Reklama
Reklama

Turecko na ceste k strednej veľmoci - II

Západný hlavybôľ z Erdoğanovho Turecka
Silnejúci turecký paradox v upadajúcom svetovom poriadku na spôsob USA
Počet zobrazení: 1414

Prvá časť: Turecko na ceste k strednej veľmoci – I

Politika Turecka v 21. storočí je výsledkom prelínania dvoch skupín faktorov. Prvou skupinou sú (islamistické) ambície Turecka ako „vychádzajúcej“ veľmoci strednej úrovne. Druhá skupina súvisí so spôsobmi riešenia problémov svetovej politiky, bezpečnosti a ekonomiky Západom vedeným upadajúcimi USA. Ankara je nespokojná s tým, ako sa k nej Západ desaťročia správal. Zatiaľ síce spolupracuje s USA, NATO i EÚ a oficiálne vyhlasuje, že v tom bude pokračovať, ale rôzne sa od nich odkláňa.

V podmienkach narastajúceho chaosu v regióne, kde sa Turecko nachádza, jeho politika pôsobí dosť neprehľadne. Vzhľadom na svoju polohu hrá „na viacerých šachovniciach“. Ide o štát, ktorý využíva svoje postavenie z minulosti a asertívnejšie presadzuje svoje záujmy.
 

Pokrytecké využívanie Turecka Západom už nefunguje, ale ich protirečivá závislosť sa nedá jednoducho „prestrihnúť“

USA, NATO, ale aj EÚ sa dostali v tomto storočí vo vzťahoch s Tureckom do problémov v dôsledku dlhodobého dvojakého prístupu k nemu. V Turecku najmä od čias prvého vojenského prevratu v roku 1960 dochádzalo k procesom, ktoré Západ inde kritizoval. V súvislosti s tým, že Ankara mala zvláštne miesto v plánoch Západu (v žiadnom inom štáte NATO nemali vojaci taký politický vplyv ako v Turecku), sa to pokrytecky prehliadalo.

Hoci vzťahy Západu s Tureckom sa už dlhší čas zhoršujú, v súčasnom svete globalizovanom na anglosaský obraz pod taktovkou neoliberálnych síl vedených Washingtonom ich nemožno prudko meniť. Pre všetky zainteresované strany by to prinieslo vážne starosti. Turecko má síce sociálno-ekonomické ťažkosti, ale zaraďuje sa medzi „vychádzajúce“ stredné veľmoci v exponovanom regióne a Západ ho nechce stratiť. Západ koná pritom už takmer panicky v obavách z toho, ako súčasnú politiku Turecka využijú RF a ČĽR, prípadne Irán.

Najchúlostivejším i najstarším problémom vo vzťahoch Turecka s NATO, ale aj s EÚ, je Grécko. V posledných rokoch sa objavujú nové „nedorozumenia“, pričom v nich dochádza k rôznym incidentom.

Ankara sa cíti pri sile a spolieha sa na svoje vízie. Otázka je, ako sa jej ich podarí realizovať. Aktuálnym príkladom je plán výstavby „druhého Bosporu“ – kanála v dĺžke asi 45 km, ktorý bude zhruba v 20 – 30 km vzdialený od prielivu. Jeho schválenie urýchlil nedávny incident s loďou Even Given v Suezskom prieplave. V hospodárskej oblasti počíta Turecko s rozvojom spolupráce s Ruskom, Čínou a niektorými islamskými štátmi, ale predpokladá aj ďalšie udržiavanie vzťahov so Západom.
 

Slabnúci trojuholník Turecko – USA – NATO

Pôsobenie USA voči Turecku má stále znaky spupnosti. Okrem toho, že ho desaťročia využívali vo svoj prospech, vidia ho zištne ako štát, ktorý je veľmi ďaleko od ich územia a neboja sa zaň „riskovať“. Dnes však už Ankara pre Washington nemá taký význam ako po druhej svetovej vojne. Ťažkosti, do ktorých sa Turecko dostáva a ktoré môžu destabilizovať aj širšie regióny, USA neznepokojujú, pokiaľ nie sú vážne ohrozené ich záujmy. Existujú zdroje, ktoré sa domnievajú, že konanie Turecka, ktorým reaguje na objektívne existujúcu situáciu, vyhovuje šíreniu chaosu v plánoch USA, ktoré praktizujú od čias, keď stratili (limitované) hegemónne postavenie vo svete. Strata Turecka ako spojenca USA by však medzinárodnej prestíži Washingtonu uškodila, a preto sa pokračuje v pokryteckej politike dvojakého prístupu k nemu. Ankare však Washington veľa toho v 21. storočí ponúknuť nevie.

