciu v smere od Kútov, Malaciek, Zohoru na Devínsku Novú Ves, ďalej na Devín, Lamač, Patrónku, Kamzík. Vzápätí obsadili hlavnú železničnú stanicu v Prešporku. Pochodovali potom po dnešnej Štefánikovej ulici, popri hlavnej pošte, až po Dunaj, po budovu „Korpskomandatúry“ , nazývanej neskôr ako „vládna budova“, ktorá sa stala sídlom ministra pre správu Slovenska. Do tohto kontextu patria aj nóty spojencov (3. a 24. decembra 1918), ukladajúce maďarskému vojsku, aby sa stiahlo za demarkačnú čiaru, ktorou sa stal tok rieky Dunaj od Devína až po Komárno, Štúrovo, ďalej tok rieky Ipeľ a  južne od Rimavskej Soboty a Košíc až po Užhorod. Slovensko historicky prvýkrát bolo vymedzené teritoriálne na svojom juhu. Spolu s východnou hranicou od juhu až po Halič stalo sa územie Slovenska kompletným. Prispelo k tomu československé vojsko, „na mieste“ činu talianski legionári a prioritne, resp. objektívne ruské légie, ktoré viedli nátlakovú hru či útočné bránenie, teda forčeking proti sovietskym boľševikom a ich štátu v Rusku. Patrí sa povedať, že Československá obec legionárska tieto vojenské operácia pomenúvala dodnes ako „oslobodzovanie Ruska od boľševikov“.

Demarkačná čiara, určená nótou veliteľa vojsk Dohody maršala F. Focha, ktorú doručili predsedovi maďarskej vlády M. Károlyimi dňa 24. decembra 1918 (teda na „štedrý deň“), oddeľovala československé vojská (legionárske) od maďarských na južnom Slovensku, nadobudla vzápätí právnu relevanciu už hraníc dvoch štátov, Československa a Maďarska podľa Trianonskej mierovej zmluvy. Od 1. 1. 1993 sa tieto hranice pretransformovali na hranice samostatnej Slovenskej republiky, ktoré sú medzinárodnoprávne všeobecne uznané a nespochybniteľné.

To všetko priniesli na oltár vlasti československí legionári. Objektívne, svojou činnosťou, vojenskými operáciami v Rusku, v jeho európskej časti (jún – september 1918), potom na Urale (do konca decembra) a v ďalšom období, pri vykonávaní strážnej služby na Transsibírskej magistrále (do roku 1920). Konali tu objektívne proti sovietskemu boľševickému štátu, politickej moci tohto nového štátneho útvaru v Rusku. Možno konštatovať, že konali, právnicky povedané, akoby s nepriamym úmyslom (nechceli, ale boli s tým napokon dodatočne uzrozumení, súhlasili s tým ex post). Od vzbury v Čeľabinsku a od operácií troch skupín ešalónov (od Vladivostoku, Omska na magistrále a od Uralu k strednej Volge), kde najskôr podporovali ruské liberálno-demokratické sily (eserov, menševikov v Samare) , pri vytváraní ruskej štátnej moci, ktorá by odvodzovala svoju legitimitu od Ústavodarného národného zhromaždenia. V čase kreovania nového ruského štátneho orgánu nazvaného Direktórium v  Ufe, ešte aj pri jeho presídlení ako všeruskej vlády do Omska (do 18. novembra 1918, do Kolčakovho prevratu konali už s priamym úmyslom (chceli a vedeli, čo robia). Participovali na úsilí vytvoriť „nové Rusko“, „regenerovať a rekonštruovať“ ho – vytvorením sústavy štátnych orgánov liberálno-demokratického ruského štátu, Ruska ako ústavného, konštitucionalistického štátu, samozrejme, protisovietskeho a protiboľševického. Možno povedať, že eseri a menševici  potrebnú silu na takúto politiku nemali. Najradšej by asi boli, keby ich od boľševikov a sovietskeho ruského štátu oslobodilo československé vojsko a očakávaná veľká intervencia spojencov. V Rusku boli len dve sily, ktoré mohli a chceli vládnuť a to boľševici, ktorí sa zorganizovali do sovietskej štátnej moci s diktatúrou proletariátu, a autokratické monarchistické sily, ktoré v Omsku pri svojom krvavom prevrate pozabíjali okolo päťsto eserov a menševikov ako súčasť prevzatia moci. Vojenské krytie, ozbrojená faktická podpora zo strany československých légií im na tento prevrat urobila vhodné pozadie.

