Veľké ozbrojené konflikty uplynulého roku

K téme Vojenská bezpečnosť vo svete v roku 2012
Počet zobrazení: 4134

Predpokladáme, že v roku 2012 došlo k poklesu počtu ozbrojených konfliktov – malo by ísť o pokračovanie trendu, ktorý sa začal v druhej polovici 90. rokov. Medziročne síce už niekoľkokrát došlo k ich dočasnému zvýšeniu, ale z dlhodobého hľadiska ich početnosť klesá.

Na hodnotiace správy o vojnách a konfliktoch za vlaňajšok z ústavov skúmajúcich násilie a konflikty si budeme musieť počkať ešte niekoľko mesiacov. Zatiaľ môžeme len predbežne urobiť zoznam, resp. stručný prehľad ozbrojených konfliktov, ktoré vznikli a pokračovali, bez toho, aby sme uviedli počty obetí a ďalšie detaily.

Napriek enormnému množstvu informácií, ktoré možno o prebiehajúcich konfliktoch získať z médií, treba konštatovať, že do značnej miery sú

zjednodušujúce, zahmlievané, ale aj deformované

až zavádzajúce podľa toho, ktorá strana konfliktu ich vydáva. Čo je najhoršie, v tomto ohľade nemožno dôverovať nielen informáciám šíreným západnými „mainstreamovými“ printovými či elektronickými médiami, ale ani renomovaným tlačovým agentúram.

Objektívnosť uverejňovaných údajov a komentárov k nim sa v podmienkach neoliberálnej globalizácie oslabuje a neraz sa otvorene prikláňajú k názorom blízkym vládnucim politickým a hospodárskym kruhom západných štátov, popr. nadnárodných spoločností. A nejde len o spravodajstvo o Líbyi či Sýrii, prípadne Iráne, ale aj o Číne, Rusku a neraz aj o prejavoch sociálno-ekonomickej nespokojnosti v západných krajinách a pod.

Postoj „je to darebák, ale náš“,

ktorý sa pripisuje prezidentovi USA H. Trumanovi v súvislosti s odpoveďou na otázku predstaviteľa CIA, prečo podporujú nikaragujského diktátora A. Somozu, sa dostal do politickej praxe Washingtonu. Bežne sa však uplatňuje už nielen v zahraničnopolitickom (bezpečnostnopolitickom) pohľade USA, ale prebrali ho aj ďalšie veľmoci. Ozbrojené akcie rôzneho charakteru vedené veľmocami sa posudzujú predovšetkým podľa toho, aký majú vzťah k ich záujmom.

V posledných desaťročiach okrem toho vidíme, že v neoliberálnom i neokonzervatívnom pohľade existuje

nielen dvojaký, ale možno už trojaký meter.

Ten tretí rozmer „metra“ spočíva v tom, že štát či subjekt, obvinený z porušenia nejakých noriem môže byť nielen ostrakizovaný, ale pod rôznymi zámienkami aj vojensky napadnutý. Od roku 1983 tak USA nejakú formu ozbrojeného útoku podnikli proti Grenade, Paname (1989), Afganistanu (2001), Iraku (2003) a naposledy Líbyi (ktorú napadli v 2011, ale už aj predtým v 1986).

Oblasťou najväčšieho napätia v roku 2012 zostal región Blízkeho východu, kde čoraz kontraproduktívnejšie pôsobí na stav bezpečnosti súhrn procesov mediálno-politicky interpretovaných ako tzv. arabská jar. Vývoj v tomto regióne spôsobuje bezpečnostné komplikácie aj v priľahlých oblastiach, predovšetkým v Strednej Ázii a Stredomorí, čiastočne aj severnej Afrike a oblasti Sahelu. Prostredníctvom týchto oblastí sa pásmo nestability môže preniesť aj do bezpečnostného prostredia (okolia) takých silných hráčov svetovej politiky, ako sú EÚ, ČĽR a RF, popr. India.

Región Blízkeho východu a priľahlé oblasti sa už viac rokov označuje ako pás nestability. V roku 2012 sa stal väčším (širším), ako to pôvodne predpokladal S. Huntington v Zrážke civilizácií, či ho ešte stále upravuje Z. Brzezinski na rôznych šachovniciach či vo veľkých hrách. Fenomén kriticky najmä v ruských prameňoch označovaný za organizovaný chaos sa čoraz viac mení na vývoj podobný letu neriadenej strely, ktorá pri tom môže zasiahnuť akýkoľvek cieľ.