NATO tiež utilitárne Ankaru využívalo počas studenej vojny ako nástroj proti ZSSR. Po rozpade bipolarity sa však už Turecko nepodarilo dostatočne „implementovať“ do novovytváraných protiruských sietí. V niektorých zdrojoch sa Turecko považuje za štát, ktorý môže z paktu dokonca po silnejúcich obštrukciách a kritike svojho pôsobenia vystúpiť. Tým by vznikol pre NATO vážny problém na južnom krídle, ktorý by asi ťažko „zaplátalo“. A tak pakt bude vo vzťahu k Turecku tiež len ďalej lavírovať.

Súčasné výzvy „zacykleného“ J. Stoltenberga Ankaru nepriťahujú. Jeho posadnutosť čínskymi a ruskými hrozbami a potrebou zvyšovania vojenských výdavkov Ankare toho veľa ponúknuť tiež nevie. Generálny tajomník paktu len trpne čaká, ako sa situácia vyvinie a „trúsi“ pritom otrepané frázy.

Upadajúce USA a za nimi aj NATO, ktoré agresívnou rétorikou a snahou rozširovať sa (a obkľučovať Rusko) zakrývajú svoju neistotu z budúcnosti, tlačia Turecko k tomu, aby sa naďalej angažovalo v starom rámci. Pôsobenie v atlantickom priestore tak zbožňovanom Poľskom, pobaltskými štátmi i našimi amerikanofilmi (Korčok, Naď a spol.), nepredstavuje pre súčasnú tureckú politiku najvyššiu prioritu.

Vzťahy s USA nejasne ovplyvnil neúspešný pokus o vojenský prevrat v júli 2016. Nevídané komplikácie v týchto vzťahoch však spôsobil nákup ruského systému protivzdušnej obrany S-400, ktorý sa začal dodávať v polovici roka 2019, čo veľmi „rozľútostilo“ D. Trumpa, ktorého administratíva Ankaru vylúčila z vývoja „neviditeľnej“ stíhačky F-35 a zo súvisiaceho výcvikového programu. V decembri 2020 Washington siahol aj k „milovaným“ sankciám. Turecko svoj postoj odmieta zmeniť.

V hre sa môže ocitnúť aj letecká základňa Incirlik, ktorú spolu s tureckým vojenským letectvom využíva aj USA (je to najvýchodnejšia letecká základňa NATO) a kde sú údajne aj jadrové bomby (podľa niektorých zdrojov až 50 kusov). V roku 2016 USA odmietli poskytnúť azyl tureckému veliteľovi základne generálovi B. Vanovi, ktorý bol v podozrení z účasti na pokuse o prevrat.
 

Špecifikum vzťahov EÚ a Turecka

Vzťahy Turecka s EÚ sú komplikovanejšie ako s USA a NATO. Pre EÚ je Turecko strategickým hospodárskym partnerom s veľkým trhom. Zvláštny rozmer má politická dimenzia spolupráce EÚ s Tureckom, ktorá je podmienená nielen samotnou politikou Ankary, ale aj silnou migráciou Turkov do štátov západnej Európy najmä od začiatku 60. rokov. Vzťahy majú aj bezpečnostnú dimenziu, ktorej význam vzrástol v uplynulom desaťročí v súvislosti s masívnou migračnou vlnou z Blízkeho východu.

Turci sa stali aj demografickým, sociálno-ekonomickým, politickým a kultúrnym problémom, ktorý drží EÚ v akejsi zvláštnej pasci, lebo vo voľbách v štátoch západnej Európy, kde žije väčšie množstvo Turkov, viaceré politické strany s nimi počítajú ako s voličskou skupinou. V Nemecku koncom roku 2019 bolo takmer 1,5 mil. osôb s tureckým štátnym občianstvom a turecký pôvod (aspoň jeden z rodičov bol Turkom) malo takmer 2,8 mil. osôb. Vo voľbách do Bundestagu v septembri 2017 bolo zvolených 14 poslancov s tureckými koreňmi. Veľké turecké komunity sú aj vo Francúzsku, Veľkej Británii, Holandsku, Rakúsku a Belgicku. Podľa rôznych údajov ide najmenej o 2 mil. osôb. V menších počtoch žijú Turci aj v ďalších európskych štátoch. Špecifický problém predstavuje, že medzi ľuďmi, ktorí prichádzajú z Turecka do EÚ, je aj časť Kurdov, čo prináša aj bezpečnostné riziká.

V októbri 2005 začali prístupové rokovania s EÚ, ale v júni 2018 sa pozastavili. V Brusel, ale aj niektoré členské štáty EÚ, vidia viaceré problematické aspekty potenciálneho vstupu Turecka. Poukazuje sa aj na to, že v otázkach demokracie, právneho štátu a ľudských práv sa Turecko od EÚ vzďaľuje.