Po krvavom prevrate admirála A. Kolčaka, nastolení jeho despotickej moci, vykonávali légie podľa rozkazu ministra M. R. Štefánika z decembra 1918 a ďalšieho rozkazu generála M. Janina z marca 1919, ktorý velil légiám ako aj všetkým zahraničným vojskám v Rusku, strážnu službu na Transsibírskej magistrále. A to na šírku desať kilometrov po oboch stranách železnice. Aj s právom a nevyhnutnosťou realizovať pacifikačné a represívne operácie proti červeným partizánom. Po tejto železničnej tepne sa dopravovali zbrane, dodávky najmä od anglických, potom francúzskych spojencov. Vojská admirála A. Kolčaka, ktorý si prisvojil hodnosť „najvyššieho vladára Ruska“, využívali sibírsku magistrálu aj pre svoje presuny.

 

          4.
 

Ako to bolo so Slovákmi v československých légiách? Z celkového počtu legionárov v Rusku predstavovali 7,2 percenta. Podľa absolútneho číselného vyjadrenia – 5. 104 mužov. Najviac Slovákov legionárov bolo z Trenčianskej stolice – a to 1 050, a z Nitrianskej stolice – 969 slovenských vojakov. Evidencia tohto členenia nasvedčuje aj určitému stavu a stupňu integrácie Slovákov, a to subjektívne do pojmu slovenský národ. Bol to regionálny, oblastný stupeň ich príslušnosti. Prioritne sa identifikovali, ako obyvatelia župy, stolice. Za príslušníkov národa sa považovali až akoby sekundárne. Za Slovákov sa vedome, resp. uvedomele pokladali tí, ktorým sa podarilo dostať na školy a cestovať. Nie veľký počet Slovákov v légiách, ktorý nebol ani v proporcionalite medzi vtedajšou početnosťou českého (asi 8 miliónov) a slovenského (2 milióny) národa vysvetľoval J. Jesenský (spisovateľ a legionár) charakterom a psychológiou. Čech je bystrý, Slovák pomalý. Čech je hlasný, Slovák tichý. Čech je praktický, Slovák snivý. Čech nedá veľa na Boha a na kňaza. Slovák je pobožný. Čech je národne uvedomelý, Slovák ešte nie. Čech je smelý, Slovák zakríknutý atď., ad infinitum rozličnosť... Teda miešať, miešať, miešať Čechov so Slovákmi a vice versa, také boli jeho odporúčania pre budúcnosť.[5] Charakterové a psychologické odlišnosti príslušnej množiny ľudí sú jedným z rozhodujúcim atribútov, ktorými sa tieto pospolitosti uznávajú za osobitný národ. Absentovala tu podľa J. Jesenského, národná uvedomelosť Slovákov. Nebola to nedôležitá absencia. Slovenský jazyk bol však už kodifikovaný. V danom období to bolo už storočie od počinu A. Bernoláka, a už trištvrtestoročia od kodifikácie literárnej slovenčiny Ľ. Štúrom a jeho družinou. Časť moskovských Slovákov v slovensko-ruskom spolku pamäti Štúra (s prof. Kvačalom ako predsedom) mala niekoľko ostrých vystúpení proti čechoslovakizmu českých organizácií v Rusku. Vzhľadom na túto situáciu vystúpil verejne aj spoločný zväz v Rusku, ktorý sa ustanovil na zjazde 10. marca 1915. Bol nútený vydať osobitné vyhlásenie o pomere Čechov a Slovákov. Prioritnou a východiskovou tézou bolo, že Česi a Slováci tvoria jeden národ, ktorý má spoločnú kultúrnu minulosť a budúcnosť, ale má dva spisovné jazyky. Podpredseda Československej národnej rady M. R. Štefánik vyslaný do Ruska z Paríža dosiahol po rokovaniach so spolkami a združeniami dohodu, ktorou tieto uznali prioritu  národnej rady v medzinárodnej orientácii odboja, cieľoch aj v koncepcii národa. Dokument mal názov „Kyjevský zápis“ a podpísal ho aj zástupca „Slovenskej ligy“ z USA v roku 1916, spolku, ktorý sa zaslúžil aj o Clevelandskú dohodu 1915, aj Pittsburskú dohodu 1918.