Vznikajú úvahy o vyššom stupni „chaotizácie“

ako skrytom mechanizme ovplyvňovania (narúšania) fungovania určitých regiónov zámerným vytváraním anarchie a rozrušovaním pôsobenia tradičných štátnych orgánov (inštitúcií). Za príklad nám poslúži Irak. Podobný osud s veľkou pravdepodobnosťou očakáva Afganistan. Rozvrat sa stal normou v Líbyi a k stabilite typu „diktátorského“ režimu M. Kaddáfího krajina dospeje po dlhých rokoch, ak vôbec tento proces prežije a medzitým sa nerozpadne.

Rozpadnúť sa však môže aj Irak a objavujú sa úvahy o potenciálne podobnom vývoji aj v Sýrii.

Otázkou, ktorá má až konšpiračný charakter, je, či USA nemajú vlastne záujem na tom, aby sa destabilizovala a „chaotizovala“ situácia v oblastiach, ktoré sú v susedstve či blízkosti ďalších veľkých aktérov svetovej politiky. Tí sú potom nútení venovať časť svojho politického i ekonomického úsilia na riešenie špecifických neočakávaných bezpečnostných problémov a majú menej prostriedkov, času i priestoru pre svoj rozvoj a posilňovanie globálnej pozície, ktorá by oslabovala USA. Toto sa rôznym spôsobom uplatňuje najmä v regiónoch blízkych ČĽR a RF.

Z pohľadu možnej destabilizácie situácie v susedstve EÚ je potom

mimoriadne divné úsilie niektorých štátov EÚ,

predovšetkým Francúzska, kde aj novému prezidentovi zostala chuť pokračovať vo vojenských dobrodružstvách, ktoré zvyšujú napätie v Stredomorí. Po Líbyi je na rade Sýria. Príliš sa to však podobá činnosti trúfalého a príliš sebavedomého chatára, ktorý v blízkosti svojho objektu vypaľuje vo veternom počasí suchú trávu. Napriek svojim skúsenostiam, sile a odhodlaniu držať situáciu pod kontrolou, si však nikdy nemôže byť istý tým, či nezafúka taký silný vietor, ktorý nespáli rýchlejšie len suchú trávu, ale zapáli mu aj chatu... Politika účasti v ozbrojených konfliktoch však nie je nevinný chatársky koníček.

Vojny a ozbrojené konflikty v roku 2012

možno podľa hlavného, ale formálneho ukazovateľa – počtu zabitých v nich – zaradiť do dvoch základných skupín.

Do prvej skupiny, kde sú najväčšie konflikty (aj najkrutejšie z morálneho i sociálneho hľadiska), patria vojny v Afganistane a Sýrii. Tieto prebiehali na pomerne veľkých územiach, relatívne nepretržite celý rok a podieľalo sa na nich pomerne veľké množstvo krajín.

Ozbrojený konflikt, ktorý sa rozhorel po sérii incidentov spojených s rôznymi prejavmi nespokojnosti obyvateľstva v Sýrii sa vzhľadom na svoju zložitosť i výnimočnosť označuje viacerými názvami. Považuje sa za jednu z podôb „revolúcií“ či povstaní alebo rebélií pod vplyvom tzv. arabskej jari. Pomenúva sa aj ako občianska vojna. Podľa nás však nadobudol predovšetkým charakter protisýrskeho ťaženia, pri ktorom sú rôznorodé (a rozhádané) ozbrojené skupiny vzbúrencov udržiavané masívnou vonkajšou mediálnou, politickou a vojenskou podporou.

Druhú skupinu predstavujú menšie ozbrojené konflikty, ktoré možno charakterizovať tiež najmä na základe podľa počtu zabitých osôb priamo v bojoch, popr. takých, ktoré zahynuli bezprostredne v ich dôsledku. Ak by sme zobrali do úvahy aj ukazovatele intenzity popr. rozsah bojov, ide spravidla o konflikty, ktoré majú úzky lokálny charakter a prepuknú len na určitý čas a len málokedy sa na nich podieľajú externí aktéri z iných bezpečnostných prostredí.

 

Najbližšie čítajte: Vojna v Afganistane, potom Protisýrske ťaženie

(Poznámka -  V rubrike SÚVISIACE, ktorá je vpravo hore pri článku, je odkaz na autorovu stať Vojenská  bezpečnosť vo svete v roku 2012 – časť 1 a 2)

Foto: expterinfantry, Creative Commons

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984