Špecifický problém pre EÚ vznikol v súvislosti s migračnou dohodou s Tureckom z marca 2016. Hoci bola spojená a rôznymi komplikáciami, priniesla úžitok. V marci 2020 po rokovaniach sa rozhodlo o pokračovaní v nej, hoci obe strany majú určité výhrady. Turecko je v tomto prípade do určitej miery vo výhodnejšom postavení – potrebuje síce peniaze, ale EÚ môže „vydierať“ tým, že migrantov prestane zadržiavať. Problémy s migrantmi negatívne pôsobia aj v grécko-tureckých vzťahoch

V januári 2021 R. Erdoğan uviedol, že Ankara je pripravená pokračovať v eurointegračných procesoch a vidí svoju budúcnosť v spojení s Bruselom. Dodal, že Turecko sa považuje za súčasť Európy, ale nepoddá sa uplatňovaniu dvojakého metra a nespravodlivosti.

Ďalší problém vo vzťahoch EÚ a Turecka vznikol v roku 2019 v súvislosti s protigréckymi krokmi Turecka vo východnej časti Stredomoria. EÚ prijala v decembri 2020 za správanie Turecka v Stredozemnom mori sankcie proti nemu. Predstavitelia EÚ v marci 2021 na videokonferencii naliehali na R. Erdoğana, aby sa spoločne s EÚ snažil o ďalšie znižovanie napätia v sporoch v regióne. 
 

Stručne o Erdoğanovej ére

V marci 2003 sa stal premiérom R. Erdoğan – predseda AKP. Na voľbách v roku 2002, v ktorých ním vedená strana získala prvýkrát väčšinu v parlamente, sa R. Erdoğan nemohol kvôli súdnemu rozhodnutiu zúčastniť. Funkciu premiéra vykonával do augusta 2014, keď bol zvolený za prezidenta.

AKP vyhrala parlamentné voľby a získala väčšinu kresiel aj v júli 2007 a v júni 2011. V júni 2015 však parlamentnú väčšinu stratila, ale už zakrátko v predčasných voľbách v novembri 2015 ju získala späť.

Na základe výsledkov referenda z apríla 2017 Turecko prešlo od parlamentnej formy vládnutia k prezidentskej republike. Voľby prezidenta podľa nových pravidiel sa uskutočnili v júni 2018 a R. Erdoğan bol zvolený už v prvom kole. Od augusta 2018 je prezident aj na čele vlády (podobne ako v USA).

Z množstva vnútropolitických udalostí v tomto tisícročí zdôrazníme, že po zmene ústavy v roku 2011 boli zbavení imunity vodcovia vojenského prevratu z roku 1980. K. Evran (96-ročný, od septembra 1980 do novembra 1989 prezident Turecka) a T. Sahinkay (89-ročný) boli v roku 2014 odsúdení na doživotné väzenie.

V júli 2016 došlo za nejasných okolností už o spomenutý pokus o vojenský prevrat, ktorý skončil po niekoľkých hodinách fiaskom. Turecké orgány z akcie obvinili spisovateľa a islamského učenca F. Gülena, ktorý žije od konca 20. storočia v USA, a jeho stúpencov, ale bez primeraných dôkazov. Sú len dohady o tom, ako bolo NATO informované o akcii, prípadne či len vyčkávalo a v tichosti ju podporovalo.

Okrem toho, že prevrat si vyžiadal asi 250 obetí, začali sa po ňom veľké čistky nielen v silových rezortoch, ale aj v školstve, mimovládnych organizáciách, odboroch, médiách, ba aj v zdravotníctve. Podľa dokladu Vysokého komisára OSN pre ľudské práva z marca 2018 došlo v Turecku v podmienkach predlžovania výnimočného stavu k rozsiahlemu porušovaniu ľudských práv a o. i. bolo asi 152 000 osôb prepustených zo štátnych služieb a asi 160 000 ľudí uväznených. Činnosť muselo ukončiť 1 200 mimovládnych organizácií. V júni 2018, ako sme už uviedli, však napriek tomu R. Erdoğan bol zvolený za prezidenta a ním vedená AKP vo voľbách znovu získala parlamentnú väčšinu.
 

Turecká zahraničná politika v 21. storočí

Na základe vnútropolitických zmien v Turecku sa menila aj jeho zahraničná politika. Tvorcom novej koncepcie s asertívnym zameraním bol A. Davutoğlu (od mája 2009 do augusta 2014 minister zahraničných vecí, potom do mája 2016 predseda vlády). Zdôrazňoval, že Turecko je zemepisne v centre svetovej politiky a malo by hrať tomu zodpovedajúcu úlohu, pričom patril k stúpencom pokračujúcej spolupráce so Západom.