V Kyjevskom zápise, v prvom dokumente vôbec, Česi a Slováci vo verejnom vyhlásení  uznali, že si želajú tvoriť jediný a jednotný, nedielny a slobodný národ. Interpretovalo sa to aj ako jednotný československý národ v etnickom zmysle. Dokonca nie iba ako jednotný, ale jediný. Dalo sa to vykladať aj tak, že to môže byť aj národ v politickom zmysle, ktorý je subjektom práva na štátne sebaurčenie podľa ústavného i medzinárodného práva. Pre prostých legionárov to bola však trinásta komnata. M. R. Štefánikovi sa vtedy podarilo dosiahnuť v Rusku aj ďalší politický úspech. Bolo ním vylúčenie J. Düricha z Československej národnej rady v Paríži, dovtedy jej podpredsedu, ktorý bol obdobne ako T. G. Masaryk pred vojnou aj poslancom v rakúskej ríšskej rade. Vo voľbách získal hlasy a poslanecký mandát od českých voličov. J. Dürich však svojou činnosťou  jednostranne zväzoval budúci štát s cárskym Ruskom. Pripravoval s jeho vládnymi kruhmi založenie národného združenia, ktoré by bolo protipólom „západniarskej“ Národnej rady v Paríži. Jednostrannou ruskou orientáciou by sa budúci štát stal len „guberniou Ruska“. Tak o tom hovoril Štefánik. Pádom cárizmu aj vlády Kerenského sa spojenie s demokratickými štátmi západnej hemisféry stalo výlučným. Politické programové spory, o jednotnom či o dvoch národoch, o vzťahoch k mocnostiam sa však vliekli ďalej, neboli odstránené, ani nevymizli. ČSR potrebovala spojenca aj na východe.

Pozoruhodné je, že tieto spory ohľadom jedného alebo dvoch národov viedol a v tomto kole bol úspešným, Slovák M. R. Štefánik. Aj na mohyle na Bradle má napísané, že bol verným synom československého národa. Bola iná možnosť? Ťažko však uveriť, resp. bolo nemožným, aby mocnosti Dohody uznali právo na štátne sebaurčenie dvom národom v jednom novom, neveľkom štáte v srdci Európy. Každý z týchto národov by sa musel oddeliť od iného štátu. Český národ od Rakúskeho cisárstva a slovenský národ od Uhorského kráľovstva. Oba tieto štáty ako súštátie tvorili dualistickú úniu, nadštátny zväzok, resp. reálnu úniu.  Bez vystupovania vo vzťahu k mocnostiam  ako jednotný československý národ by sa, oddelenie odtrhnutie od dvoch štátov tejto reálnej únie, s pravdepodobnosťou rovnajúcou sa istote, nebolo podarilo. Slovákom už vôbec nie, vzhľadom na stav a dôsledky ich dlhoročného útlaku, odnárodňovania  v Uhorsku.

Koncepcia jednotného národa s dvomi jazykmi, ktorý si uplatňuje právo na vlastný štát, mohla byť nie iba účelová, ale produktívna, ak by sa jednotný československý národ prezentoval nie ako národ v etnickom zmysle, ale ako politický národ, ktorý je štátnym národom. Dodatočne sme múdrejší. Etnicky jednotný československý národ nejestvoval, ani sa v priebehu ČSR nevytvoril. Spoznal to asi o dve desaťročia aj britský expremiér Lloyd-George. Vykričal to v septembri 1938 aj A. Hitler v Berlíne pred sfanatizovanými nacistami. Konštrukciu o jednotnom československom národe verejne zhanobil ako najväčšiu lož Dr. E. Beneša, s ktorou údajne oklamal pánov na Parížskej mierovej konferencii. Povedal vtedy tiež, že Slováci už o Čechoch nechcú ani počuť, nieto žiť v jednom štáte. Idea ČSR ako štátu, ktorý vznikol sebaurčením jednotného československého národa, strácala tým svoju legalitu dokonca aj legitimitu. Prezident ČSR Dr. Beneš pripravoval nový ústavný zákon, „národnostný štatút“, ktorým by sa rekonštruovalo základné postavenie štátu. Odmietli ho politickí predstavitelia sudetských Nemcov, už podriadení nacistickému vodcovi. Neprijali ho ani vtedajší slovenskí politici, Dr. Tiso, ktorý viedol HSĽS po smrti jej „zvečneného“ vodcu A. Hlinku. Myšlienka, koncepcia jednotného československého národa, pri verejnom, politicky záväznom formulovaní v Kyjevskom zápise v r. 1916, ktorého autor a vedúcou osobnosťou bol M. R. Štefánik, nestala sa trvalým atribútom jestvovania a vývoja ČSR. V domácom politickom prostredí to spôsobila nemecká, sudetská trojmiliónová menšina, ale aj slovenský už temer trojmiliónový národ. Idea jednotného československého národa sa nestala  najmä hrádzou, obranou proti agresívnemu nemeckému nacizmu. Idey, na ktorých československý štát vznikol, sa rúcali a zrútili. Koncepciu ČSR ako štátu dvoch svojbytných národov presadila Slovenská národná rada v Povstaní, v Košickom vládnom programe (1945) a silou najvyššieho zákona v ústave z roku 1948.    

 

          5.


Odbočka Československej národnej rady v Rusku (odbočka hlavnej sídliacej v Paríži) pôsobiaca od roku 1918 určila i hymny budúceho štátneho útvaru. V tom čase to boli až tri piesne: Hej, Slováci (akcentujúca príslušnosť oboch národov k Slovanom), pieseň Kde domov můj (ako českú hymnu) a Nad Tatrou sa blýska (ako slovenskú hymnu). Určitý čas ňou bola aj hymnická pieseň  Kto za pravdu horí. Po vzniku ČSR zostali z tohto tria dve piesne, česká a slovenská ako jednotná československá hymna. Štátna hymna bola dvojjediná (s českou i slovenskou časťou). Dvojjedinosť sa neuplatnila, nezakotvila pri ďalších atribútoch štátu. Nepresadilo sa vytváranie osobitných slovenských plukov, ani prijatie slovenčiny za veliacu reč, ako to navrhoval Dr. V. Daxner, československý legionár. Slováci žiadali, aby im rozkazy boli čítané v slovenskej reči. Keď to pripomenul pred odchodom z Omska (január 1919) M. R. Štefánikovi, ministrovi československej vlády a veliteľovi československého vojska, vo voľnom rozhovore Janko Jesenský ako člen Odbočky ČSNR, Štefánik mu povedal: „Reč vo vojsku musí byť jedna“(!), „a pozrel na mňa takými ustatými, uštvanými očami, že som zamĺkol.“ Mal toho veľa. Podľa prognózy lekára na sibírskej magistrále, ktorý mu poskytoval medicínsku pomoc pri ďalšom krutom, bolestivom, už temer pravidelnom žalúdočnom záchvate, kedy strácal vedomie, v decembri 1918 mu zostával pravdepodobne ešte polrok života. Svoj život obetoval pre veľký projekt a dielo . 

Slovenskí spisovatelia J. Jesenský a J. G. Tajovský, ktorí sa dali v roku 1915 ako vojaci monarchie zajať Rusmi, vstúpili do československého zboru, do légií. Spolu s ďalšími kolegami boli redaktormi novín „Slovenské hlasy“. Vychádzali v období transportu československých légií cez európsku i ázijskú časť Ruska (redakciu i tlačiareň mali vo vagóne ešalónu), najskôr v Jekaterinburgu a potom v Omsku. Mali spravodajské i národno-uvedomovacie poslanie, stmeľovali slovenských legionárov. Povzbudzovali Slovákov aj mimo légií, ktorí pracovali ako zajatci v rozličných fabrikách mimo trasy putovania légií. Tajovský na tejto púti napísal aj viaczväzkový „Malý kultúrny zemepis Slovenska“. Bol to vlastne obraz Slovenska podľa stolíc, vtedajších jednotlivých územno-správnych útvarov. Legionári Slováci, ktorí sa identifikovali zatiaľ iba svojou regionálnou príslušnosťou, mohli poznať aj ďalšie stolice, župy Slovenska. Zisťovali tak, akoby postupne, že sú nielen z Trenčianskej či Liptovskej stolice, ale sú príslušníkmi slovenského národa. Aj tak sa konštituoval moderný slovenský národ. Tento proces sa rozvinul potom v podmienkach ČSR, na československých školách so slovenským vyučovacím jazykom, kultúrnymi ustanovizňami, rozvojom hospodárského života, úradovaním i vysluhovaním spravodlivosti na súdoch v slovenskej verzii československého jazyka (ako znela dikcia ústavnej listiny). Okrem roľníkov sa Slováci kvalifikovali aj ako priemyselní robotníci, dotvárala sa stredná vrstva, štátni zamestnanci hovoriaci už slovensky. Prebiehalo tak konštituovanie už moderného slovenského národa pre dvadsiate storočie.

Tajovský spolu s Jesenským pomerne často prednášali aj vojakom v poddôstojníckych, ako aj v práporčických školách. Jesenského verše mali na zajatých Slovákov, ako spomínal Tajovský, mocný účinok. Počúvali ich so zatajeným dychom. Tak účinkovalo slovo spisovateľa a básnika. Obaja pôsobili aj vo výchovnom tábore pre Slovákov v Irkutsku. Vlastne pedagogicky pracovali vo vzťahu k slovenským legionárom, ktorí nemohli navštevovať školy s vyučovacím jazykom slovenským vo svojej vlasti, pretože panujúci režim Slovensko premenil na Felvidék. Neboli preto, najmä chlapi z dedín, často alfabetizovaní aspoň na elementárnej praktickej úrovni využiteľnej pre život. Presviedčali a získavali ich tým pre ich zásadnú životnú zmenu. Zo Slovákov zajatcov, ktorí čakali, že získajú slobodu darom, ich menili na Slovákov dobrovoľníkov v československom vojsku, ktorí sa usilovali získať, vydobyť slobodu pre národ, ktorý ju nemal tisíc rokov. Nadobudnúť ju mali aj vlastným pričinením, pričom zdôrazňoval motto, že „človek, národ len o to dbá, o čo sa sám zaslúžil“. Ako vyštudovaný učiteľ s praxou na slovenskej dedine vedel Jozef Gregor, že je potrebná celková premena, vyprofilovanie novej osobnosti pre novú slobodnú vlasť, aby sa stali novými ľuďmi a občanmi participujúcimi na kreovaní a úspešnom vývoji štátu.

Vývoj k vzájomnosti a ďalej k jednote Slovákov a Čechov chápal Tajovský a jeho slovenskí kolegovia v légiách (V. Hurban, Dr. V. Daxner, Miloš Štefanovič, Emil Geryk) ako proces, do ktorého patrilo vzdelávanie legionárov, vzdelanostná a kultúrna slovakizácia. Medzi známych Slovákov legionárov patrili spolu s Tajovským a Jesenským, Dr. Markovič, Janček, Miškóci, Marendiak, Houdek, Gavora, Manica, Slezák, Čatloš, Ledník, Zachar, MUDr. Makovický a ďalší.


          6.


Zjazd československých légií v Čeľabinsku, ktorý sa uskutočnil od 20. do 23. mája 1918 (a prebiehal po protiboľševickej vzbure a následnom povstaní légií), zvolil za podpredsedu Odbočky Československej národnej rady za legionárov Slovákov Dr. Janka Jesenského. Tajovský zo skromnosti neprijal významné ponúkané posty, ktoré mu ponúkalo vedenie legionárskeho zjazdu. Stal sa šéfom tlače na odbore, ktorý bol akoby „ministerstvom“ osvety.

Konštatovanie, že postoj Tajovského ku komunistickému Rusku bol po návrate do republiky úplne záporný, je preexponované. V reči s názvom „Na hroboch“ zo dňa 24. mája 1919 v Irskutsku vystúpenie československých légií hodnotil ako „obranné“. Zdalo sa mu takým v počiatkoch pri jeho vypuknutí. Druhou časťou, etapou či fázou tohto vystúpenia légií bolo podľa Jozef Gregora následne – „výpadné vystúpenie“, t. j. útočné či expanzívne. Obe zložky, fázy tohto vystúpenia tvorili jednotu, ale takáto bola ich postupnosť – časová a aj vecná, obsahová. Obom vystúpeniam však prisúdil prívlastok – „protiboľševické vystúpenia v Rusku“. Taká bola ich podstata.

Približne o desaťročie neskôr, v roku 1932, keď vítal sovietskych učiteľov na Slovensku, zrevidoval svoj pomer k Rusku z obdobia revolúcie, k vystúpeniu legionárov proti boľševikom takto: „... brestlitovský mier zahatil nás v ceste do Francie, že pre podozrievanie nás z kapitalisticko-imperialistických úmyslov, muselo padnúť tisíce životov na oboch stranách... Pobili sme sa ako nepriatelia a pomerili ako bratia. Dnes chápem ten strach ruských revolucionárov o výdobytky revolúcie, strach pred intervenciami, osobitne japonskou, aby nebolo zase všetko zmarené a celé Rusko znova vydané tým spomínaným ,bolvanom‘“. Znamenalo to najpravdepodobnejšie, že J. G. Tajovský sa tak prepracoval k pohľadu historickému, z historickou retrospektívou ako aj historickou perspektívou. Možno jeho životný príbeh je návodom, ako konanie légií v Rusku, k sovietskemu boľševickému štátu interpretovať aj dnes.

Vydaním rozkazu č. 588, podpísaného dňa 16. januára 1919 (základný reorganizačný rozkaz) sa zrušili volené orgány v československých légiách vrátane Odbočky národnej rady, ktorej podpredsedom bol J. Jesenský. Zrušili sa aj odbory Odbočky na čele s národnými radcami, kde v tlačovom odbore pôsobil J. G. Tajovský. Minister gen. M. R. Štefánik požiadal členov Odbočky, aby napísali svoju „demisiu“. Stalo sa tak v Jekaterinburgu 10. decembra 1918. Proti námietkam členov Odbočky, najmä jej socialistického krídla, že boli zvolení vojenským revolučným zjazdom a len ten ich môže zbaviť mandátov, presadil M. R. Štefánik ako člen československej vlády nový a iný zdroj moci a legitimity: „Jedna vláda. Jeden Snem. A je to príkaz prezidenta.“ Autentický prameň moci, suverenita ľudu sa už inštitucionalizovali a etatizovala. Moc ľudu aj moc legionárov sa už postúpila, delegovala na orgány štátu. 

Ako uviedol J. Jesenský, z neho ako  podpredsedu národnej rady sa zrazu stal radový vojak, legionár. Následne bol vymenovaný za člena delegácie, ktorá mala ísť domov informovať prezidenta a vládu o stave nášho vojska na Sibíri. Do delegácie M. R. Štefánik vymenoval mnohých tých členov Odbočky, ktorí mu nedávno odvrávali. J. Jesenský to chápal tak, že domov z Ruska posielajú len nepohodlných a on je tiež politicky nepohodlný. „Tvrdý človek, tvrdý človek,“ letelo mysľou Jesenskému o Štefánikovi. „Čo by bolo, keby som ho neposlúchol? ... Chytal sa ma už tiež boľševizmus, či čo, neviem. Prosto, nechcelo sa mi odchádzať...“, tak spomínal autor budúceho románu Demokrati. Keď po dlhej plavbe priplávali do Neapola (11. 3. 1919) nepustili ich „posolstvo“ z lode na breh. „Jeden z členov delegácie, Polák sa stal podozrivým z boľševizmu a s ním i my ostatní.“ Osvedčili sa za neho. Čestne vyhlásili, že neznamená nebezpečenstvo pre ČSR. V Prahe ich skutočne prijal prezident T. G. Masaryk. Ponosovali sa na Štefánika, že rozpustil Odbočku, že Kolčakovi urobil návštevu, že Poláka chcel dať áreštovať. „Vojaci sú ako deti,“ (radi sa hádajú) – bola usmievavá odpoveď prezidenta.

Tajovský cestoval takisto s osobitným posolstvom do vlasti, podľa rozkazu, ktorý mu doručili v júni 1919. Niesol posolstvo o legionároch, o československom vojsku v Rusku. Na rozdiel od Jesenského necestoval domov s podozrením, že je disident, rozkolník. Prijal a šíril myšlienku o „československom národe“ v dvoch vetvách, o slovenskej vetve a českej vetve, s dvomi jazykmi, českým a slovenským. Nalodil sa vo Vladivostoku v  júli 1919 a cestoval cez Japonsko, Kanadu, USA, Francúzsko. Československý národ a republiku už vtedy uznalo Francúzsko, Veľká Británia, USA, Japonsko, Taliansko za subjekt práva na štátne sebaurčenie s medzinárodnoprávnou relevanciou. Dočasnú československú vládu v Paríži uznali spojenci, mocnosti dohody v dňoch 15. až 22. októbra 1918. Dôležité je podčiarknuť, že československý štát bol uznaný ako štát československého národa. Československý národ sa týmto uznaním stal aj subjektom medzinárodného práva. Národom ktorý si uplatnil, presadil právo na vytvorenie svojho národného štátu a toto právo medzinárodným uznaním mocností aj získal. Koncepcia alebo idea jednotného československého národa nebola iba záležitosťou rozhodnutia T. G. Masaryka, M. R. Štefánika, resp. E. Beneša. Tí ju navrhli, predložili a získali jej uznania medzinárodnoprávnymi uznaniami štátov, vtedajších mocností Dohody.

Deklarácia slovenského národa (30. októbra v Turčianskom sv. Martine ) dotvorila do podoby perfektného právneho úkonu vyhlásenie a zákon o zriadení československého štátu. Národný výbor v Prahe tento zákon prijal 28. októbra „menom československého národa“. Fakticky, nie právne, to bol úkon v mene iba jednej časti tohto národa, a to českej vetvy československého národa. Martinská deklarácia predstavovala prejav vôle slovenskej vetvy jednotného československého národa. Usudzovať možno, že sa Martinskou deklaráciou doplnil a skompletizoval prejav vôle českej vetvy československého národa,do obsahovo jednotného, integrovaného prejavu vôle československého národa oboch jeho častí. Jednotného československého národa chápaného v politickom zmysle (štátneho, subjektu sebaurčovacieho práva) skladajúceho sa, resp. ktorý tvorili dva národy, český národ a slovenský národ, chápané v etnickom zmysle, s dvomi spisovnými jazykmi.

Nie je pravdou, že Deklaráciu prijali deklaranti, ktorí keď išli do Martina, boli už dva dni občanmi ČSR a nevedeli o tom, ako to napísal svojho času (v tridsiatych rokoch) český historik, Václav Chaloupecký, profesor UK v Bratislave.

Neschvaľovali ani nepotvrdzovali dodatočne to, čo sa stalo v Prahe. Martinská deklarácia mala konštitutívny význam, účinok a relevanciu. Deň resp. dva dni podľa historického času, času dejín, sa nerovná kalendárnym dvadsaťštyri hodinových dňom. Československý štát sa Deklaráciou slovenského národa spoluvytváral. Nepredstavovala iba dodatočné schválenie zákona o zriadení československého štátu. Martinská deklarácia mala konštitutívny štátoprávny, resp. ústavný  význam, popri a spolu s úkonmi Národného výboru v Prahe. 

Už po vyhlásením a uzákonením československého štátu v Prahe a v Martine, pricestoval J. G. Tajovský do USA. S americkými Slovákmi, s ich stanoviskami sa kontaktoval pri ceste z Vladivostoku cez Japonsko a USA domov. Navštívil aj Pittsburgh, mesto Slovákov aj Čechov, v ktorom bola prijatá 30. mája 1918 Česko-Slovenská dohoda. Signatári dohody sa v nej označovali ako Česi a Slováci. Neriešila sa otázka, či tvoria jednotný národ alebo dva národy. Konštruoval sa tu vzťah dvoch krajín (české krajiny a Slovensko) v samostatnom štáte, v republike s demokratickou ústavou. Ťažiskom sa stalo ustanovenie, že Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem, svoje súdy a slovenčina bude úradným jazykom. Chápalo sa to, ako požiadavka autonómie Slovenska. J. G. Tajovský na ceste z Pittsburghu do Washingtonu si „na dúšok“ prečítal brožúrku Jána A. Ferienčíka s úvodným slovom predsedu Slovenskej Ligy Alberta Mamateja. Tajovský reagoval okamžite odmietavo na túto brožúrku, resp. na požiadavku autonómie Slovenska. Mala explozívny potenciál. Onedlho sa stala predmetom politického boja či priamo vojnou o autonómiu Slovenska. Legionár J. G. Tajovský odpovedal zdôvodnene a racionálne, ale s otvoreným emotívnym odmietnutím. Odmietol ju prioritne z toho dôvodu, že „obyvateľstvo“ Slovenska, v danom momente po vyhlásení ČSR, vzhľadom na historický nepriaznivý vývoj, nebolo ešte „občianstvom“. Podľa neho za občana musí byť ešte vychované. Argumentoval tým, že ČSR sa v danom momente môže opierať iba o Čechov (i to nie na 100 %) a o niekoľko tisíc alebo desaťtisíc vyspelejších Slovákov; ale nijak nemôže sa opierať o celé tri milióny obyvateľstva na Slovensku.

Na Slovensko zo Sibíri sa J. G. Tajovský vrátil v apríli – máji 1919, kedy sa nasťahoval do Martina. Od roku 1920 žil aj s rodinou v Bratislave. Ako legionár bol poverený vo vlasti informovať o československom vojsku v Rusku, sledoval a rozširoval spravodajstvo o nich v domove a na Slovensku, medzi verejnosťou. Pôsobil tu na pozícii prednostu umiestňovacej legionárskej kancelárie, ktorá bola lokalizovaná v tzv. vládnej budove pri Dunaji. Sídlilo v nej najskôr ministerstvo pre správu Slovenska, potom krajinský prezident a krajinský úrad Slovenskej krajiny. ČSR prijala pre podporu legionárov príslušnú sociálnu legislatívu. Celkove boli prijatých 47 zákonov, vládnych nariadení a vyhlášok. Zriadili sa aj pre nich aj finančné, podporné fondy. Štát aj stavovské združenie Československá obec legionárska sa starali o tých, ktorí stáli pri kolíske ČSR.
 


[1] KOPECKÝ, V.:  KSČ a ČSR. Praha 1960.

[2][2] MASARYK, T. G.: Světová revoluce. Za války a ve válce. Praha 1925. s. 324, poznámky pod čiarou.

[3] Článok J. Haška, Česká otázka. (21. 2. 1920). Irkutsk.

[4] PEROUTKA, F.: Budování státu. III. a IV. (1920 – 1922). Praha 2003. s. 174

[5] JESENSKÝ, J.: Cestou k slobode. (Úryvky z denníka 1914 – 1918). Matica Slovenská. 1936.

 

Priemer: 3.7 (13 hlasov)