V septembri 2019 odišiel z AKP a v decembri 2019 založil Stranu budúcnosti, a teda nepatrí už do kruhov blízkych R. Erdoğanovi, ktorý uskutočňuje zahraničnú politiku menej závislú od Západu. V novembri 2020 pri návšteve ministra zahraničných vecí USA M. Pompea si R. Erdoğan „nenašiel čas“ na stretnutie s ním.

Signálov zmeny orientácie politiky Ankary bolo viac a postupne sa kumulovali. Prvým bolo, že Turecko odmietlo poskytnúť svoje územie na útok USA proti Iraku v roku 2003.

Došlo aj k zmenám vo vzťahoch s Izraelom. Na začiatku roku 2009 Ankara ostro kritizovala surovú vojenskú akciu Izraela v Gaze Liate olovo a ako jediný štát NATO sa postavila na stranu Hamasu. Horšie následky mal incident s Flotilou slobody na konci mája 2010, pri ktorom po útoku izraelských vojakov na loď mimovládnej organizácie zahynulo 9 tureckých občanov (incident odsúdili OSN, EÚ i ďalšie štáty a medzinárodné organizácie); turecko-izraelské vzťahy sa ocitli na najnižšej úrovni od založenia Izraela. Ankara odvolala svojho veľvyslanca z Tel Avivu. K zlepšeniu vzťahov došlo až v lete 2016.

Súčasná turecká zahraničná politika sa pomenúva rôzne. Najčastejšie to je neoosmanizmus (výnimočne ako neotomanizmus), ktorý sa všeobecne chápe ako snaha o zvýšenie vplyvu Turecka v štátoch, ktoré boli v minulosti súčasťou Osmanskej ríše. V západnej tlači sa R. Erdoğan neraz ironicky označuje za sultána.

Niekedy sa hovorí aj o panturkizme, ktorý je spojený aj s pojmom Turan. Ideológia vznikla na konci 19. storočia a jej cieľom je zjednotenie všetkých turkických národov v širokom priestore na sever od Iránu a od Kaukazu po Sajany – pohorie v Strednej Ázii, na rozhraní Ruska a Mongolska. V súčasnosti súvisí aj so snahou expandovať do južných regiónov bývalého ZSSR (Turecko javí záujem aj o Gagauzov v Moldavsku a krymských Tatárov). Panturkizmus sa niekedy považuje aj za reakciu na panslavizmus a pangermanizmus v 19. storočí.
 

Turecko na čele združenia turkických štátov

Špecifickým prvkom v tureckej zahraničnej politike sa v roku 2009 stalo vytvorenie neštandardnej medzinárodnej mimovládnej organizácie – Turkickej rady (plným názvom Rada spolupráce turkicky hovoriacich štátov) so sídlom v Istanbule. Okrem Turecka sú jej členskými štátmi Azerbajdžan, Kazachstan, Kirgizsko a Uzbekistan (od roku 2018). V budúcnosti sa nevylučuje členstvo Turkmenistanu, ktorý nie je v rade kvôli svojmu neutrálnemu štatútu. Štatút pozorovateľa v rade má od roku 2018 Maďarsko (môže požiadať o riadne členstvo). Ako perličku dokresľujúcu dezorientáciu a nevypočítateľnosť ukrajinskej zahraničnej politiky doplníme, že vlani prvá námestníčka ministra zahraničných vecí Emine Džaparova (pôvodom krymská Tatárka) vyhlásila, že aj Ukrajina chce byť v tejto rade pozorovateľom. Rada od roku 2011 organizuje samity.

Formálne sa týmto Turecko zaradilo medzi štáty, ktoré majú spoločenstvá vytvorené na jazykovom základe. Ide o Francúzsko s Frankofóniu a Portugalsko s Lusofóniou. Turkickú radu možno považovať za turecký nástroj mäkkej sily, ale má aj širší historický i politický kontext, za ktorým sa skrýva najmä snaha zvýšiť vplyv Turecka v priestore bývalej Osmanskej ríše (podivný je preto záujem Maďarska pôsobiť v tomto zoskupení – možno je vedený určitou blízkosťou tureckého a maďarského jazyka).

Snahy Turecka o zvýšenie svojho vplyvu v regióne jeho záujmu majú mnohostranné podoby. Nespoliehajú sa však len na diplomaciu a mäkkú silu, ale počítajú aj s využitím rôznych foriem nátlaku.

(Pokračovanie)

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama